Denník N

Nie je to len tak, napísať niečo smutné. Nie je to len tak, keď je v tom i viac.

Prvá a posledná. Prvá próza, Poslední kniha. Tým všetkým je najnovšie dielo dramatika Pavla Trtílka. Okrem neopakovateľného prevedenia knihy oslovujúceho svoju cieľovú skupinu na prvý kontakt v sebe autorov prozaický debut nezaprie prvky magického realizmu. Jedinečné do detailov dotiahnuté postavy, ich myšlienkové pochody a prekvapivé pointy svojou čarovnou atmosférou čitateľa celkom opantajú. Všadeprítomná bizarnosť je navyše vysoko nákazlivá.

Nie je vôbec trúfalé označiť Poslední knihu Pavla Trtílka v kontexte súčasnej českej a slovenskej literatúry za čosi, čo nemá obdoby. Čitateľa o tom presviedča stránka po stránke, nad neopakovateľnosťou knihy sa mu občas zatají dych. Všetko spolu krásne hrá, všetko je vyladené do posledného tónu. Osudy hlavných postáv zasadené do Brna ako magického mesta spolu ruka v ruke tvoria genius loci knihy s veľkým G i s veľkým L, avšak so zbytkom písmen prinajmenšom rovnako veľkým.

Dvoch ústredných hrdinov a jednu ústrednú hrdinku spája priateľstvo, ktoré by nejeden označil minimálne za podivné. Rád sa mu však prizrie bližšie. Dramatik Monty píše dookola jednu a tú istú hru, ktorú zakaždým roztrhá a začína písať znova. Jeho priateľ Leopold, s ktorým sa občas na nejaký čas rozháda, napokon však vždy opäť zíde, celý čas uteká od svojej ženy Matyldy, ktorú si však neuváženým konaním k sebe v minulosti už navždy pripútal. Perička pracujúca v jednom z brnianskych antikvariátov je milo neurotickým rojkom zarputilo odmietajúcim čítať milostné romány a pohybujúcim sa niekde na hrane medzi farebnými predstavami a tak fádnou realitou. Životná groteska každého z nich sa neustále preplieta s osudom ďalších nemenej svojských postáv. Vynoria sa a v deji opäť miznú.

 Výnimočné grafické prevedenie knihy. Zdroj: stránky vydavateľstva Větrné mlýny

Výnimočné grafické prevedenie knihy. Zdroj: stránky vydavateľstva Větrné mlýny

Všetko neobyčajné sa obyčajne deje na pozadí brnianskeho kaviarenského a „hospodského“ života, pretože ako píše sám autor, v množstve týchto provizórnych pracovní sa nad pollitrami vznášajú múzy divokrásnych farieb. Preto ľudia často podliehajú nutkaniu v tomto prostredí písať a s týmito múzami sa snúbiť. Presne tak ako Leopold v delíriu zbesilo píšuci poviedky do pivnej peny. Nikdy ich neupravoval. Bol by to vraj hrubý prehrešok proti alkoholizmu.

Výrazný autorov rukopis, melanchólia z knihy pryštiaca či jej kolorit donútia človeka podchvíľou sa zadívať do steny a nechať myšlienky len tak odznieť. Už len pre zachovanie ich váhy. Inak sa hádam ani nedá, rezonujú príliš naliehavo.

Ako celok zanechá zrejme Poslední kniha v čitateľovi ryhu. Nie bolestivú ani nijak viditeľnú, ale bude tam. Pretože to nie je len tak, napísať čosi smutné. Človek si vtedy podľa jedného z knižných charakterov musí dať pozor, aby nevypísal i svoju dušu. Trtlílek  však vskutku vzorne skĺbil osobnú tragédiu každej z postáv s komikou, duša mu tak snáď zostala. Pokiaľ by ale ani táto šifra nebola pre čitateľa stráviteľná, stále si môže po vzore Peričky aspoň povzdychnúť. S každým povzdychom sa jej totiž uľavilo od života. S každou kapitolou sa uľaví vám.

Poslední knihu od Pavla Trtílka vydalo v roku 2013 české vydavateľstvo Větrné mlýny. O grafickú úpravu sa postarala Kateřina Wewiorová.

Teraz najčítanejšie

Dominika Braná

Napísala by som tu, že rada čítam, vystrihujem, konverzujem a často ma možno nájsť v kaviarni. S koláčom. Alebo že som spod Tatier. Alebo že žijem v Brne, jedinom vtipe, v ktorom sa dá bývať, kde som i študovala - ale to tiež zaujíma len málokoho. Ale keď už, tak aspoň napíšem, že mám rada slová, hry a slovné hračky, vediem si zoznamy, žijem pestro a vraj som perlivá, nech to už znamená čokoľvek.