Študovať vo Veternej krajine

Ráno otvorím oči, pozriem sa na hodinky  a hneď sa rozhodnem oželieť raňajky a radšej ešte 15 minút ležať v teplej , hoci nie v toto-je-úplne-ako-domka-pohodlnej posteli.

V situácii, keď sa človek ocitne medzi štyrmi holými stenami, veľmi rýchlo príde na to, čo všetko vlastne potrebuje k provizórnym začiatkom svojho nového študentského života. Spolu s Gerdou, mojou spolubývajúcou z Litvy, sme v prvých dňoch kúpili príbory, taniere, poháre, vešiak na prádlo a metlu. Nikdy som čajovú lyžičku alebo hrniec  neocenila viac. Intráky sa totiž delia na zariadené a nezariadené, a ďalšie neoficiálne kategórie sú super lokalita a pánu bohu za chrbtom, drahé a príliš drahé (na slovenské pomery, však), tam zdochol pes alebo to je tam, kde je ten bar.

Zhygienim sa a 15 minút pred začiatkom hodiny odchádzam do školy. Tuším, že nestihnem prísť načas – vietor dnes nefúka v môj prospech. Sťahuje mi z hlavy kapucňu a všetko úsilie vynaložené na krútenie do pedálov je takmer márne. Najhoršie je to na moste, tesne pred školou, taká čerešnička na torte – od mora občas fúka tak, až začínam oceňovať praktickosť zábradlí po oboch stranách. Inak by som asi skončila v mori. A občas ma aj prepadne taká iracionálna chuť sa tam hodiť a pristáť práve na palube lode, ktorá prechádza cez most presne v momente, keď sa ponáhľam na hodinu. Áno, lodiam sa tu otvára most ako Tower Bridge, možno o niečo menej pôsobivo, ale aj tak.

Odparkujem svoj bicykel na jedinom voľnom mieste. Voľné miesto je záhadná záležitosť –  je vždy buď najďalej od vchodu alebo úplne najbližšie. Je to zvláštny jav, myslím, že je to spôsobené tým, že všetci si myslia, že vpredu je už plno. Hlavné vchodové dvere ma vždy zmiatnu, občas sa točia a občas sa otvárajú do strán. Je nemožné zistiť ako, prečo a v akom intervale sa to strieda. (Dvere sú vo Veternej krajine mätúce vo všeobecnosti. Je bežným javom, že niekde sa samy od seba otvoria aj tie s kľučkou, ako keby pred vami išiel nejaký gentlemanský duch.)

Na hodine Tools for quantitative analysis sa nám učiteľ snaží priblížiť učivo príkladmi zo života: „Constraint optimization! To je ako keď idem večer do mesta a chcem si dať aj tequilu, aj pivo aj šampanské v troch rôznych baroch, samozrejme, mám ale obmedzený rozpočet, lebo som ženatý! Zaberá to, učivo človek lepšie pochopí a ešte sa aj zasmeje. A pretože život musí byť vyrovnaný, ďalšiu hodinu sa mi chce plakať pri maticiach.

Na čínštine konečne preberáme jedno z najdôležitejších slov – spánok. Okrem iného preberáme aj vstať ráno z postele, to si ale z nejakého zvláštneho dôvodu neviem hneď zapamätať. Inak je čínština zábava. Treba si k nej nájsť vzťah, ktorý treba poctivo udržiavať. Je to rozmarná panička – ostatné jazyky nie sú také náročné na pozornosť a hlavne sa občas netvária, že týmto a týmto predsa chceli povedať niečo úplne iné.

Po vyučovaní čelím mojej obľúbenej dileme, neviem na ktorom mieste sa chcem zostať učiť – Knižnica? Gauče pri jedálni? Prvé poschodie? Stoly pri knižnici?… Nech nikdy neriešim horší problém sa spamätám a zostávam  v jedálni, kde mám z našej presklenej budovy takmer panoramatický výhľad na oba konce Sonderborgu, čo ma trošku rozptyľuje, ale príjemným spôsobom. Veď tu máš more! mi opakujú všetci keď im hovorím, že asi jediná vec, čo mi tu chýba, sú hory. Tak sa teda pozerám na tú vodu a snažím sa oceňovať jej kvality.

Cestou domov našťastie nefúka. Ale zato prší.  V daždivých a veterných situáciách ma drží nad vodou iba fakt, že to nie je také hrozné – lebo bude aj horšie, starší študenti vraveli, v zime. V zime ale vraj nie je až taká zima, čomu som sa potešila. No, tu som zažil najviac asi -3, pozorne počúvam starejších, ale to vtedy fúkal taký vietor, že som mal pocit, že je -13,  dokončí a mne úsmev na tvári zmrzne aj keď je len September.

Doma sa vyžmýkam. Všetko je super, opakujem si svoju dánsku mantru, mám posteľ, teplý čaj a neostrú ale predsa vidinu perspektívnej budúcnosti študujúc čínštinu a biznis. Čo viac, snáď iba nejaký koláčik by bodol.