Denník N

Divadlo je blázinec a opera je oddelenie nevyliečiteľných. SND uviedlo operu Ľubice Čekovskej Impresario Dotcom

Opera SND v piatok 21. októbra 2022 uviedla komickú operu IMPRESARIO DOTCOM slovenskej skladateľky Ľubice Čekovskej. Vznikla na spoločnú objednávku prestížneho rakúskeho operného festivalu v Bregenzi a Slovenského národného divadla v spolupráci s významným nemeckým vydavateľstvom Bärenreiter.

„Spev je otázkou života a smrti,“ napísal v roku 1759 Carlo Goldoni v hre L’impresario delle Smirne. Libretistka Laura Olivi, ktorá voľne vychádzala práve zo spomínanej Goldoniho predlohy, sa rozhodla uchopiť citovanú frázu úplne doslovne. V Impresariovi Dotcomovi priviedla svojich hrdinov do situácie, kedy je spievať naozaj životu nebezpečné.

Na rozdiel od dávnej Goldoniho poviedky je dej Impresaria zasadený do súčasnosti.

Piati speváci sa snažia uspieť v konkurze a presvedčiť o svojich prednostiach a zároveň aj o nedostatkoch svojich konkurentov. Chcú získať angažmán v novopostavenom divadle a kvôli tomu plnia rôzne nezmyselné a absurdné požiadavky.

Testujú, kam až sú ochotní zájsť a čo všetko sú ochotní podstúpiť. Sú ochotní aj riskovať že sa zadusia, len aby vyšli v ústrety impresáriovi, ktorý v tej chvíli požaduje, aby spievali pod vodou.

Bizarnosť rozohratých situácií je umocnená tým, že uchádzači o agažmán v skutočnosti nie sú obyčajní speváci, ale sú zhmotnenými postavami, ktoré vystúpili zo slávnych opier – Carmen z Bizetovej rovnomennej opery, Violetta z Verdiho La traviaty, Orfeus z Gluckovho Orfea a Euridiky, Olympia z Offenbachových Hoffmanových poviedok a Tamino z Mozartovej Čarovnej flauty.

Na scénu tak spolu so sebou samými prinášajú aj svoje typické charakteristiky a vlastnosti, ktoré poznáme z jednotlivých spomenutých opusov.

Impresario Dotcom je akýmsi neviditeľným vládcom sveta, fantómom, alebo neznámou autoritou, ktorá ich ovláda. Má obrovskú moc a speváci veria, že vďaka nemu vytúžený angažmán nakoniec získajú.

Impresário je stelesnený činohernou postavou, ale mohol by byť celkom dobre aj postavou úplne abstraktnou, nakoľko nepredstavuje živú bytosť, ale skôr nejakú substanciu. Imaginárnu podstatu práve znázorňovaných (a aj vysmievaných) javov.

Jeho priezvisko ako narážka na anglické slovné spojenie “bodka com” (alebo “.com”) evokuje predstavu, že skutočnú podstatu impresária najlepšie vystihuje koncovka štandardnej internetovej adresy. Ide tak o alegóriu na internet, ktorý ovláda ľudstvo (respektíve, ktorým sa ľudstvo samo nechá ovládať).

Impresaria Dotcoma stvárnila turecká herečka Zeynep Buyraç. Foto: Zdenko Hanout

Hudobne je Dotcom vyjadrený zvukmi pripomínajúcimi digitálny svet technológií, počítačov, robotov, ale napríklad aj zvukom imitujúcim prichádzajúcu SMS na smartfóne.

Bodka pred príponou “com” v jeho mene je v produkcii znázorňovaná tónom „d“ (od anglického „dot“), ktorý zaznieva v pravidelných intervaloch a neustále narúša hudbu. Vytvára nervóznu atmosféru, ako keď nás podvedome niečo neustále obťažuje a tyranizuje.

Rušiaci tón divákovi znova a znova pripomína, že Dotcom je v divadelnej sále stále prítomný a pozoruje nás. A pozoruje hlavne aktérov príbehu.

So spevákmi Dotcom komunikuje prostredníctvom lakomého agenta Lascu. Ten je nielen agentom, ale tak trochu aj podvodníkom, čo však uchádzači konkurzu netušia.

Za všetky technologické zvuky spojené s Dotcomom (napríklad už spomínané cinknutie prichádzajúcej SMS) je hudobne zodpovedný tempoblock. Určuje celkový computerový sound produkcie a jeho zásluhou počujeme opakujúce sa “tikanie”.

Tempoblock však nie je jediný netradičný inštrument v orchestrálnej jame. Keď dirigentka Alice Meregaglia prvý raz otvorila partitúru a pozrela si zloženie hudobných nástrojov, o viacerých z nich nikdy nepočula. A ako povedala, musela si vygoogliť, ako vôbec vyzerajú.

V partitúre však je napríklad aj ukulele, ktoré je síce tradičným nástrojom, ale jeho použitie v operných opusoch je taktiež veľmi netypické.

Orchester je menší, 24-členný, ale za to veľmi výkonný. Každý jeden hráč sa v dôsledku mimoriadnej obtiažnosti orchestrálnych partov musí cítiť takmer ako sólista.

V úvode diela sa jednotlivé postavy predstavujú divákom. Skladateľka Ľubica Čekovská necháva každú z nich zaspievať fragment árie z opery, z ktorej postava pochádza. Melódie v prvých momentoch zaznievajú tak, ako ich diváci poznajú. V zápätí však dochádza k ich dekonštrukcii a začínajú sa meniť.

Získavajú nový sound a viac neznejú ako klasika, ale ako moderna. Sú poohýbané krivými akordami a už neznejú ľúbivo.

Krivenie známych árií pôsobí fascinujúco, pretože poslucháč v hlave porovnáva ich nové vyznenie s tým, ako ich poznal pred dekonštrukciou.

Impresario Dotcom – Terézia Kružliaková ako Carmen. Foto: Zdenko Hanout

Opera sa postupne dostáva až do bodu, kedy sú uchádzači konkurzu konfrontovaní s absurdnou požiadavkou, aby každý zaspieval svoju veľkú áriu zároveň s ostatnými, ako spoločné dielo. Má tým vzniknúť nový hudobný útvar – zmes piatich známych árií znejúcich naraz – prezentovaný ako „avantgardná kakofónia”.

Speváci vyplnia aj toto zadanie a počas spoločného spievania rotujú na točni. K poslucháčovi je tak každú chvíľu akusticky bližšie iný z nich a preto aj lepšie počuje vždy fragment inej árie, než pred niekoľkými sekundami.

V tejto súvislosti ma zaujímalo, či skladateľka árie upravovala tak, aby spolu vzájomne aspoň trochu ladili, alebo či ich výber úmyselne podriadila tomu, aby v spoločnom vyznení vytvárali rozumný súzvuk. Ako mi však povedala, žiadnu z árií neupravovala a ani sa pri ich výbere kritériom ich zladenia vôbec neriadila.

“Ja som sa dlho zaoberala tým, ako to mám vlastne urobiť, aby mohli všetky árie zaznieť naraz. Nakoniec som zistila, že keď som ich spomalila do rovnakého tempa a dala som si ich všetky pod seba, našiel sa kľúč, ako by to mohlo fungovať tak, aby si každá postava mohla spievať to svoje. Spevákom som pomohla aj tým, že som každému dala do orchestra nástroj, podľa ktorého sa môže orientovať. Jeden sa orientuje podľa trúbky, otatní zas podľa ďalších nástrojov, každý tam má akoby “svojho” orchestrálneho hráča. Samozrejme, tým, že postavy rotujú na točni, tak niekedy spevák napríklad spomínanú trúbku počuje ceľkom zreteľne a niekedy takmer vôbec. Musí však v spievaní pokračovať. Podstatné ale je aby išli všetci rovnakým tempom. V orchestrišti tiká tempoblock, takže spevákom vytvára nejaký základný rámec v orientácii,” – povedala Ľubica Čekovská.

Zámerom nebolo ukázať, ako to spevákom spolu pekne znie, ale práve naopak, aké je to deprimujúce, keď si vplyvný mecenáš, ktorý v opernom biznise rozhoduje, vymyslí absurdnú ideu a speváci sa bez štipky uvažovania a zdravého rozumu snažia aj takýto nápad otrocky splniť.

“Poznám remeslo a keby som chcela, tak by sa to celé dalo urobiť aj oveľa ľúbivejším spôsobom, ale podstata môjho odkazu nebolo urobiť upokojujúcu muziku, ale nechať ľudí započúvať sa do zvláštnej a bizarnej atmosféry, ktorá tým vznikne,” – dodala Čekovská.

Ak bol zámer ukázať, že spoločné spievanie rôznych árií bude vyznievať neesteticky, tak musím povedať, že sa minul účinkom, pretože výsledný súzvuk nakoniec predsalen mal svojskú estetiku. Hoci aj bola zvláštna, určite bola zaujímavá. Mne sa práve táto pasáž (napriek deklarovanému opačnému zámeru skladateľky) hudobne veľmi páčila.

Opera pozvoľne plynie súvislým tokom, ktorý sa prelieva naprieč rôznymi štýlmi a hudobnými jazykmi. Práve to ju robí atraktívnou.

Táto atraktivita sa udrží až do konca, keďže neustále prichádzajú nové stimuly a nové hudobné nápady. Sú plné zvukovej fantázie v mnohých odtieňoch farieb.

Jedným z hudobných vrcholov je potom veľmi vydarený duet PaminaCarmen.

Autorka sa neustále pohráva s citáciami iných autorov, pričom viaceré umocňujú komický rozmer opery. Orchester tiež občas vtipne komentuje dianie na scéne, ako keď napríklad výstup Orfea snívajúceho o tom, že raz bude spievať postavu Siegfrieda zaklincuje skutočným wagnerovským akordom.

Impresario Dotcom – Hagen Matzeit ako Orfeo. Foto: Zdenko Hanout

Hudobná štruktúra sa rozvíja trochu pomalšie v prvej tretine opery odohrávajúcej sa na letisku. Jednotlivé zvukové figúry nie sú až také zaujímavé a pôsobia dojmom rôznorodej koláže, ktorá netvorí úplne koherentný celok.

Avšak od momentu, keď sa speváci presunú do apartmánu, ktorý im prenajal ich lakomý agent (všetkých naraz umiestnil do tej istej hotelovej izby), je hudba rafinovanejšia, vzájomne prepojenejšia a súdržnejšia a prináša aj oveľa viac hudobných nápadov.

Keďže nebola možnosť, aby si recenzenti mohli pozrieť generálku (neželal si to zahraničný inscenačný tím), musel som sa spoľahnúť len na premiérované predstavenie. Je však potrebné uviesť, že recenzovať takto komplexné dielo na prvé počutie je veľmi riskantné.

Mám vlastnú skúsenosť, že pri druhom a treťom počutí neznámej, náročnejšej kompozície si ucho všíma aj veci, ktoré pri prvom počutí unikli. A každým ďalším opakovaním vždy objavuje nové a nové vrstvy a zákutia a všíma si čoraz viac detailov.

Nebola ani možnosť si hudbu napočúvať ešte pred predstavením z nahrávky, nakoľko aktuálne nie je k dispozícii žiadny záznam. Okrem tých pár kolegov recenzentov a divákov, ktorí operu mali možnosť vidieť v Bregenzi, ju nikto nepočul. Kvalitné hodnotenie zo strany recenzenta je tak momentálne skôr ilúziou.

Preto aj moje predchádzajúce poznámky o tom, že prvá tretina opery nie je hudobne až tak zaujímavá, ako jej zvyšná časť, treba chápať v tomto kontexte a brať s veľkou rezervou. Môže sa totiž stať, že pri opätovnom vypočutí by ma oslovili úplne iné pasáže, než na prvý raz.

Libreto k opere je napísané v talianskom jazyku, čo bolo pre skladateľku veľkou výzvou, nakoľko nie je taliančinárka. Bolo pre ňu podstatné vedieť, ktorá slabika je prízvučná a ktorá nie, s čím jej pomáhala autorka slovenského prekladu Michaela Jurovská.

Diváci dostali vytlačený kratučký bulletin s QR kódom, po zoskenovaní ktorého sa im otvoril oveľa rozsiahlejší 23 stranový bulletin v elektronickej podobe. Ten okrem iného obsahoval do slovenčiny preložený kompletný text jednotlivých dialógov.

Je zrejmé, že z Goldoniho pôvodnej hry ostala len základná kostra, všetko ostatné je už autorskou licenciou libretistky.

Neue Musikzeitung dokonca vtipne komentoval zvolený námet slovami: “Divadlo je blázinec – a opera je oddelenie nevyliečiteľných… Šialenstvo o precitlivelých, ješitných, neurotických a nervóznych ľuďoch, ktorí vedia dobre spievať, prirodzene poskytuje libretistovi kvalitný materiál”.

Operné maniere a intrigy sú celkom určite vďačným terčom pre uťahovanie si nielen zo spevákov, ale zo sveta opery ako takej.

Práve preto sa domnievam, že libretistka nevyužila úplne naplno potenciál, ktorý daná téma ponúkala a satira nešľahala po spevákoch dostatočne ostrými ostňami. Hoci skutočnosť, že dielo nakoniec vyznievalo celkom vtipne, určite nemožno uprieť.

Impresario Dotcom – Adriana Kučerová ako Violetta. Foto: Zdenko Hanout

Podľa môjho názoru ani celkové vypointovanie záveru nebolo najlepšie. Príbeh prichádza k svojmu prirodzenému vrcholu v momente, kedy sa speváci dozvedia, že impresário aj agent Lasca s nimi vypiekli. A to napriek tomu, že sa bez rozmyslu snažili splniť všetky ich zadania a požiadavky – aj tak im to vôbec nepomohlo.

Z dramatického hľadiska je tento moment prirodzeným vypointovaním a je aj dobrým záverečným poučením. Nič viac nebolo potrebné.

Nie je jasné, prečo sa autori rozhodli pokračovať ešte ďalšie tri alebo štyri minúty, aby priniesli ešte ďalšie ponaučenie o tom, že speváci majú držať pokope a len keď budú dobrým kolektívom, budú mať fungujúce divadlo.

Znázorňované postavy toho zjavne aj tak nemali byť schopné, pretože každý z nich uvažoval sebecky. Toto “nové” morálne ponaučenie je pritom relatívne banálne a určite oveľa slabšie, než prirodzene vyplývajúci záver, ktorý sa ponúkal len pár okamihov predtým.

Produkcia dáva druhú šancu už použitým kostýmom, materiálom a rekvizitám, tak aby sa žiadna vec nemusela vyrábať nanovo, len pre túto produkciu. Tento recyklačný prístup je snahou o ekologické uchopenie výrobného procesu inscenácie a autorka tohto konceptu kostymérka Nicole Pleuler zaň získala prestížnu rakúsku divadelnú cenu. (Rovnakým ekologickým prístupom SND pristúpilo aj k tvorbe bulletinu, ktorého jadro bolo presunuté do elektronickej podoby).

V prípade kostýmov a scény sa v Bregenzi použili tamojšie, už inde použité rekvizity a kostýmy a pre predstavenie v SND zase tie, ktoré boli k dispozícii u nás. Výsledným vizuálnym tvarom je minimalistická koncepcia, v ktorej všetko na scéne bolo vysoko funkčné a veľmi dobre riešené.

V prvom obraze odohrávajúcom sa na letisku jednoduchá scéna výstižne predstavuje páskou ohraničené koridory v letištnej hale, v ďalšom obraze je jednoduchým, až trivilálnym spôsobom znázornený stiesnený apartmán, v ktorom sa všetci uchádzači navzájom tlačia.

Išlo o názornú ukážku toho, že kvalitné divadlo je možné realizovať aj úplne minimalistickými prostriedkami.

Impresario Dotcom – scéna v páskou ohraničených koridoroch letiskovej haly. Foto: Zdenko Hanout

Réžia Elisabeth Stöppler (v Bratislave zastúpená asistentom režisérky Felixom Schrödingerom) volila adekvátne komunikačné prostriedky, stavila na dynamiku deja a správnu mieru dávkovania komična a aj vďaka tomuto prístupu v predstavení nebolo ani na moment hluché miesto.

V úlohe Dotcoma sa predstavila turecká činoherná herečka Zeynep Buyraç, agentom Lascom bol Pavol Remenár, Olympiou sopranistka Eva Bodorová, ako Carmen sme mohli vidieť mezzosopranistku Teréziu Kružliakovú, ako Violettu sopranistku Adrianu Kučerovú, Orfeom bol nemecký kontratenor Hagen MatzeitTaminom americký tenorista Simeon Esper.

Recenzent nemá po prvom vypočutí možnosť vedieť, ako by mali jednotlivé spevácke party v ideálnom prípade znieť. Nemá ich ani s čím porovnať. Môže nadobudnúť len veľmi všeobecný prvý dojem. Pre mňa boli všetky postavy naozaj kvalitne stvárnené a vzhľadom na obtiažnosť som považoval spevácke výkony sólistov za obdivuhodné.

Pokúšať sa hodnotiť spevákov nad rámec práve napísaného by však bolo v takejto situácii zrejme neadekvátne.

Pavol Remenár ako jediný nespieval svoju postavu aj v Bregenzi, takže sa ju musel expresne naučiť za tri týždne. Zvládol to bravúrne. Ostatní účinkujúci oprášili to, čo už mali naučené a mali tak o niečo ľahšiu pozíciu.

Všetci protagonisti preukázali aj veľký komediálny talent.

Impresario Dotcom – zľava Pavol Remenár ako agent Lasca a Hagen Matzeit ako Orfeo. Foto: Zdenko Hanout

Dirigentka Alice Meregaglia je pravdepodobne prvou dirigentkou – ženou na pôde SND. Tento predpoklad som nedokázal dostatočne objektívne preveriť a môžem sa samozrejme mýliť, preto ak má ktokoľvek informáciu svedčiacu o opaku, nech mi napíše aj ja svoje tvrdenie opravím. V tejto chvíli sa však domnievam, že je to tak.

Pri dirigovaní tohoto diela je vzhľadom na jeho náročnosť potrebné, aby sa výsledný zvukový tvar nerozpadol a preto akákoľvek impulzívnosť dirigenta je skôr prekážkou. Naopak, strojovo presné dirigovanie (ako pri balete) je zjavnou výhodou a Alice Meregaglia priniesla presne to, čo si dielo vyžadovalo.

Slovensko neoplýva nekonečným množstvom súčasných skladateľov, ktorí by boli natoľko uznávaní aj v zahraničí, aby dostali objednávku od prestížneho festivalu v Bregenzi napísať súčasnú operu. Ľubica Čekovská je u nás v tomto zmysle unikátom.

Bohužiaľ, nie sme ani krajinou, v ktorej by diváci v hojnom počte navštevovali podujatia so súčasnou modernou hudbou a autori píšuci súčasným kompozičným jazykom sa netešia masovej priazni.

Na moju otázku, či má dnes zmysel ešte stále komponovať hudobným jazykom spred viac než sto rokov, a to len preto, že je dodnes divácky najpopulárnejší, mi Čekovská odpovedala: “Povinnosťou skladateľa je tak trošičku posúvať hranice a tým aj formovať publikum. Ale len tak akurát, nie moc.”  

Otázne je, čo presne v tejto odpovedi znamená slovo “trošičku”. Skladateľ si môže obsah slova vykladať úplne inak, než publikum.

Čekovská predbehla vkus priemerného slovenského poslucháča klasickej hudby míľovými krokmi. Je možné, že jej kompozičný jazyk bude vysoko oceňovaný o päťdesiat rokov neskôr aj širokými masami, ak sa posunie percepčná schopnosť publika. Avšak zatiaľ je „moderný“ kompozičný jazyk na Slovensku výrazne menšinovým žánrom.

Prečo je to tak, je nad rámec tejto recenzie.

Impresario Dotcom – Eva Bodorová ako Olympia a Pavol Remenár ako agent Lasca. Foto: Zdenko Hanout

Bola by bola obrovská škoda, keby Čekovskej operu postretol rovnaký osud, aký postihol značnú časť (ak nie väčšinu) súčasných operných noviniek v zahraničí. Pár krát sa zahrali, avšak divácky záujem sa viac nedostavil. Kvalita sama o sebe totiž k úspechu nepostačuje a mnohí autori riskujú, že budú písať len do šuflíka.

Dotcomovi ale môže pomôcť, že bol skomponovaný ako opera buffa. Už tým je tak trochu výnimočný, pretože v súčasnosti už buffy takmer nevznikajú.

Široké operné publikum bolo aj v minulosti ochotné zniesť o niečo náročnejší kompozičný jazyk v prípade, ak sa na príbehu dokázalo zasmiať (viď napríklad dobový úspech Gianniho Schicchiho). Preto voľba práve takéhoto formátu určite nie je na škodu veci.

Vzhľadom na typ nadsázky, s ktorým libreto pracuje, ako aj formu absurdnosti deja, mi príde ale o niečo výstižnejšie pomenovať túto operu skôr ako frašku.

Impresario Dotcom. Foto: Zdenko Hanout

Na záver si dovolím ešte kacírsku úvahu:

Čekovská už raz musela túto operu krátiť, pretože dielo malo pôvodne 134 minút. Premiérovalo sa však práve v dobe, kedy vrcholil COVID a tak z dôvodu protipandemických opatrení prišla z Bregenzu požiadavka, že opera nemôže mať prestávku.

Aby sa mohla zahrať vkuse, musela z nej autorka odstrániť 40 minút hudby. Táto skrátená verzia odznela aj teraz v Bratislave.

Vypustených 40 minút existuje len ako zápis v partitúre, avšak tieto tóny nikdy nezazneli. Neexistuje ich nahrávka a nikdo ich nikdy nepočul. Autorka mi povedala, že vypustila najmä pomalšie pasáže. V tejto súvislosti dokonca použila výstižnú metaforu, že “kráska bola ostrihaná bez toho, aby sme najprv zistili, či jej pôvodný účes svedčal”.

Pokiaľ by sa však Impresario Dotcom skrátil ešte o niečo viac, mohla by byť z neho dynamická jednoaktovka. Tá by sa dala uvádzať ako dvojička s inou jednoaktovkou, napríklad už spomínaným veľmi populárnym Giannim Schicchim.

Ľudia by zrejme prišli na Schicchiho a zároveň by si pozreli aj Impresaria. A zistili by, že je veľmi zaujímavý.

Čekovská však celkom pochopiteľne túži po tom, aby v budúcnosti mohla divákovi dielo prezentovat v jeho úplnej 134  minútovej podobe a už súčasná skrátená verzia je pre ňu kompromisom. Predstava, že by mala operu ešte viac krátiť na jednoaktovku, môže byť momentálne v rozpore s jej presvedčením a intuíciou.

Na druhej strane ak by sa práve vďaka takejto transformácii dielo stalo pre divadlá oveľa viac zaujímavým (z hľadiska výrazne zvýšenej schopnosti prilákať divákov), mohli po ňom v tejto podobe siahnuť aj ďalšie divadlá. A ak by sa následne dostavil aj širší záujem divákov, ten by určite umožnil, aby sa Impresario Dotcom prípadne začal hrať aj v pôvodnom 134 minútovom rozsahu.

Na súčasnú operu samú o sebe (bez iného lákadla), diváci pravdepodobne neprídu v dostatočnom počte na to, aby bol kus ekonomicky priechodný. O tom, aký je u nás záujem o súčasný kompozičný jazyk najlepšie vypovedá samotná skutočnosť, že aj Opera SND zahrala Impresária Dotcoma len na jedinom predstavení.

Pritom predstavenie samotné bolo natoľko zaujímavé a hudba natoľko fascinujúca, že nielen ja, ale aj mnohí ďalší návštevníci, s ktorými som sa mal možnosť sa po predstavení porozprávať, by si túto operu určite prišli pozrieť aj druhý a tretí krát a to kľudne hoci aj hneď na druhý deň. Natoľko z nej boli nadšení.

Na druhej strane si však realisticky uvedomujem, že pri jej opätovnom uvedení by zrejme už nebola nami nadšencami naplnená ani tretina sály. A to som možno ešte veľký optimista.

Impresario Dotcom. Foto: Zdenko Hanout

SND ako erbová inštitúcia nemôže prinášať len operné kasové trháky, ale má mať ambíciu v rozumnej miere prinášať aj produkcie pre menšinového a náročnejšieho diváka, ktoré ho majú do určitej miery formovať.

Avšak v situácii, keď je celá kultúrna obec vo finančne napätej a neistej situácii, budú naše inštitúcie zrejme len veľmi opatrne pristupovať k drahým koprodukciám, v ktorých je zahraničný element až takto silne zastúpený.

A budú aj zvažovať, či v prípade ak urobia výnimku, budú mať skutočne vypredanú sálu.

To zrejme vo svojom výsledku nakoniec povedie k tomu, že takýto typ projektov, bude skôr ojedinelým.

Opera SND si však za reprezentanta náročnejšej produkcie momentálne ani nemohla vybrať lepšie, než práve operu Ľubice Čekovskej.

V tomto zmysle ide určite o významný kultúrny a hudobný počin aktuálnej divadelnej sezóny.

 

Peter Bleha

Na titulnej fotografii Pavol Remenár ako agent Lasca. Foto: Zdenko Hanout. Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix  

 

 

 

Teraz najčítanejšie