duchovia, nikdy nie ľudia
keď prechádzal sa po vyšehradskom cintoríne a rozprával s duchmi, ktorí mali stáročia…
a stromy vraj boli také isté, svetlo sveta
rozpustené vlasy, modrooká dievčina
keď mi ušla, keď som jej ušiel
a chvíľu sme sa milovali
kým na to prišiel
že to nemá zmysel
vraj keď budeš žiť tisíc rokov
všetky tie prehĺbene neresti
kľúčik
ktorým si ma zamkla doma
a ja omotaný
okolo prsta
ujdem
alebo sa mstím
sotva!
kameň ako srdce
kotva
na dne Mariánskej priekopy
ani kúsok svetla
tak ako duch
predstava akí sú iní ľudia
keď ich nevnímajú
keď na nich nemyslia
už dávno mŕtvi sme
sme mŕtvi
vo svojej fantázii
čo všetko sme túžiť dosiahli
kým nikdy sme neboli
aj keď sme mali
mali city
najvýraznejšie
viem, že mi to patrí
Nikto! Nikto! Nikto!
„nie prepáč nechcem“
sme iní ľudia
hovoríš, ďaleko od správnosti
nie nemôžeš byť ďalej
tak ďaleko od pravdy
povedz mi
presvedč ma
za čo sa mám hanbiť
tvoja radosť
keď môj život
môj život skončil
môj život mal skončiť
nemám tam prístup
nemám tam, medzi ľudí
mať svoje právo, trochu sa nudiť
nie som ti človek
nemám to správne – žiarivé
farbu, ako milujem, z kade pochádzam
duchovia
toľko životov
zbytočne..