Viete kto je Ève Denise Curie?
Dňa 22. októbra 2022 uplynulo 15 rokov od úmrtia francúzskej spisovateľky a novinárky Ève Denise Curie Labouisse (1904 – 2007). Je jediná, ktorá zo svojej úžasnej rodiny Curieovcov nezískala Nobelovu cenu. Jej otec má jednu, matka dve a jej sestra Irena tiež jednu. (Pre tých, ktorých prírodné vedy nezaujímajú, iba toľko, že všetky sa týkali prvých rádioaktívnych prvkov a rádioaktívneho žiarenia.) A ešte spomeňme jej manžela, ktorý si ako predseda UNICEF-u prevzal v roku 1965 za túto organizáciu Nobelovu cenu za mier. S riadnou dávkou recesie by sme preto mohli povedať, že Ève Denise Curie bola čierna ovca rodiny Curieovcov. A sme tam, kde sme nechceli byť – pri predstavovaní ľudí v podobe medailí, ocenení alebo v súčasnosti takých obľúbených funkcií.
Ève Denise Curie popri svojich rodičoch, švagrovi a sestre vykonala toho naozaj dosť, ale to, na čo sa práve vďaka nej nikdy nezabudne, je jej neuveriteľný príbeh o matke Marii Curie Skłodowskej. Bez nej by zostala pre väčšinu ľudí iba ako jedno meno v dlhom zozname Nobelistov za chémiu a fyziku. A to by bola obrovská škoda. Keby sme obsah jej knihy Pani Curie (Madame Curie) z roku 1937 vtesnali do niekoľkých viet, urobili by sme z nej celkom slušný gýč.
Jej matka, neskutočne talentovaná dcéra taktiež veľmi všestranne nadaného otca, zbiera počas štúdií vo Varšave všetky možné ocenenia za prospech. To sa deje v chudobnej a zaostalej poľskej časti Ruska, pod tvrdým ruským dozorom, ktoré sa svoje stredoveké móresy, podobne ako v súčasnosti, snažilo nanútiť iným národom. Bez ruštiny by jej to, samozrejme, nešlo, ale ako jazykovo nadaná to zvláda veľmi dobre. Jej sen študovať na Sorbone má vážnu prekážku. Sú ňou samozrejme, ako inak, peniaze. Takže si zarába niekoľko rokov ako vychovávateľka. Tu sa mohol jej príbeh skončiť asi tak ako v tisícoch iných prípadov talentovaných mladých ľudí z rôznych kútov Európy. Jednoducho preto, že tie peniaze nemohli stačiť. No nestalo sa tak. A tak ďalej.
Táto poľsko-francúzska „rozprávka“ má dobrý koniec zahŕňajúci veľkú slávu, Nobelovu cenu a kopu iných ocenení. Tie však vôbec nie sú až také zaujímavé, i keď bez nich by to asi nebolo ono. Sotva by si toľko ľudí poplakalo nad objavom, že v tmavej miestnosti nejaký prvok sám od seba svieti podivným slabým svetlom alebo nad tým, že do periodickej tabuľky prvkov pribudli ešte ďalšie prvky, teda zasa komplikácia pre učenie sa ich chemických značiek do krížoviek. Asi by nikoho nerozľútostila ani jej obrovská angažovanosť v začiatkoch masívneho röntgenového snímkovania, ktorou zachránila tisíce životov vojakov ranených v prvej svetovej vojne a následne aj iných po jej skončení. A tiež to, že ňou začala dlhá éra rádioterapeutických metód liečenia rakoviny, ktoré sa neustále zdokonaľujú až doteraz.
Príbeh napísaný vtedy ešte Ève Denise Curie nie je však žiadnym gýčom, ale mimoriadne pútavým, strhujúcim a zároveň dojemným rozprávaním o žene, ktorú by sme mohli bez výčitiek označiť ako nedosiahnuteľný vrchol fádnosti. Teda až na „maličkosť“. Na obsah toho, čo hovorila, čo robila a ako to robila. Vďaka zaradeniu výňatkov z maminých listov, táto kniha určite nie je iba subjektívnym pohľadom na jej život. Je prekvapujúce, koľko emócií sa jej podarilo v knihe vydolovať z „príšerného“ maminho života, nepochybne poznačeného aj veľkým zanedbávaním svojich vlastných dcér.
Ève Denise Curie vyrástla na jednu krásnu a všestranne talentovanú ženu, ktorá získala najskôr veľkú slávu ako vynikajúca klaviristka, neskôr ako hudobná kritička, vojenská reportérka, diplomatka a spisovateľka. Počas druhej svetovej vojny pracovala v protinacistickom odboji. Žila v Paríži, New Yorku a Londýne. Dožila sa 102 rokov, jej sestra a mama, veľmi pravdepodobne vďaka ožiareniu, zaplatili predčasnou smrťou už vo veku 58 a 66 rokov.
Predsa len spomeňme aj jej ocenenia. Sú to predovšetkým najvyššie francúzske štátne vyznamenanie Rád čestnej légie, americké literárne ocenenie Národná knižná cena (National Book Award) a poľské vyznamenanie Rád znovuzrodeného Poľska (Order Odrodzenia Polski). V tom poslednom sa ocitla vo veľmi zmiešanej spoločnosti (aj) našich komunistov Vladimíra Clementisa, Klementa Gottwalda, Viliama Širokého, Gustáva Husáka, Ľudvíka Svobodu a Antonína Novotného. Vzhľadom na jej všestrannosť by ju však v zozname ocenených možno potešila spoločnosť futbalistu Roberta Lewandowského. Dostal ho v minulom roku. Nobelova cena za mier, ktorú prevzal jej manžel za UNICEF, patrila popri tisícoch iných aj jej, pretože značnú časť života pracovala práve pre túto humanitárnu organizáciu. O jej talente hovorí nielen jej uvedená kniha, ale aj vek, v ktorom ju napísala. Dokončila ju, keď mala 32 rokov. To urobí obrovský dojem na tých všetkých z nás, ktorí o svojich často zaujímavých a výnimočných rodičoch nedokážu napísať za celý život ani pár riadkov a tým ich často pre ďalšie generácie natrvalo pochovávajú. Zostanú po nich iba nič nehovoriace vyblednuté fotografie alebo množstvo takmer bezcenných jpg. súborov. Našťastie, niekedy sa stáva, že to urobí niekto za nás.
Z niekoľkých fotografií Evy Curie, ktoré nájdeme na internete, nás najviac zaujme asi tá, na ktorej sa podobá známej českej herečke Líde Baarovej (1914 – 2000). Človek sa díva do tvárí tých oboch krásnych a inteligentných žien a nechápe ten obrovský rozdiel ich vkusu pri výbere svojich partnerov. Jedna si vybrala humanitárneho pracovníka a druhá šibnutého nacistického funkcionára, ktorý sa časom prepracoval medzi najväčších zločincov tejto planéty. (Táto poznámka však nemá byť žiadnym moralizovaním.)
Je zaujímavé, že prvé vydanie knihy Evy Curie, pod názvom Madame Curie, vyšlo na Slovensku už v roku 1945 v Živene, vo vydavateľskom družstve v Turčianskom Svätom Martine. Knihu redigovala Zora Jesenská a preložila ju Dr. Mária Klimová. Takže prekladu sa musela zrejme venovať počas Slovenského štátu.
Keď už obdivujeme dve francúzske ženy, preskočme bez nejakých vážnejších súvislostí do súčasných dní a pridajme k nim ešte jednu, čerstvú laureátku Nobelovej ceny za literatúru Annie Ernaux. Pretože slovenský preklad jej knihy Roky od Márie Michalkovej sa prekvapivo díva aj na naše životy, ktoré sme prežili na druhej strane železnej opony.
Obrázok:
