Denník N

duchovia, nikdy nie ľudia

keď prechádzal sa po vyšehradskom cintoríne a rozprával s duchmi, ktorí mali stáročia…

a stromy vraj boli také isté, svetlo sveta

rozpustené vlasy, modrooká dievčina

keď mi ušla, keď som jej ušiel

a chvíľu sme sa milovali

kým na to prišiel

že to nemá zmysel

vraj keď budeš žiť tisíc rokov

všetky tie prehĺbene neresti

kľúčik

ktorým si ma zamkla doma

a ja omotaný

okolo prsta

ujdem

alebo sa mstím

sotva!

kameň ako srdce

kotva

na dne Mariánskej priekopy

ani kúsok svetla

tak ako duch

predstava akí sú iní ľudia

keď ich nevnímajú

keď na nich nemyslia

už dávno mŕtvi sme

sme mŕtvi

vo svojej fantázii

čo všetko sme túžiť dosiahli

kým nikdy sme neboli

aj keď sme mali

mali city

najvýraznejšie

viem, že mi to patrí

Nikto! Nikto! Nikto!

„nie prepáč nechcem“

sme iní ľudia

hovoríš, ďaleko od správnosti

nie nemôžeš byť ďalej

tak ďaleko od pravdy

povedz mi

presvedč ma

za čo sa mám hanbiť

tvoja radosť

keď môj život

môj život skončil

môj život mal skončiť

nemám tam prístup

nemám tam, medzi ľudí

mať svoje právo, trochu sa nudiť

nie som ti človek

nemám to správne – žiarivé

farbu, ako milujem, z kade pochádzam

duchovia

toľko životov

zbytočne..

 

Teraz najčítanejšie