Denník N

Americká jeseň – tekvice, motorová píla a čierny piatok

Smerujem do Muskegonu, kde budú mať Lauren a Tony o pár dní svadbu. Stromy lemujúce diaľnicu hrajú v najpestrejších možných farbách. Vedľa krikľavo žltého stromu stojí sýto červený, oranžový a potom rôzne odtiene zelenej, hnedej. Zdalo sa mi, že tam vidím i modrú a fialovú! Rozmýšľam som, či sú aj ostatní touto symfóniou farieb tak dojatí ako ja. Zrazu som pocítila v tej pompéznosti obrovskú ironickosť prírody voči nám ľuďom. Mala som pocit, že príroda sa vystrojila do najkrajších farieb, ako keď sa bojovník oblečie do svojej výzbroje alebo herec do kostýmu a čaká na reakciu protistrany. Akoby príroda chcela provokovať: „Nuž, tu som, v plnej kráse. Čo na to ty, mestský parazit otupený betónovou džungľou? Zdvihneš svoje klapky?“

Jedno je však isté. Nikdy predtým som nevidela takú nádhernú pestrofarebnú jeseň ako v Michigane v roku 2012. Napadlo mi, či nie som len vnímavejšia, citlivejšia a možno aj trochu zaujatá, ako to často býva, keď človek príde do cudzej krajiny. Ale aj Chantal, moja parťáčka na hamburgerové seanse u Blimpy Burgera, povedala, že sa jej zdajú stromy v Michigane akési iné. Definitívne ma presvedčilo, že to nie len moja fantazmagória, keď kňaz na nedeľnej omši tak oduševnene opísal jesennú scenériu. „Stromy sú nádherné, to je fakt. Ešte krajšie je však kráľovstvo skrývajúce sa pod korunami stromov, ktoré si človek ledva všíma. Ale to len v jemnej hmle a opare, keď slnečné lúče nesmelo osvetľujú rašelinu a všetok prízemný porast. Ten je ešte unikátnejšie sfarbený ako samotné lístie stromov.“ Jeho óda na jeseň bola inak bravúrnym mostíkom ku samotnej kázni. Hádajte o čom bola…

Približne o dva týždne ma prišli Lauren a Tony – už mladomanželia – vyzdvihnúť do Ann Arbor. Absolvovala som tú istú cestu do Muskegonu, no tento krát autom a za daždivého počasia. Popri stromoch, stále rovnako majestátnych, sa do vizuálnej hry zapojila aj obloha. Pomocou slnečných lúčov a mrakov nám vyjavovala svoje bizarné obrazce: Mickey Mousea, dračieho psa Falkora z Nekonečného príbehu, ale aj tvár nahnevaného mužíka. Moji vynachádzaví kamaráti si pri tom krátili čas a zabávali ma rapovaním a anglickými slovnými hračkami. Lauren som učila – viac-menej úspešne – slovenskú pesničku Prší, prší len sa leje.

V Muskegone už na mňa čakal bohatý víkendový program spísaný na zozname s pracovným názvom „Marta´s American Fall Time“. Vtedy som ešte netušila, že aj dospelý človek môže zažiť jeden z najpamätnejších zážitkov v noci na strašidelnom ranči. Wicked ranch bol naozaj autentickou zábavou. Vybrať si môžete z niekoľkých halloweenskych atrakcií, od tých nevinnejších až po také, kde aj silnejšie nátury zapochybujú o svojej odvahe. Pre začiatok sme skúsili takzvaný Hay ride. Hay ride spočíva v tom, že si asi zo dvadsať ľudí sadne na vlečku plnú sena, ťahanú traktorom. Počas asi pätnásť minútovej jazdy po tmavom lese na vás vyskakujú všelijaké príšery, popri vás prebehujú jazdci na koňoch.  „Cestujúci“ jačia od strachu či od radosti, smejú sa, potom opäť kričia.

Nasledovná atrakcia bol tzv. haunted house – strašidelný dom. Vpúšťali len tri osoby naraz. Vkročili sme a obklopila nás taká tma, že sme sa hneď inštinktívne pochytali za ruky. Na čele Tony, potom Lauren a ja. Zakrátko som zistila, že byť na chvoste posádky nie je strategicky výhodná pozícia. Všetky kreatúry, ktoré v tomto psychopatickom dome stretnete si na poslednom pasažierovi ešte zgustnú a doprajú mu extra dávku hrôzy. Bolo to asi dvadsať minút extázy namixovanej zo strachu, smiechu, prekvapenia a hnusu. Prechádzali sme rôznymi miestnosťami. Jedna z prvých bola zadymená s nízkym stropom, kde na nás vyskočil vreštiaci chlapec v maske a naháňal nás dookola, pretože sme neboli schopní vymotať sa odtiaľ a nájsť vchod do ďalšej komnaty. Keď sa Tony nakoniec pochlapil a našiel východ, ocitli sme sa asi v najživšej a zároveň najhrôzostrašnejšej scénke – žena s nepríčetným výrazom tváre búchala panvicou o stenu a kričala po nás, že „ak okamžite nezmizneme z jej kuchyne, tak si nás dá na večeru“. Teraz mi to pripadá ako vyhrážka ježibaby z rozprávky Janko a Marienka, ale vtedy mi veru do smiechu nebolo, striaslo ma a pratala som sa kade ľahšie. Aj Tony sa neskôr priznal, že tento moment bol aj preňho mimoriadne „intenzívny“. Ešte nás čakala úloha prejsť labyrintom, kde bola absolútna, ale naozaj absolútna tma, potom zopár krvilačných šialencov vyskakujúcich z rôznych nečakaných kútov a utekajúcich za nami, predieranie sa cez nechutné vrecia, ktoré nás dobre že nezmrštili, a napokon, keď som si už chcela vydýchnuť, že som konečne VONKU, tak ma nejakí blázni ešte ponaháňali motorovými pílami. Ruku na srdce, myslela som, že som statočnejší a odolnejší jedinec. Boli chvíle, keď som toho mala naozaj dosť, a chcela som zakričať, že končím, odchádzam, nehrám sa ďalej, GAME OVER. Ako sa však hovorí, čo ťa nezabije, to ťa posilní. Neposilnilo nás to ale natoľko, aby sme si dali tretie kolo zábavného strachu a tak sme sa pobrali domov. Vrelo a úprimne odporúčam takúto formu zábavy – pre istotu len raz do roka!

Môj jesenný akčný program v Muskegone zahŕňal aj okoštovanie typického jesenného drinku apple cider whisky. Je to zohriata čistá jablčná šťava – pozor, nie lacný jablkový džús ani nijaký koncentrát – zmiešaná s trochou tvrdého alkoholu. Výborný drink pre vystrašených a uzimených „hrdinov“ vracajúcich sa zo šialeného ranču. Mala som šťastie aj na typický americký tekvicový koláč Laureninej mamy. Veľmi sladký, oranžový, šťavnatý, delikátny!

Keď hovorím o tekviciach, tak samozrejme nemôžem nespomenúť vyrezávanie halloweenskych tekvíc, mimoriadne populárnu aktivitu v USA, ktorá je dnes už rozšírená takmer po celom svete. V jedno krásne nedeľné popoludnie usporiadal študentský senát takéto milé spoločenské podujatie na dvore univerzity. Zaobstarali nám všetko: tekvice, nože, vedrá na odpadky, špeciálne náradie na vyrezávanie. Stačilo len prísť, vybrať si tekvicu a pustiť sa do práce. Nebola to pre mňa samozrejme žiadna novinka, veď komercializácia priniesla tekvicové lampáše do slovenských dvier a okien už dávno. Asi jedinou novinkou bol pre mňa nôž špeciálne určený na vyrezávanie, niečo ako malá pílka, tenká a ohybná – tajomstvo vyrezávania odhalené! Kým Európania stavili na klasické strašidelné „tváre“, Američania preukázali, že sú v tomto druhu umenia naozaj doma. Vytvorili rôzne, skvele vypracované strašidelné grimasy, tváre s detailne vyrezanými črtami, ale vznikol napríklad aj tekvicový Batman! V októbri mal napokon každý rodinný dom na terase aspoň jeden takýto skvost – vyrezaný tekvicový lampáš.

Veľa očakávaný halloween je zábava pre malých i veľkých. Kým deti chodia z dom do domu v strašidelných kostýmoch pýtať cukríky a iné sladkosti (takzvaný trick or treating), dospelá populácia uprednostňuje bujaré párty do skorých ranných hodín. Dospelácke halloweenske kostými sú zvyčajne tematicky veselšie ladené, než detské. Strašidelné oblečenie medzi tými staršími už akosi vychádza z módy. Na párty, ktorej som sa zúčastnila ako elegantná ježibaba (keďže moje pôvodné plány – vojačka alebo Indiánka – stroskotali), prišli aj vlk s červenou čiapočkou, Mária Antoinetta – zakrvavená, zrejme už po exekvovaní, tekvicové dievča, ghost buster, statočné srdce William Wallace, žlté chlpaté kurča a ďalší neprehliadnuteľní aktéri. Vynikajúca kreatívna zábava. Nečudo, že sa poľahky asimilovala aj v našich končinách.

Koniec jesene patrí sviatku Vďakyvzdania. Každoročne pripadá na štvrtý štvrtok v novembri a šarmantne uzatvára jesenné obdobie plné tekvíc, strašidiel a padajúceho lístia. Tento dátum sa stabilizoval až v minulom storočí počas prezidenta Franklina Roosevelta. Spočiatku sa totiž Deň vďakyvzdania slávil každý rok v iný deň, dátum sa mohol líšiť od štátu k štátu. Sviatok Vďakyvzdania má údajne náboženské korene siahajúce do 17. storočia a ku komunite Puritánov, ktorí si túto tradíciu priniesli so sebou do Nového Anglicka. Súčasné ponímanie Vďakyvzdania je však už natoľko sekulárne, že sa mohlo ľahko stať najobľúbenejším národným sviatkom Američanov, alebo ak chcete najamerickejším sviatkom, pekne v súlade s americkou ústavou – nepresadzuje ani sa nehlási ku žiadnemu náboženstvu či cirkvi. Spája rodinu a priateľov, hojným jedlom a pitím sa vzdávajú vďaky za úrodu, žatvu. Samozrejme v pestrej ponuke jedla nesmie chýbať moriak! Povedzme, že americká forma dožinkových slávností.

Udrela polnoc po vďakyvzdaní a to je skutočne koniec magickej jesene. Prišiel totiž nový deň – Black Friday a s ním komerčný ošiaľ zahajujúci predvianočné „šopaholické“ obdobie. Black Friday je deň, keď sa od skorých ranných hodín alebo už od predošlého dňa môžete postaviť pred obchody, supermarkety, prenocovať tam, postaviť si stan alebo akokoľvek zabezpečiť, aby ste boli medzi prvými zákazníkmi a využili tak mimoriadne zľavy na tovar rôzneho druhu – najmä elektroniku, ale aj šaty a ďalšie artikle. Obchody otvárajú okolo piatej hodiny ráno alebo už o polnoci, ako sa stalo trendom za posledné roky. Mnohí to odsudzujú, iní si to s radosťou aj s celou rodinou vychutnávajú. Priznám sa, že som čakala agresívnejšie nakupovanie, lakťovačky a tlačenice. Napokon som zažila „len“ dlhočizné rady a unavených Američanov vhupnutých do kresiel po celom nákupnom centre, dobíjajúcich si energiu. Inak nič mimoriadne. Ale to som nebola vo Walmarte, kde to vraj býva najviac „crazy“. To však je už kapitola na zimné obdobie. Predsa len, pre väčšinu nakupujúcich je Black Friday najmä honbou za vianočnými darčekmi.

Jeseň v Michigane bola čarovná. Pestrofarebná forma s kreatívno-zábavným obsahom bola elegantným prechodom medzi letom a zimou. Až som dostala chuť na domácky tekvicový džem…

 

 

Teraz najčítanejšie

Marta Rajková

Som cestovateľka, blogerka a freelance prekladateľka. Hovoria mi digitálny nomád, no ja si len žijem svoj sen.