Slovenské zlo

Udalosti posledných týždňov, mesiacov a rokov u nás vyplavili na povrch veľké množstvo zla. Najmarkantnejšie sa prejavuje intoleranciou k inakosti. Bola tu prítomná vždy, no v poslednom čase eskalovala, pričom inakosťou môže byť v podstate úplne čokoľvek (súkromie, svetonázor, výzor, vystupovanie, špecifické vlastníctvo niečoho). Zla, ktoré robíme, ktoré znášame, ktoré ignorujeme, ktoré tolerujeme je však oveľa viac. Zla, ktoré sa ticho a plazivo naokolo stupňuje až do brutálnej podoby. Zlom je aj mlčanie a predstieranie, že sa nás žiadne zlo netýka. Namočení sme v tom bezozvyšku všetci.

Neznášanlivosť je dennou realitou tohto národa, zaznieva z úst elít (mali by nimi vraj byť politici) rovnako, ako zaznieva z úst bežných ľudí. Všetci bez výnimky majú dnes rýchlu a lacnú možnosť svoju nenávisť šíriť sociálnymi sieťami, líši sa iba ich dosah, a len zložitosti slovenského pravopisu môžeme vďačiť za možnosť odhadnúť “úroveň” zdroja takýchto postov už na prvý pohľad. Neznášame nielen LGBTI+. Neznášame mužov alebo ženy, podceňujeme buď mladých alebo starých, neznášame úspešných, neznášame bohatých, nerešpektujeme vzdelaných, pohŕdame lúzrami, závidíme umelcom, neznášame Židov, neznášame Rómov, neznášame Maďarov, aktuálne neznášame Rusov alebo Ukrajincov, Aziatov, Černochov. Táto neznášanlivosť sa votrela aj medzi osobnosti, do intelektuálnych komunít – podozrievame a nespolupracujeme s ľuďmi s iným názorom, neznášame kritiku, spochybňujeme súťaž, ničíme konkurenciu, podrývame inštitúcie, bezdôvodne viktimizujeme alternatívne zoskupenia. Spoločne neznášame všetko, čo ohrozuje fiktívny “medián”, spočívajúci v rovnostárskej priemernosti tradičnej slovenskej spoločnosti (dokonca vrátane Kinseyho škály). Na jednej strane mince najrozšírenejšieho slovenského platidla, Neznášanlivosti, je vyobrazená nízka sebadôvera a na druhej závisť.

Nechcem politizovať ani moralizovať v tom duchu, že historických dôvodov k takémuto kolektívnemu pocitu je veľa. Úprimne? Už nechcem nikdy počuť žiadny chlácholiaci dôvod, prečo máme právo byť takí pokrytci a podliaci. Už premýšľanie o tom je vlastne snahou ospravedlniť svoje konanie, pričom po 12.10.2022 je už akékoľvek ospravedlňovanie nemorálne. Ten, kto koná alebo šíri zlo, je zločinec. Ten, kto zlo toleruje je spolupáchateľ. Basta.

Myslím, že problém si uvedomuje čoraz viac ľudí, vychádzajú články a vyjadrenia, 14.10.2022 bolo v uliciach Bratislavy 15.000 ľudí odhodlaných neustať, čo azda už nebude môcť okrem cirkvi, postavenej na láske k blížnemu, nikto ignorovať. Chcel by som k mnohému povedanému pridať zopár myšlienok, ktoré zo svojej skúsenosti považujem za dôležité, aby sme sa po tomto všetkom pohli z miesta. Slováci pre vykročenie medzi národné spoločenstvá 21. storočia v podstate potrebujeme tri veci, od ktorých bude neskôr možné odvíjať ďalšie: (1.) začať vzájomne rešpektovať aj tých, ktorých v danom momente (utilitárne) nepotrebujeme a (2.) prestať mať (dejinný či osobný) pocit, že svet nám niečo dĺži (a preto máme právo konať zlo, alebo chcieť niečo naviac zo spoločného) a (3.) nemať dojem, že úspech môžeme dosiahnuť iba na úkor iných.

(1.) V našom relatívne malom národe a štáte sa nedá úplne prekonať princíp osobných väzieb, pretože postupom života skôr či neskôr človek príde do kontaktu s reprezentantmi všetkých odvetví, ktoré sú potrebné pre každodenné fungovanie (obchod, autoservis, poliklinika, bufet, kostol). Okrem nich však existujú aj iné, ktoré majú význam pre jednotlivca ako súčasť spoločenstva, ktorých výstup nie je ani zďaleka tak inštantný (veda, kultúra, diplomacia). Bolo veľmi príznačné čítať reakcie bežných ľudí voči umelcom a vedcom počas pandémie COVID – mali pocit, že v momente eskalácie (vtedy ešte neznámeho) problému nás spasí to, že pôjdu všetci “k lopate”. Nedomysleli to, že by tým umelci, zvyknutí oveľa viac pri svojej práci strádať, pripravili tých, ktorí nevedia robiť nič iné, o živobytie. Rovnako je zarážajúce, koľko aj inteligentných ľudí stále verí marxisticko-leninskej interpretácii kultúry, výhradne ako nadstavby spoločnosti v čase prosperity. Stále nechápeme, že náš jazyk a kultúra – teda to, že sa o polnoci v Kuala Lumpur dohovoríme so svojim rodákom a pochopíme slovnú narážku napríklad na citát z piesne Jara Filipa – je v skutočnosti substrát, podstata našej vedomej kolektívnej existencie, ktorú každý jednotlivec esenciálne potrebuje. Domnievam sa, že jedine osobné, kultúrne a politické sebavedomie jednotlivca, a cez to tiež kolektívne sebavedomie spoločenstva, vedú k tolerancii, ktorej absenciu sme si po vražde dvoch mužov tak kruto uvedomili. Tolerancia tu však chýba celé desaťročia a naše mlčanie ju po celý čas ešte viac umenšovalo. Presne to napísal Silvester Lavrík: Za konanie nezrelého a vyšinutého mládenca nesieme spoluvinu všetci. Každý, kto mlčal, keď sa v jeho okolí dialo domáce násilie, šikana, zneužívanie, bossing či iná forma bezprávia uskutočňovaná z pozície sily či pocitu morálnej prevahy. Tí z nás, ktorí sme svoju vnútornú neistotu zo zložitosti sveta okolo nás zastierali búšením sa do hrude za konzervatívne hodnoty, obviňujúcim prstom ukazovali na každého, kto zastával iné hodnotové postoje než my a hneď sme si aj osobovali úlohu sudcu, sme sa – vedome či nevedome – prihlásili aj za ich katov. Áno, boli to aj naše ukazováky, ktoré tú spúšť na Zámockej stlačili.

(2.) Dejinný pocit, že nám svet niečo dĺži, vnímam ako jeden z alibistických pilierov drancujúceho postoja k spoločnému vlastníctvu (napríklad prírodnému a kultúrnemu dedičstvu), v rámci ktorého musí naším osobným, rodinným či korporátnym úmyslom ustúpiť všetko, čo stojí v ceste. Kombinácii tohto postoja s fázou kapitalizmu, ktorou od roku 1989 prechádzame, padli nezmyselne za obeť mnohé stavby, ktoré boli súčasťou našej nedocenenej identity. Zasiahlo to prírodu, svoju podobu zmenili celé doliny s lesmi a riekami, masovo vstupujeme do biotopov voľne žijúcich zvierat. Nie sme schopní urobiť dlhodobé strategické rozhodnutia v žiadnej oblasti nášho štátu. Ak sa nám aj formálne podaria napísať strategické materiály, ktoré by mohli mať zmysel, potom je takmer nemožné držať sa ich dlhšie než je štvorročný mandát jednej vlády. Čiže, pokiaľ sa strategický materiál neschváli behom prvého polroka mandátu novej vlády, nič sa z nich nikdy reálne neuskutoční (!). Bez ambicióznej predstavy, kde približne sa chceme vidieť o dvadsať, tridsať či päťdesiat rokov sa budeme na Slovensku stále na štát iba hrať. V lepšom prípade systémom pokus-omyl, ako je tomu dnes, v horšom prípade tým, čo skončilo úkladnou vraždou investigatívneho novinára. (O tráve, ktorá je za plotom zelenšia, radšej pomlčím.)

(3.) Absencia kolektívneho povedomia a tým pádom úplne minimálny tímový ťah na bránku spomaľuje v každej oblasti našich aktivít šance na akýkoľvek úspech, ktorý by sme mohli dosiahnuť. Nie je to dojem, ale konkrétne skúsenosti, že každý úspech Slovenska na medzinárodnom poli sme dosiahli nie za spoločnej pomoci, ale napriek nej, hraním nad svoje sily, podobne ako v hokeji. Ministerstvo kultúry sa na sociálnych sieťach v milom statuse teší z úspechu už nežijúcej slovenskej výtvarníčky v celosvetovo prestížnej inštitúcii. Z úspechu, ktorý svojou vytrvalosťou dosiahli konkrétni ľudia pracujúci 10 rokov takmer v polo-utajení a bez pomoci jedinej slovenskej inštitúcie (nieto spomínaného ministerstva či nebodaj jeho medzinárodnej stratégie), pretože vedeli, že ak by karty rozkryli, potom by slovenská závisť bola schopná celý projekt zhatiť. Poznáme prípady, kedy aj skvelé osobnosti namiesto priznania chyby, ktorú reálne urobili, celé desaťročia presviedčajú sami seba a okolie, že ich projekt bol správny, čím komplet premrhajú svoju zvyšnú životnú energiu. Keď vidíme intenzívne kolektívne úsilie odborníkov z okolitých štátov presadiť svoju kultúru ako nespochybniteľný vklad do prinajmenšom európskeho kultúrneho dedičstva, uvedomujúc si, že sa jedná o univerzálny a vítaný nástroj štátnej diplomacie, ktorý behom minút otvára dvere takmer kamkoľvek, môžeme iba zaplakať. Naša kultúra pritom nie je o nič horšia, len máme pocit, že celá a všetko v nej existuje – v logike luxusnej marxistickej nadstavby – na náš úkor.

Už celé roky nečítame žiadne optimistické správy, názory ani statusy. Nie sme holubičí národ, nie sme symfónia, nevieme sa postaviť ani oprieť o niečo, čo nás konštruktívne spojí. Náš prah citlivosti bránia plastové okná našich domov a múry okolo našich záhrad. Vieme reagovať len vtedy, keď sa stane príšerná tragédia, spamätáme sa iba vtedy, keď zomierajú mladí nevinní ľudia. Nerád to hovorím, ale ozaj sme ako starý počítač, do ktorého niekto nahral vyššiu verziu softvéru než ten, ktorý je preň určený. V zásade to ide, ale hardware nestačí, a tak z celého zložitého programu rozumieme iba jeho úzkej (konzervatívnej) časti. Všetko ostatné sa buď dlho načítava, alebo vkuse zamŕza, a tým sa ani pri najlepšej snahe nedá používať.

Potrebujeme masívnym spôsobom na Slovensku posilniť kultúru komunikácie a komunikatívnosť kultúry. Začať sa rozprávať korektným jazykom, pretože ako trefne napísal Michal Havran, nie sme ani schopní použiť správne slová, pretože my už správne slová nepoznáme, nevieme povedať, že v Bratislave došlo k teroristickému útoku, nevieme povedať, že terorista vyrastal v prostredí, kde sú takéto myšlienky banalizované, kde židák a buzerant majú stále svoj ľudácky hype, nevieme už ani len poriadne vyjadriť ľútosť. Musíme vymyslieť stratégiu tolerancie – no nie ako politický materiál, ale ako úlohu pre každého jedného občana, a obzvlášť pre tých, ktorí majú dosah na nejakú komunitu (učiteľ, umelec, pracovník v kultúre a ďalší) a nájsť spôsob, ako ho pri jeho práci chrániť, zabezpečiť mu ideovú slobodu a imunitu pred akoukoľvek politizáciou. Zároveň treba nájsť spôsob, ako takúto prácu stimulovať, financovať a odmeňovať. A potom začať týmto prostredníctvom masívne hovoriť o skutočných hodnotách, akými sú sloboda, právo na sebaurčenie, právo na hľadanie šťastia – jednoducho základné ľudské a ústavné práva, medzi ktoré treba zopár bodov akútne podopisovať. A je potrebné, aby sme začali všetci hovoriť verejne.

Moja vlastná skúsenosť: v roku 2008 ma odvolali z vedúcej úradníckej funkcie a preradili na nižšiu pre LGBTI+ výstavu v bratislavskom Starom Meste. Stalo sa to náhodou – poľská participácia v rámci Mesiaca fotografie prišla obsahovo iná, než bolo dohodnuté, no nikto nemal potrebu ju cenzúrovať. Zopár “konzervatívnych” poslancov následne využilo moju neprítomnosť (odborná stáž v USA) a prinútili starostu, aby ma odvolal. Starosta sa za svoje nespravodlivé rozhodnutie hanbil, znížil mi na 7 mesiacov pracovný úväzok a z vlastného mi doplatil rozdiel polročného platu. Takto som sa ocitol v Galérii Cypriána Majerníka, z ktorej sme behom krátkeho času urobili relevantnú prezentačnú adresu. Nahnevaným poslancom trvalo ešte ďalších 5 rokov, kým ju z pomsty zrušili. LGBTI+ výstava okrem poslancov nikoho nepobúrila, do knihy návštev ľudia písali prevažne podporné stanoviská. Všetci aktéri honu na čarodejnice sú po 15 rokoch prinajmenšom na dôchodku, alebo už politicky nie sú činní. Výstava nikomu neublížila, nikoho nenaviedla k ničomu zlému, už sa na ňu dávno zabudlo. Jediné poučenie, ktoré z nej vyplynulo, je ostražitosť zamestnancov v oblasti kultúry, pokiaľ nie sú úplne kamikadze.

Cesta k tolerancii má teda viacero úrovní, začať možno v ktorejkoľvek, len treba byť okrem neutíchajúcej intenzity tiež strategickí, predvídaví a začať okamžite a radikálne od seba.