Fekálny umelecký aktivizmus

When shit hits the fan – in Bratislava, little pig city

Výkaly sú pre ľudské pokolenie fascinujúcim fenoménom už od nepamäti. So spontánnou a naliehavou potrebou fekálnej spoločenskej glosy prišla na sociálnych sieťach mladá slovenská umelkyňa Anna Deáková. Jej motiváciou bola tvorba vizuálneho vtipu, ktorý v sebe skombinoval témy pretriasané médiami v aktuálnom dni: bratislavský fekálny fantóm a nekonečné debaty o stave a budúcnosti PKO s vizualizáciou bizarného planetária krikľavo ružovej farby. Vo svojej koláži kombinuje túto vizualizáciu a dielo amerického sochára a uznávaného umelca Paula McCarthyho. Tento závan sviežeho fekálneho humoru a nadhľadu si okamžite vyslúžil desaťtisíce pozretí a vyše stovky zdieľaní. Prečo je to tak?

Silný vizuál doplnila Deáková prepálene ironizujúcim textom: “Ako študovaná designérka veľmi oceňujem originálny nápad vniesť do ulíc Bratislavy niečo nové a svieže. Dovolím si prihodiť môj skromný návrh prevedenia tohoto pavilónu. Inširoval ma aj fakt, že dnes údajne dolapili bratislavského fantóma, ľudovo prezývaného „hovnoman“. Myslím že tak silné metaforické gesto ako potierať ľuďom hlavy hovnom by nemalo byť v slovenskej histórii len tak zabudnuté a preto budova môže slúžiť aj ako pamätník pre verejnosť, či pomník slovenskej kultúrnej obci. Farebnosť je tlmenejšia, ustupuje amorfnej forme ktorá rozbíja inak sterilnú atmosféru námestia. Budova má rozmanité architektonické členenie, preto je možné tento polyfunkčný objekt využiť ako športovisko, planetárium, pieskovisko či dokonca alternatívne divadlo. Ekologický, ľahko kompostovateľný stavebný materiál má navyše termoregulačné vlastnosti, preto by budova mohla byť s miernymi technickými úpravami energeticky sebestačná. Som presvedčená, že takýto projekt bude reprezentovať metropolu na svetovej úrovni a zároveň prepojí záujmy investora s obyvateľmi dotknutej zóny.”

Myslím, že v Bratislave zúfalo neabsentuje ružové planetárium, ale viac nadhľadu, humoru a aktivizmu, ktorý má gule a vo všetkej radikálnosti berie vážne všetky problémy a nie hlavne sám seba. Ešte ho budeme v nasledujúcom období isto veľa potrebovať. A potom možno nebudú veci úplne nahovno, aj keď Európa sa už objektívne v pekných sračkách nachádza. Myslím, že táto koláž je zatiaľ najlepším, čo v tejto našej bratislavskej debate pomenovalo veci jasne, stručne a výstižne. Pri nedávnej návšteve takmer dvojhodinovej diskusie kompetentných odborníkov na konferencii o verejných priestoroch na tému bratislavské nábrežie sa totiž asi toto vyriešilo… Človek už naozaj nevie, či sa má smiať, alebo plakať, keď moderátorka na záver diskusie zahlási niečo ako: „Tak vedeli sme, že tu predsa nemôžeme nikam dospieť, tak asi to ukončím, už je čas.“ Aspoň jednu zmysluplnú rozvitú vetu na odbornej architektonickej konferencii v ustanovizni, ktorá si hovorí národná, snáď ako návštevník očakávať právo mám. Nemenujem, veď aby som parafrázovala odborníkov „nemôžem nič vyriešit“. Aspoň sa teda pokúsim napísať súvislú vetu.

Stručne k histórii fekálneho aktivizmu

Výkaly sú tu, ponorme sa teda do témy trochu hlbšie. Asi nechutné, ale čo už… Každý deň sme s nimi v kontakte, patrí im zväčša diskrétne miesto mimo zraky más. V rámci neúprosného plynutia a kolobehu života a mnohokrát opakovanej ontogenézy človeka ste isto vo svojom okolí narazili na nejedno dieťa predškolského veku, ktoré sa dokáže nesmierne zabávať na výrazoch ako “kakať”, “prdieť” a podobne. Nemôže za to. Nezostane mu to. Alebo áno?

Začať by sa dalo isto už v praveku, skrátka, odkedy ľudia… veď viete čo. Už v Rajskej záhrade? Ale rozhodujúcim umelcom v rámci novodobých dejín umenia bol jednoznačne Marcel Duchamp. Fekálnu tému dotiahol do galérií a na umenie povýšil každodennosť. Od pisoára k výkalom už je len veľmi krátka cesta. Ďalším významným fekálnym umelcom bol Piero Manzoni, ktorý v šesťdesiatych rokoch vystavoval plechovky nazvané Umelcovo hovno, ktoré mali obsahovať jeho exkrementy. To sa však nedalo dokázať, keďže otvorením by sa dielo poškodilo. Plechoviek bolo 90 a predával ich za cenu aké by malo zlato v rovnakej hmotnosti ako plechovka.

Česko-slovenské príspevky k problematike

Odvtedy sa s týmito obrazmi, materiálmi a rituálmi vo Veľkých dejinách umenia roztrhlo vrece. Telesné pochody prerazili v umeleckom svete ako plnohodnotné témy a symboly. Výkaly sú skrátka symbolom odpadu, zároveň zvyškom niečoho živého, každodenného, nadbytočného. Z domáceho nedávno minulého diania na umeleckej scéne spomeňme napríklad dielo Pocta Jánovi Kulichovi od výtvarníka Dušana Zahoranského. Plastika z exkrementov s rozmermi 40x20x20 cm bola vystavená v galérii Space v roku 2010. Išlo o vyjadrenie spoločenského protestu proti osadeniu sochy Svätopluka na Bratislavskom hrade. Takéto výrazové prostriedky sú naliehavejšie ako mnoho slov. Zahoranský však ponechal priestor aj multimediálnej predstavivosti, objekt pachovo izoloval do skleného valca.

Trochu názornejší akt zvolila skupina českých umelcov v roku 2004 ako formu protestu proti vtedajšiemu vedeniu Národnej galérie. Pri návšteve Veľtržného paláca v Prahe sa spoločne verejne vyprázdnili na zem v expozícii českého a slovenského umenia šesťdesiatych rokov – blízko diel autorov Milana Knížáka a Zdeňka Berana. Skupinu tvorili umelci Marek Meduna, Petr Motejzík (členovia skupiny Rafani) a Ondřej Brody, Jiří Franta a Václav Magid. Akcia vraj nemala príliš dobrú medializáciu a sám objekt kritiky profesor Knížák sa o nej vyjadril hanlivo. V každom prípade, v galérii sa upratalo, čo sa dalo a s každodennými “sračkami” už bojuje vedenie nové. Sme tým zaplavovaní zo všetkých strán, čo si budeme hovoriť… Pri téme nemožno nespomenúť tiež umelecká skupinu Ztohoven. Kombinácia prízemne fekálne znejúceho názvu, dvojzmyslu, inteligentného aktivizmu a sebairónie. Premostiť sa okrem mena skupiny dá aj odkazom na ich kritiku (nielen) fekálneho slovníka prezidenta Miloša Zemana. Rôznorodý spoločenský shit prepierajú na verejnosti ako červené trenky.    

Alchýmia umenia

Takýchto hovnoprotestov nájdeme v histórii pomaly nespočetné množstvo. Sú úspešné? Potrebné? Skrátka sú a boli. Hovoríme o inštitucionálnej kritike, o kultúrnej intervencii. Avantgarda chrstne nemilosrdne medzi oči čokoľvek. Pop art, gýč a odpad. Bolo. Už dávne alchymistické tradície sa pokúšali premieňať výkaly na zlato. V metaforickej rovine na tieto pokusy nikdy nebola vhodnejšia doba ako dnes. Takouto “premenou hmoty” je aj premena ready-madu na umenie – zmena kontextu objektu. Koniec koncov aj výkaly sú v rámci svojej ambivalencie zároveň neodškriepiteľným symbolom života a nového zrodu, využívajú sa napríklad ako hnojivo. Podobne funguje symbolika ďalšieho prírodného materiálu – popola.

Nádherným dielom plným metafor, akých len chceme, je Cloaca belgičana Wima Delvoye. Postavil prístroj- robota, ktorý spracúva jedlo a vo výsledku zo svojich hadičiek vypľuje umelé ľudské exkrementy. Inak dielo nemá žiadnu ďalšiu zamýšľanú funkciu, vzniklo ako umenie pre galérie a festivaly. Vyprázdniť sa v galérii na 300 spôsobov? Vyprázdni sa aj táto téma? Asi ťažko. V spoločnosti rezonuje dlhodobo a vychádza na povrch v akýchsi prírodných cykloch s naliehavou pravidelnosťou. 

Z hovna bič re-loaded

Aj predmet, ale aj hranica medzi pozitívnym fekal-aktivizmom, ktorý pomenúva veci pravými menami, lacnou medializáciou, prípadne negatívnou patológiou môže byť niekedy veľmi tekutá. O hovne pravdaže nepíšem prvýkrát. Ak nerátame početné výkazy, správy a denníčky, naslovovzatou fekálnou aktivistkou a odborníčkou som sa stala, keď som v roku 2010 pre denník SME hodnotila kauzu odvolávania umeleckej riaditeľky projektu Košice EHMK 2013 kvôli koncertu kapely s hovnom v názve. Tiež dosť smutno-smiešna kauza.

Pripomeňme si úvod onoho textu, ktorý už nie je len ľahko tak prístupný. A síce, že slová, ale aj farby, gestá či tvary majú v takzvanej civilizovanej spoločnosti určité významy. Niektoré z nich môžeme charakterizovať ako škaredé, neslušné či vulgárne. Vo vyjadrovacích prostriedkoch existovali dávno, sú to tiež prvé slová, ktoré vyslovuje malé dieťa, intuitívne tuší ich spoločenské tabu. V jazyku umenia im naplno dala priestor moderna. Postmoderna už vie, že šokovať malomeštiaka nahotou či oplzlým slovom je trochu málo a že už sa to vari ani nedá. Viedenský profesor filozofie a estetiky Konrad Liessmann tvrdí, že spoločnosť už je v otázkach šokujúceho umenia tak otupená, že fungujú len náboženské a politické témy. Vidíme to dnes okolo seba tak naliehavo, ako sme si ešte v roku 2010 nepredstavovali ani v najbizarnejších mystifikačných scenároch. Ale tie exkrementy, tie sú stále prítomné, či chceme a či nie.

K významom odbornej terminológie

Tak ako sa škôlkár okamžite a zaručene rozosmeje pri použití výrazu kakanička, trhá v prvom momente kútiky aj serióznym dospelým. Celé minúty sme po ťažkých dňoch v práci schopní pousmievať sa pri drinku s priateľmi nad veselými otázkami, či sa vyslovuje “hovnoman”, a či po anglicky “hovnomen”, alebo ako sa dá s témou vy****ť použitím výrazu fekálny fantóm, či hviezdičiek. Po prerazení pod povrch záležitosti, ku koreňu veci, či k esencii problému to však už až taká detinská sranda nie je. Potretie hovnom je asi najponižujúcejší úkon, aký sa dá predstaviť. Tento živočíšny spôsob potreby poníženia nepriateľa vyvrel aj z hlbín duše nešťastného študenta slavistiky. Vyhodili ho zo školy a túto skutočnosť riešil okrem iného umiestnením exkrementu pred dvere pedagóga. Prdel? V novinárskom texte asi áno, ale v reáli skôr vrchol zúfalstva.

To, ako určitá civilizácia zaobchádza so svojím odpadom je signifikantným znakom jej stavu. Aj ako skupiny, aj jednotlivca. Podľa Freudovej teórie vývinu je análna fáza v živote dieťaťa spojená so schopnosťou držať a vzdať sa vecí. V análnom období sa dieťa musí naučiť samo chodiť na WC a – pri vzdaní sa výkalov sa vzdávame aj fyzicky svojho biologického materiálu. Ambivalentnosť, kontrasty a polarity sú naším každodenným údelom. Niečo treba prebojovať a na niektoré veci je naozaj účinné sa jedine vysrať. Zamieňať tieto dve pozície v riešení konkrétnych životných problémov je presne tým konfliktným poľom, ktoré sa každý musí naučiť individuálne zvládať.

Je tiež veľmi dobre možné, že hovno ako materiál už dávno nepatrí medzi tie najšpinavšie či najnezdravšie záležitosti, i keď to tak máme pudovo zafixované. Posledné storočie to začínajú byť rôzne toxické a chemické výlučky, ktoré sú už tak vážny humus, že tam pomaly nie je priestor urobiť z toho smiešnu metaforu. Shit happens, treba ho priebežne upratovať a nezatvárať pred ním oči.