Denník N

Predstavujem si krajinu…

autor: Gay Liberation Front, 1989, Kolín, Nemecko
autor: Gay Liberation Front, 1989, Kolín, Nemecko

V hlave mi pred tromi rokmi utkvela veta z románu 2001: Vesmírna Odysea. „Bolo znakom barbara zničiť to, čomu človek nedokázal rozumieť.“

Cítim hlbokú bolesť, že v mojej krajine ľudia nemôžu slobodne žiť a byť šťastní takí, akí sú, nech už sú akíkoľvek. Cítim vinu, že som nespravil dosť na to, aby táto atmosféra neviedla k takému ohavnému činu, aký v stredu pripravil o život dve ľudské bytosti, Juraja a Matúša.

Nebola to vražda zo žiarlivosti, nebol to ani chvíľkový skrat, bola to ideológiou podložená chladnokrvná poprava z nenávisti voči LGBTI+ ľuďom.

Tento blog chce byť mojou občianskou úvahou nad tým, ako ďalej.

Správa o stave republiky

Na októbrovej schôdzi parlamentu vystúpi prezidentka so svojou každoročnou správou o stave republiky. Schôdza sa začne o tri dni. Kto bude prezidentkino publikum?

Smutné panoptikum diletantov, alibistov, fašistov a tyranov s morálnym kódexom z plastelíny, ktorí takmer presne pred rokom neboli schopní odsúdiť nenávistné prejavy voči menšinám potom, čo skupina mužov napadla niekoľkých gejov pre nalakované nechty teleskopickou tyčou.

Roky bičujú nenávisť, delia ľudí na rovných a rovnejších, nepoznajú žiadne princípy a LGBTI+ komunitu hádžu do súkolia svojho mocenského ťaženia vždy, keď sa im to hodí. Tak napríklad:

Anna Záborská, OĽaNO, Kresťanská únia: „Musíme sa postaviť nepriateľom, ktorí ohrozujú samotnú podstatu toho, čo znamená byť človekom… zastavíme adopcie detí homosexuálnymi pármi a prijatie registrovaných partnerstiev.“

Štefan Kuffa, ex-ĽSNS: „Svetová zdravotnícka organizácia kedysi homosexualitu zaradila medzi duševné choroby. Nechať chorých behať po uliciach a nechať ich bez pomoci je veľmi vážna chyba.“

Boris Kollár, 2. najvyšší ústavný činiteľ, Sme Rodina: „Oni patria do ústavu a nie na ulicu! Vždy to boli úchyláci a nemali tú diagnózu nikdy vylúčiť.“

Richard Vašečka, OĽaNO: „Na nažívanie muža s mužom a ženy so ženou hrdí byť nemôžu. To nie je ‚pride‘ (pýcha), ale ‚shame‘ (hanba).“

Bude tam aj Igor Matovič, ktorého verbálne excesy a urážky na adresu LGBTI+ ľudí a Židov potrebujú samostatný blog, a Eduard Heger, papierový premiér vzdychajúci na tlačovkách ako shakespearovský herec, ktorý sa aj tentoraz pohodlne skrýva za „koaličnú zmluvu“ a s vážnou tvárou tvrdí, že politická realita jednoducho nedovoľuje riešiť „kultúrno-etické otázky“, a tak nemôže robiť nič iné, len podpísať sa do kondolenčnej knihy a dávať si pozor na jazyk.

Opisuje pritom politickú realitu, v ktorej kvitne krajná pravica a ľudia končia s dierou v hlave na kamennom chodníku za to, akí sú.

Je teda jasné, že politici sediaci na oboch stranách parlamentnej uličky nie sú schopní zmien, ktorú si táto situácia vyžaduje, pretože sami nesú leví podiel zodpovednosti za to, kam dospela. Je na mieste uvažovať, či im a ich neznesiteľnému moralizovaniu neukázať dvere.

Naša práca

Immanuel Kant kladie tri dôležité otázky. Čo môžeme vedieť? Čo môžeme robiť? V čo môžeme dúfať? Dnes sa nad nimi musíme zamyslieť aj my.

Napriek snahám vygumovať tento pojem z verejného priestoru, ešte stále žijeme v liberálnej demokracii. A to je dobre. Liberálna demokracia znamená štátne zriadenie, ktoré sa nevyznačuje iba opakujúcimi sa voľbami, ale aj deľbou moci, rovnosťou pred zákonom, silnými a nezávislými inštitúciami, garanciou ľudských práv, ochranou menšín.

Útok zo stredy podkopáva väčšinu z týchto hodnôt. Je preto útokom na našu demokraciu a tým pádom na nás všetkých. Presne tak, ako vražda Jána Kuciaka. To je to, čo v tejto chvíli môžeme vedieť.

Čo môžeme robiť je oveľa zložitejšia otázka. Nezostať ticho. A ďalej nemám odpoveď. Pomohol by tvrdý legislatívny zákrok voči sociálnym médiám? Založenie kybernetickej polície? Alebo rázna úprava školského kurikula? Zmenilo by niečo ústavné garantovanie rovnakých práv všetkým občanom našej republiky bez ohľadu na to, s kým sa držia za ruku? Alebo všetko z toho súčasne?

Neviem. Ale je načase, aby sme sa o tom začali rozprávať, a aby sme do debaty prizvali tých, proti ktorým bol tento útok mierený, a ktorých sme dlhodobo a systematicky z verejného priestoru vynechávali; LGBTI+ ľudí.

Je zrejme náročné dnes hovoriť o nádeji. O tom, v čo dúfať. Lennon spieva o mieri a Zemi pre všetky ľudské bytosti. „Pravda a láska vždy zvítězí nad lží a nenávistí,“ vraví zasa Havel.

Ja dúfam, že rozhojdané spoločenské kyvadlo neustane pri tlejúcich sviečkach, vysmoklených vreckovkách a príjemných foto-príležitostiach pre politickú elitu. V takom prípade by totiž vrah a jeho ideológia vyhrali. Vyhrala by nenávisť a lož, svet násilia, strachu a nezmyselných rozdielov.

Krajina, ktorá by nám potom ostala pod nohami, by len ťažko bola liberálnou demokraciou.

Kam ďalej

„Bolo znakom barbara zničiť to, čomu človek nedokázal rozumieť.“ Tak sa teda snažme pochopiť.

Zuzana Kovačič-Hanzelová spravila silný rozhovor s majiteľom klubu Tepláreň Romanom Samotným. Úprimné svedectvo podal komik Fero Joke (tutu). Stojí za to vypočuť si staršiu časť prezidentkinho podcastu „Zjednotená krajina“, v ktorej diskutuje s rodičmi gejov, lesieb a transrodových ľudí, či epizódu podcastu The Ezra Klein Show o gendri, alebo siahnuť po českej knihe „Byli jsme tu vždycky“.

A to je len zlomok možností. Počúvajme, pochopme, konajme.

~

Teraz najčítanejšie

Andrej Hofer

S týmto blogom nemám žiadne ambície, skôr len tá moja frustrácia z našej spoločnosti musela niekam vykypieť a už ňou viac nechcem cez storky otravovať mojich nevinných priateľov na Instagrame. Mám 24 rokov, vyštudoval som filmovú réžiu na VŠMU v Bratislave. Za sebou mám aj Gymnázium Jána Adama Raymana v Prešove a dnes študujem na bratislavskej BISL-e. Celkom rád čítam knihy, chodím do kina, konzumujem všetky filmy a seriály, ktoré sa mi dostanú do pozornosti a občas natočím nejaký ten krátky filmík alebo video-art, prípadne čosi odfotím. Inak len mudrujem a filozofujem o blbostiach, a niekedy, z času na čas, aj o niečom dôležitom.