Denník N

Ako zdravotnícki záchranári zvládajú náročné situácie? 1. časť

Asi mnohí z nás si nevieme samých seba predstaviť v profesii, kde sa môžeme často vyskytovať v situáciách, kde minúty predstavujú pre druhú osobu deliacu čiaru medzi životom a smrťou a je našou zodpovednosťou zvrátiť tragédiu. Takéto situácie síce nie sú na záchranke až tak časté, ako by sme si z pozície laikov mysleli, ale nepochybne sa každý skúsený zdravotnícky záchranár v takých mnoho krát ocitol. Ako si vtedy udržať duchaprítomnosť a chladnú hlavu? A ako sa vyrovnať s tým, keď záchrana života nie je úspešná? Aj na tieto otázky sa snažíme nájsť odpovede v našom výskume.

Existuje viacero metód, ako skúmať rozhodovanie, zvládanie záťaže, tímovú kooperáciu a iné zručnosti psychologického a sociálneho charakteru (nazývané aj netechnické zručnosti) v povolaniach s vysokým výskytom rizika a psychickej záťaže. Jednou z nich sú simulované situácie, ktoré umožňujú uspokojivú mieru kontroly podmienok a zároveň sa dokážu značne vo svojej autenticite priblížiť situáciám z reálnej praxe. Pri niekoľkých takých simulovaných úlohách, ktoré boli súčasťou každoročnej záchranárskej súťaže Rallye Rejvíz, sme zdravotníckych záchranárov pozorovali pri ich riešení a následne sme s veliteľmi posádok uskutočnili krátke rozhovory, kde sme sa snažili porozumieť ich vnútornému procesu. Pri súťaži sa žiaľ nedá vyhnúť určitým prvkom, ktoré narúšajú autenticitu procesu. Osoby na mieste sú hrané figurantmi, ktorí musia podať aspoň trochu vierohodný „herecký“ výkon. Pri meraní tlaku, EKG a iných diagnostických procedúrach nie je možné, aby prebiehali tak ako v ozajstnej praxi – hodnoty meraní musia záchranárom nahlasovať prítomní hodnotitelia a záchranári zase im nahlasujú, aké lieky podávajú pacientovi. Napriek týmto nedostatkom sa však tvorcovia snažia čo najviac priblížiť realite a mnohí súťažiaci aj podľa vlastných slov po chvíli aj zabudnú, že ide iba o hranú situáciu.

Záchranárske súťaže predstavujú dobrú príležitosť nielen pre profesijný rast zdravotníckych záchranárov, ale aj pre nás výskumníkov si natočiť postup posádok na videozáznam a následne si v rozhovore vypočuť, čo sa odohrávalo v ich mysli počas onoho postupu. Zároveň je výhodou súťaží aj skutočnosť, že súťažiaci sú hodnotení rozhodcami, čo nám umožňuje do určitej miery posúdiť, či určitý spôsob uvažovania, koordinovania tímu, či sebaregulovania, vedie k lepšiemu konečnému výsledku1. V tomto blogu by sme chceli priblížiť dve simulované situácie, kde bol kladený mimoriadny dôraz práve na mechanizmy, prostredníctvom ktorých velitelia posádok zvládajú emočné vypätie.

V prvej časti blogu si povieme o úlohe, kde stresorov bolo hneď niekoľko2. Ak sa chcete vžiť do kože našich participantov, veliteľov súťažných posádok ZZS, môžete si predstaviť, že vám bol dispečingom nahlásený pád dôchodkyne, avšak s podozrením na cudzie zavinenie – preto bola na miesto privolaná aj polícia. V domácnosti, kde prebieha rodinná roztržka, už pracuje iná posádka ZZS – tá sa snaží komunikovať s mladou tehotnou ženou pod vplyvom drog, ktorá je zároveň aj podozrivou agresorkou. Vy ako súťažiaca posádka ste dostali za úlohu ošetriť dôchodkyňu so zlomeninou predlaktia. Na miesto prichádza policajná posádka, na čo tehotná žena skratkovito zareaguje a nožom poraní jedného z členov druhej záchranárskej posádky. Dochádza k akútnemu krvácaniu z tepny, navyše situácia nie je bezpečná, kým si policajná posádka neporadí s agresívnou tehotnou ženou. Na mieste je tak krvácajúci záchranár, dôchodkyňa s fraktúrou predlaktia a potenciálne aj tehotná žena spútaná po zásahu polície, ktorú treba skontrolovať a ošetriť. Ako vyplýva z popisu situácie, ide o výzvu z hľadiska toho, ako si zachovať prehľad v situácií a určiť si priority.

Vedúci posádky z rôznych tímov riešili túto situáciu pozoruhodne rozmanito. Veľmi zjednodušene ich však môžeme rozdeliť na tzv. „tunelistov“, ktorí zúžili svoju pozornosť na najakútnejšieho pacienta (t.j. krvácajúci záchranár), a tzv. „dirigentov“, ktorí radšej zostávali v úzadí, sledovali vývin situácie medzi políciou a tehotnou ženou, a rozdávali pokyny svojim kolegom. Tento „dirigentský“ prístup bol ale možný aj vďaka tomu, že súťažné posádky boli trojčlenné, keďže RZP posádky (t.j. posádky bez lekára) sú v reálnej praxi len dvojčlenné.

„Tunelisti“ následne v rozhovoroch často aj dokázali reflektovať, ako je pre nich zúženie pozornosti užitočný a zároveň vlastne aj príjemný stav. Na jednej strane je zamestnaná ich pracovná pamäť sústredením sa na aktuálnu úlohu a plánovaním nasledujúceho kroku, čím je utlmené ich uvedomovanie si vlastných emócií3. Zdravotnícki záchranári nám často hovorili, že počas výjazdu si ani neuvedomujú, čo prežívajú na emočnej úrovni – typicky si to uvedomia až po výjazde. Zároveň im zvýšená miera nabudenia vyhovuje, pokiaľ ju pretavia do okamžitej akcie, a podľa ich opisu išlo o stav podobný zanieteniu a fenoménu „flow“ pri športovej aktivite. Zároveň však pripúšťali, že takto môžu stratiť prehľad o situácií a že si uvedomovali, že hoci je na mieste agresorka s nožom, na rozdiel od reálnej situácie sa im na súťaži nemôže nič stať, a tak si mohli dovoliť nevenovať pozornosť situácii naokolo. Kontext nášmu zisteniu dodávajú štúdie skúmajúce osobnosť zdravotníckych záchranárov4, ktoré ukazujú, že jednou z ich typických charakteristík je vyššia optimálna hladina nabudenia – to znamená, že ide o osobnostné typy, ktoré preferujú neobvyklé a adrenalínové situácie a aktivity, a naopak zle tolerujú stereotyp a nudu. To naznačuje, že k schopnosti pohotovo a bez zmätkov či paralyzovania reagovať v takýchto situáciách významne prispieva predispozícia prežívať adrenalínové situácie ako vzrušujúce. Dôležitou podporou sú pre nich však aj skúsenosti, ktoré so sebou prinášajú to, že situácie dokážu ľahšie čítať a mnohé postupy sú už zautomatizované, čo znamená, že menej zaťažujú pozornosť a pracovnú pamäť. Pri menej skúsených zdravotníckych záchranároch (menej ako 5 rokov praxe) bolo možné sa stretnúť s tým, že boli viac pasívni až paralyzovaní alebo chaoticky prepínali z jednej činnosti na druhú. Posádky s takýmito vedúcimi posádok spravidla mali aj slabšie bodové hodnotenie.

U „dirigentov“ bolo pozoruhodné, že s ich priestorovým odstupom od situácie, z ktorej ju pozorovali a udržiavali si prehľad, súvisel aj emočný odstup, tzn. schopnosť vnímať situáciu z emočne nezainteresovanej, odosobnenej perspektívy. V rozhovoroch zvykli zdôrazňovať, že úlohu brali podobne ako šport alebo zábavnú hru. To im samozrejme uľahčovala samotná skutočnosť, že skutočne išlo len o hru bez reálnych stávok, avšak zároveň v niektorých prípadoch podotýkali, že podobne odosobnený prístup im pomáha aj v reálnej praxi. Aj sami pripúšťali, že je dôležité si vo svojom povolaní zachovať a prežívať emócie (napr. ako súcit k utrpeniu pacientov, pocit zodpovednosti za ich zdravie, či stres v prípade vypätých situácií), ale zároveň je potrebné nenechať sa nimi zahltiť. Tým vlastne vyjadrili podstatu emočného odstupu ako stratégie regulácie emócií, ktorá spočíva v udržiavaní psychologickej vzdialenosti od prežívaných emócií, čo však ale neznamená úplné odstrihnutie od nich.

Delenie na „tunelárov“ a „dirigentov“ však treba brať ako heuristické a mierne zjednodušujúce, keďže niekoľko veliteľov posádok prepínalo medzi zúžením pozornosti a vtáčou perspektívou na situáciu. Zároveň určitú mieru emočného odstupu badať na „tunelároch“ a aj „dirigenti“ sa cítia príjemne pri zvýšenej miere stresu.

Aké závery si možno odviesť z tejto výskumnej štúdie? Že neexistuje nevyhnutne jeden správny prístup k zvládaniu psychickej záťaže, pretože medzi najlepšie hodnotenými posádkami boli aj „tunelári“ aj „dirigenti“. Kľúčové je predovšetkým si zachovať zameranie pozornosti na prítomný okamih, keďže menej úspešné boli posádky, kde velitelia skratkovito odbiehali od jednej činnosti k druhej, nutkavo sa mysľou vracali k tomu, či niečo pokazili, alebo naopak, nutkavo mysleli na možné budúce komplikácie (hoci určitá miera predvídania je nepochybne užitočná). Tieto zistenia môžete využiť aj vy vo svojich vypätých situáciách, kde musíte podať výkon, aj keď dúfame, že vo vašom prípade v nich nepôjde o život. Najdôležitejšie je ostať mysľou v prítomnosti, k čomu si môžete pomôcť dvoma spôsobmi. Jeden spočíva v tom, že v danej situácii sa zameriate na to, čo vám prináša alebo by mohlo prinášať uspokojenie (ako pre záchranárov adrenalín a výzva), a následne konáte podľa tejto emócie. Druhý spôsob je založený na tom, že si od situácie vytvoríte odstup – napríklad tým, že situáciu beriete ako hru. To je však samozrejme ťažké vtedy, ak potenciálne dôsledky situácie v prípade zlyhania prežívame ako katastrofické.

V druhej časti blogu o zvládaní náročných situácií v povolaní zdravotníckych záchranárov si priblížime ich mechanizmy zvládania na situácii, kde tragédii nebolo možné predísť.

Branislav Uhrecký

Referencie

1Gurňáková, J. (2015). Výskum rozhodovania zdravotníckych záchranárov v simulovaných úlohách. In K. Dudeková, & L. Kostovičová (Ed.), Cesty k rozhodovaniu: 6 dekád psychologického výskumu (pp. 32-43). Bratislava: Ústav experimentálnej psychológie SAV.

2Uhrecký, B., Gurňáková, J., & Baránková, M. (2020). Emotion regulation strategies in paramedic crew leaders during a simulated stressful task: A qualitative inquiry. Studia psychologica62(2), 89-108.

3Van Dillen, L. F., & Koole, S.L. (2007). Clearing the mind: A working memory model of distraction from negative emotion. Emotion, 7(4), 715-723.

4Klee, S., & Renner, K. H. (2013). In search of the “Rescue Personality”. A questionnaire study with emergency medical services personnel. Personality and Individual Differences54(5), 669-672.

Teraz najčítanejšie