O svojráze dospeláckeho ADHD (1)

Odjakživa si pamätám onen pocit, že ma tu vysadili a zabudli mi dať inštrukcie. Ostatné deti vyzerali, že ich majú, a vedia, čo sa od nich očakáva, čo majú robiť, a čo je kedy vhodné. Dokonca som bola presvedčená, že na to nejak časom prídem. Aj dospelí to tvrdili. Mladícka naivita. Je to horšie, ibaže s vypätím síl, rokmi praxe a faktom, že to nikto nepredpokladá, to občas uhrám. Problém celého toho je, že sa vám nikdy nepodarí efektívne napodobniť niekoho, kto má niečo prirodzene dané (maminka mi celý život kládla na srdce, že nemusím robiť všetko ako ostatné detičky, len zabudla povedať, že to „všetko“ znamená „len niečo“ a pravdepodobne si mylela, že budem vedieť, čo presne to je). Dá sa to na povrchu na chvíľu zaimitovať. Ibaže v momente, kedy by to malo vychádzať to mňa, a ja si to prácne racionálne neuvedomím, prázdno, nič. Je to ako plávať v mútnej vode. Plávať približne viete, len nemáte šajn o prúdoch a prekážkach a o tom, čo v nej pláva. Sme dospeláci. Nadýchnuť a ponoriť. Nie je to ani prvý raz, ani naposledy.

Ani neviem spočítať, koľkokrát nado mnou niekto krútil hlavou, koľkokrát som bola kolosálne sklamanie, zlyhanie a vôbec.  Koľkokrát pochvala mala ale.

Predstavte si škálu od 1 do 10, väčšina ľudí na tejto škále má drvivú väčšinu vlastností a schopností kdesi medzi 4 a 6. V podstate idú stredom vyšliapaných cestičiek, na istotu, rozumejú svetu a svet rozumie im (používa sa aj výraz neurotypický). Požiadavky aj konzum sú na to vyladené. Keď ste neurodivergentný (výraz zahŕňajúci ADHD, autistické spektrum, nadaných a divnoľudí vôbec), tie vlastnosti sú buď 0-3 alebo 7-10. Všetko alebo nič. Nič v strede. Problém je, že si ľudia často myslia, že ak v niečom excelujete, je to nadstavba nad to, čo chápu ako normálne, alebo teda nad to, čo dokážu oni. Ibaže to, v čom excelujem a to, čo mi robí problémy v bežnom fungovaní, má spoločný koreň. Povedia, že máte byť kreatívni, všímaví, zvedaví, jedineční… až kým ich tým neprevalcujete. Alebo niečo nepokašlete, lebo ste boli príliš.

Sme všetko alebo nič, nič medzi tým. Vieme aj oboje naraz a to fakt veľa ľuďom hlava neberie.

V dospelosti niekedy detinskí, inokedy duša dieťaťa (toto vám prejde podstatne jednoduchšie v prípade, že ste muž). Deti a zvieratá nás nasledujú.

Dôvodom, prečo u mňa na ADHD nikto nepomyslel, bol fyzický pokoj. Nie všetky deti sú neustále fyzicky hyperaktívne. Častokrát môžu byť ako hyperaktívne či rovno ADHD označené deti, ktoré sú z nejakého dôvodu čisto roztržité alebo dožadujúce sa pozornosti. Napríklad kvôli tomu, že žijú v neustálom napätí a riešia situácie, z ktorých ešte nemajú rozum, napríklad doma. Sú prirodzene úzkostné a ľakavé. Alebo nedokážu efektívne komunikovať svoje pocity a potreby či plniť požiadavky a sú frustrované, alebo robiť bordel je jediný spôsob, akým sa cítia byť vnímané. Ak ste naozaj ADHD je vaša pozornosť, ktorá vytáča všetkých normálnych dospelých naokolo, niekedy 0-3, inokedy je 7-10. Nazýva sa to aj hyperfokus. Vtedy sme v „autistickom mode“ extrémneho sústredenia na niečo, čo je v tom momente maximálne dôležité. Môže ADHD dieťa stavať miniatúry? Hrať na hudobný nástroj? Rybárčiť? Vŕtať sa v niečom hodiny až kým nepríde na to, ako to funguje? To sú ony. Sústredenie päťročného, ktoré pohlcuje úplne celú bytosť. Tá problematická časť je, že sa viete sústrediť na niečo, čo ostatní nehodnotia ako podstatné (školský systém vám totálne nepraje), a prechod do hyperfokusu môže byť veľmi impulzívny, najmä ak podnet príde z nudy alebo nezaujímavej, monotónnej činnosti (hodím všetko o zem a idem a dúfam, že buď ostatní vzali to, čo bude treba, alebo to nejak zaimprovizujem. Viem, že by som nemala a dospeláci to tak nerobia, ale… aspoň sa vždy samú seba pochválim, keď si nič nezabudnem, po rokoch praxe a odriekania).

Hypersústredenie alebo jeho ešte krajšia verzia, flow (prúdenie), keď sústredenie nie je obmedzené na vnútro mysli, ale plyniete so svetom, je odmena za hluk v hlave, ktorý bežne zažívame. Na to, aby ste boli efektívny dospelý, potrebujete mať päť pohromade. Ja mám odhadom dvadsať, a keď majú voľno, každé beží iným smerom. Práve v tom momente flow všetkých vašich 20 svorne potiahne a vtedy sa deje kúzlo. Keď je to nejaká spoločensky žiadaná alebo obdivovaná činnosť, ešte lepšie. Či už je výsledkom kreatívny umelecký, vedecký či remeselný počin, alebo veľa ADHD ľudí sa uplatňuje napríklad v záchranných zložkách alebo v krízovom manažmente, situácia, ktorá nemá dané presné postupy, situácia vyžadujúca konať rýchlo a rýchlo voliť priority…

Ako dieťa som o sebe počúvala, že som komótna a lenivá, a nešlo mi do hlavy, keď ma na krúžku označili ako impulzívne tsunami. Mala som asi dvanásť. Hyperaktivita sa totiž môže odohrávať v podstate celá v mysli, hlavne ak nemáte takú potrebu pohybu. Furt premýšľať na plné pecky tiež znamená, že ostáva malá kapacita na telesnú koordináciu. Ak vás nevzrušuje naháňanie lopty, verte tomu, že so zamysleným soľným stĺpom nechce hrať nikto.  Odjakživa som bola Alenka v Říši Divů, očarená duša. Neviem, či viete, ale medzi izbou a východom z bytu je asi milión vecí mimo vás, ktorým je možné venovať pozornosť, a ešte viac vo vašom vnútri, hlava beží naplno (napríklad o najnovšom objave ohľadom dinosaurov) a ručičky nestíhajú šnurovať a zapínať bundu a my zase takmer meškáme, aj keď ja osobitne som dostala pokyn obliekať dlho pred ostatnými. Aj som počula, čo mi vraveli, ale to vytesnilo niečo zaujímavejšie ešte pred, tým, než som si s uvedomila, že by som nemala.

***

Nie je to tak dávno, čo som narazila na symbol nekonečna vo farbe dúhy ako symbol neurodiverzity ako spektra. Najprv snaha autistov nebyť ten vyčnievajúci kúsok skladačky alebo unizono bledemodrí ako pondelok presadzovaný rodičmi autistických, „postihnutých“ detí. Je nás viac, sme rôzni a každý sme jedinečný, aj keď navzájom sa často podobáme viac, ako s ostatnými. Hovorí o tom, že naše odlišnosti sú integrálnou súčasťou našej osobnosti, a ak sú prostriedky, ako byť plnohodnotným členok spoločnosti, mali by byť používané, nie že máme, ako sa zvyklo nazývať, ľahkú mozgovu dysfunkciu (ty si šikovná! Ty to nemáš!), alebo že sme postihnutí, náš život je poľutovaniahodné zlyhanie a málo sa snažíme sa prispôsobiť ostatným (skúste byť ako ja – nepôjde vám to rovnako ako mne neôjde byť ako vy). Spôsob, akým funguje moje myslenie a vnímanie je mojou celoživotnou súčasťou. Vykopte koreň a zmizne to, čo vám cuchá nervy, ale aj moje kúzlo.

Nemám konkrétnu farbu, mám ich veľa. Týmto ďakujem všetkým sporiadaným dospelákom, zmierených s tým, že ja nie som ako oni a oni nie sú ako ja, ale dopĺňame sa.

Jaj, a milujem dúhy.