Denník N

Veslovanie na trenažéri a môj prvý kontakt s Britskou políciou

Príbeh čerstvo z tohto piatka

V piatky večer od pol ôsmej do deviatej mávam vždy „ergs.“ Ide o pomerne náročné cvičenie na veslovacích trenažéroch (ergometroch). Ak mám byť úprimná, každý týždeň sa musím dlho presviedčať, aby som na ergs šla. Telocvičňu máme dva a pol kilometra od kolégia a bicyklovať tam a späť po tme nie je práve zábava. Okrem toho nám pri cvičení stoja za chrbtom tréner a veslárska prezidentka a pokrikujú po nás, aby sme šli rýchlejšie, aby sme použili väčšiu silu. Takže z ergs odchádzame úplne vyšťavení, s trasúcimi sa nohami a červenými tvárami.

Ani tento piatok nebol výnimkou. Veslovali sme štyri kilometre pri rôznych rýchlostiach a keď sme už cítili, že skutočne nevládzeme, vymyslel si náš tréner súťaž. Dvom ľuďom, ktorí najrýchlejšie zaveslujú 500 metrov sľúbil balík cukríkov. Ja som hneď povedala, že súťažiť s nikým nechcem a šla som vlastným tempom. Obávam sa, že som týmto rozhodnutím upadla do nepriazne, ale lepšie ako stresovať sa. Aj tak som bola na konci poriadne unavená a nevedela som sa dočkať, kedy sa dostanem späť na izbu. To som ešte nevedela, že moja túžba sa tak neskoro nesplní.

Cestou späť z ergs, sme s kamarátkou potrebovali prejsť cez jednu dosť rušnú križovatku. Už-už, som išla na bicykli prejsť na druhú stranu cesty, keď som v tom počula veľmi nezvyčajný rachot. Znelo to, ako keby sa niekto snažil poorať cestu. Tak som našťastie zostala na mieste. Do križovatky vletelo, alebo skôr sa rýchlo došúchalo očividne nabúrané auto. Zabočilo do bočnej uličky, kam som mala namierené aj ja, a zastalo. Motor stále bežal.

S kamarátkou sme si neboli isté, čo robiť. Báli sme sa, či snáď v aute nie je niekto zranený a tak sme sa šli radšej pozrieť. Pridalo sa k nám aj ďalšie dievča, ktoré práve kráčalo po chodníku. Až keď sme pristúpili bližšie, mohli sme naplno oceniť, ako veľmi bolo auto poškodené. Zadný aj predný podvozok boli až na zemi. To oni vydávali ten rachotavý zvuk. Autu úplne chýbala jedna pneumatika a z jednej strany bolo celé preliačené.

Prišli sme k oknu vodiča, ktoré je v Anglicku mimochodom napravo, no nevedeli sme, čo robiť. Vodička bola očividne pri plnom vedomí. Niečo si písala do mobilu. Čakali sme, či si nás všimne, ale nič sa nedialo. Tak som sa nahlas spýtala, či je všetko v poriadku. Dievča za volantom sa pohlo, ale nie smerom k nám, ale k sedadlo spolujazdca. Vytiahlo otvorenú plechovku piva a poriadne si odpilo. Tak už nám bolo jasné, že sa od nej veľa nedozvieme. Postavili sme sa od nej ďaleko na chodník, aby sa ešte nebodaj nerozhodla, že sa opäť rozbehne a neprešla nás. Aj keď myslím, že v tom aute by sa už ďaleko nedostala.

Rozhodli sme sa zavolať políciu. Ja som ani nevedela na aké čísla volať, lebo v podobnej situácií som v Anglicku ešte nebola. Kamarátka sa ale rozhodla volať na 101. Ide o nenúdzové číslo, na ktoré sa volá keď chce človek nahlásiť niečo, čo nepotrebuje rýchle riešenie. Po asi desiatich minútach čakania na linke sme si ale uvedomili, že 101 nám tak rýchlo neodpovie a asi predsa len ide o núdzovú situáciu, keďže vodička sa môže rozhodnúť odísť a niekomu  ublížiť. Tak sme vytočili núdzové číslo 999. Odpoveď sme dostali asi do minúty a o desať minút už smerom k nám kráčali policajt a policajtka. Policajtka pristúpila k oknu a veľmi opatrne sa začala pýtať: „Čo sa vám stalo z autom? Čo máte teraz v pláne?“ Prekvapivo rýchlo sa jej podarilo zobrať od vodičky kľúče a dostať ju von z auta. Bolo vidno, že to asi nebolo prvý krát, čo bola v podobnej situácií. My sme radšej odišli, lebo sme nechceli načúvať.

Šli sme peši, lebo kamarátke sa pokazilo svetlo na bicykli, a tak sme sa aspoň mohli porozprávať o tom, čo sa udialo. Uvedomili sme si, nie po prvý krát, že musíme byť ako cyklistky veľmi opatrné. Oxfordská premávka je nevyspytateľná. Dúfame, že núdzové číslo už opäť nebudeme potrebovať. Ale človek nikdy nevie. Možno je dobré, že sme získali skúsenosť s volaním 999, v situácií kde až tak o veľa nešlo. Ak by sa stalo niečo vážne, už budem vedieť kam volať a nevolať.

Teraz najčítanejšie

Paulína Vicenová

Vďaka štedrým Slovákom, ktorí podporujú mojú verejnú zbierku môžem už tretí rok študovať biomedicínu na Oxfordskej Univerzite.  Cez tento blog  postupne dokumentujem môj študentský život na jednej z najlepších univerzít sveta. Aj takýmto spôsobom chcem zostať v kontakte s mojimi podporovateľmi a ukázať im, ako sú ich finančné dary využité. Zároveň dúfam, že sa mi podarí aspoň trošku pomôcť Slovákom, ktorí by radi šli na kvalitnú školu v zahraničí, ale sú na pochybách, čo všetko to obnáša : ).