Barça – viac ako klub
Potenciálny čitateľ by si mohol myslieť, že kniha Simona Kupera s názvom Barça je iba o futbale, ale v tom prípade by sa fatálne mýlil. Je to totižto unikátny pohľad na históriu a súčasnosť dnes už legendárneho futbalového klubu, v ktorom však čitateľ nájde aj mnohé zaujímavé informácie zo španielskej a katalánskej histórie, politiky a gastronómie, ktoré tvoria originálne premostenia so vzrušujúcim príbehom zo zákulisia najslávnejšieho futbalového klubu na svete.
Autorovo rozprávanie je tak trocha aj reportážou, keďže tomuto športovému fenoménu venoval ako novinár 30 rokov života. V priebehu týchto rokov mal niekoľko mimoriadnych príležitostí nakuknúť takzvane aj pod pokrievku tohto dnes už globálneho športovo-biznisového projektu. Jeho výsledný pohľad je vo všeobecnosti obdivný, no miestami aj kritický.
V úvodných kapitolách ho predstavuje aj ako produkt katalánskeho nacionalizmu, čo v čase španielskeho fašistického režimu, Barçu výrazne znevýhodňovalo. V tomto politickom antagonizme, medzi režimom a Katalánskom, sa okrem iného zrodila dnes už tradičná rivalita medzi klubmi FC Barcelona a Real Madrid. El Clásico – duel s globálnym dosahom, je v podstate historickým produktom politického konfliktu dvoch miest, v ktorom boli fanúšikovia Barçy presvedčení, že Madrid je hlavným mestom nenávideného režimu generála Franca.
V súčasnosti však tento konfliktný prvok našťastie v El Clásicu skôr absentuje. Fanúšikovia to síce ešte podprahovo prežívajú, ale ľudia v čele klubu to už vnímajú mierenejšie. Real Madrid je pre Barçu niečo ako brat – dvojička, aj keď občas vzájomný rešpekt, strieda žiarlivosť. Barcelona si myslí, že jej súrodenec je nespravodlivo uprednostňovaný, a Madrid podozrieva Barçu, že je až priveľmi preceňovaná.
Bez ohľadu na názor Madridu je však dnes už aj nezainteresovaným jasné, že Barça je „viac ako klub“. Simon Kuper to dokazuje aj na vzťahoch jednotlivých neoddeliteľných súčastí tohto športového monumentu. Pričom vzťahy vo vnútri klubu sú rovnako veľmi intenzívne, ako tie navonok voči verným fanúšikom. Tí sa volajú socis a je ich viac ako 150 000. Socis sú už niekoľko generácií výhradnými predplatiteľmi celosezónnych permanentiek. V ére pred televíznymi právami a príjmami z reklamy, urobili práve socis z Barçy jeden z najbohatších klubov v Európe.
V 70. rokoch 20. storočia až 60% príjmov klubu pochádzalo z týchto permanentiek. Katalánci síce na samostatnosť stále nedosiahli, no namiesto národného štátu Katalánsko, si v podstate stvorili svoj národný klub. Barça je klubom, ktorý však obývajú aj ďalšie kasty, ktoré sa navzájom prelínajú. Okrem socis sú to directius (vedenie), zamestnanci a hráči. Zástupcovia týchto rovín sú prekvapivo lokálne poprepájaní a mnohí sa poznajú od mlada. Vzťahy vo vnútri Barçy sú často intenzívne a viac-menej na celý život.
Prvých 70 rokov svojej histórie bola Barça veľkoklubom, ktorý ani tak veľmi neašpiroval na to, aby bol výnimočný. Bola to skôr bašta regionálnej hrdosti, než lovkyňa trofejí. Potom si na trénerskú stoličku zasadol legendárny holandský futbalista Johan Cruyff. Práve on vyformoval herný štýl Barçy tzv. cruyffiánsky futbal, kreoval jej akadémiu a dokonca aj jej inštitucionálny spôsob zmýšľania.
Pred Cruyffom Barça skutočne až tak veľa vo futbale neznamenala. Bolo úplne bežné, že počas jedného štvrťstoročia vyhrala iba dva ligové tituly. S príchodom excentrického Holanďana sa však začala jej futbalová revolúcia. V roku 1992 takmer všetci fanúšikovia klubu žili v Katalánsku, no keď v roku 1996 Cruyff z trénerského postu odchádzal, bola už Barça slávnym európskym klubom.
Cruyff jej vzostup okomentoval takto: „Keď som tu začínal, bol som trikrát slávnejší ako Barcelona. Teraz sme zhruba vyrovnaní“. Svoj vplyv na Barçu však nestratil. Bol s ňou spätý až do svojej smrti v roku 2016. Sila spojenia sa prejavovala aj v tom, že osobne posvätil dvoch ďalších úspešných trénerov tohto katalánskeho klubu, ktorých paradoxne ako tréner formoval. Boli nimi Frank Rijkaard a Pep Gaurdiola, ktorí v dejinách Barcelony, konkrétne medzi rokmi 2003 a 2012, vyhrali až tri z piatich trofejí Ligy majstrov.
Sláva Barçy najviac narástla v lete 2008, keď sa v klube začala éra Lionela Messiho. Tento odchovanec barcelonskej futbalovej akadémie Masie, spolu s ďalšími talentovanými hráčmi klubu, premenili Barçu na hviezdny tím. Od základov to však zmenilo aj samotný klub. Barça sa začala vedome podlizovať svojej najväčšej hviezde a jeho manierom, hoci to navonok vyzeralo tak, že mlčanlivý a hanblivo pôsobiaci Messi, žiadne hviezdne maniere nemá.
Talentovaný Argentínčan sa však stal jej Baby šéfom a akýmsi futbalistom živiteľom, ktorý na seba zobral spasiteľskú zodpovednosť za úspechy celého podniku. Vďaka nemu bolo medzi rokmi 2005 a 2019 riadenie celej obchodnej spoločnosti pomerne jednoduché. No podľa autora však práve jeho prítomnosť spôsobila, že organizácia ako taká zlenivela. Keď bol na trávniku Messi, Barca sa nemusela príliš trápiť s uvažovaním, a tak sa časom FC Barcelona zmenila na FC Messi.
