Prečo máme zrazu toľko útokov na homosexuálnych ľudí? Kde sa to v nás berie?

Ja osobne vnímam veľký prekryv medzi tzv. „katolíkmi“ či „ochrancami tradičnej rodiny“ a homofóbiou. Mnohí ma za tento pohľad asi zlynčujú, ale nie je katolík ako katolík. Poznám mnoho skutočne veriacich ľudí, ktorí majú svoj život postavený na láske k blížnym a od takých som nikdy nepočula homofóbne reči a dokonca viacerí otvorene podporujú pomoc LGBTI+ komunite.

A sledujem pokrytcov, ktorí sa schovávajú za nálepku katolíka, či ochrancu tradičnej rodiny, ale v ich pohľade na svet absentuje úplný základ lásky k blížnemu. Ale za to by veľmi radi lynčovali každého „hriešneho“ človeka. Žiaľ takýchto pokrytcov máme desiatky aj v parlamente a mnoho ľudí k nim vzhliada.

Ja síce nie som veriaca, ale Ježiša považujem za významného sociálneho reformátora a veľa jeho myšlienok som si prebrala za svoje. Nerozumiem tomu, ako ľudia, ktorí ho považujú za svojho Boha, môžu ignorovať jeho učenie o láske k blížnemu a ako môžu tolerovať vo svojich radách verejné šliapanie po tomto učení. Nerozumiem prečo som dodnes nezachytila oficiálne vyjadrenie postoja slovenských cirkví o dištancovaní sa voči nenávisti a násiliu v slovnej, či fyzickej podobe voči menšinám medzi nami. Ak ste teraz rozhnevaní, či pobúrení pri čítaní týchto riadkov, verte že som trafila do čierneho a smelo čítajte ďalej.

Veľmi by som prosila všetkých skutočne veriacich, aby si urobili poriadky v svojich radoch a apelovali na vlastnú cirkev nech prestane tolerovať, prípadne priamo podporovať túto rastúcu nenávisť k homosexuálom. Každý kto je ticho, ak niekto z vašich známych pohŕda homosexuálmi, má potrebu ich verejne kárať za bozk na verejnosti, má svoj podiel viny na násilí, ktoré sa na nich teraz pácha.

Toto násilie voči homosexuálom je naša kolektívna vina. Prosím urobme všetko preto, aby sa nám podarilo vyliečiť naše prehnité kolektívne myslenie a posunuli sme sa ako slovenský národ k tolerancii. Homofóbia je totiž len vrcholkom ľadovca ukážky našej netolerantnej spoločnosti.

Dnešné časy mi až priveľmi začínajú pripomínať obdobie predchádzajúce 2. svetovej vojne.  Sme v čase viacerých kríz, sme v čase rozmachu fašistických a nacionalistických ideálov a schvaľovaniu násilia voči objektom našich predsudkov. Už sme si aj vytipovali nové obete, na ktoré môžeme ukázať prstom, že môžu za naše problémy (utečenci, LGBTI+, ochranári a mnohé ďalšie vhodné terče).

Ak si teraz poviete, že preháňam, zamyslite sa. Tolerovali by ste verejné pohŕdanie voči svojej rodine? Slovné útoky? Útoky na sociálnych sieťach? Napadnutia za prejavy náklonnosti? Vraždu z nenávisti?

Deje sa to a my to bagatelizujeme, lebo sa to netýka priamo našej rodiny. Týka sa to však našich blížnych.

Pripomeniem, že homosexuáli nás nijako neohrozujú. Nie sú nebezpeční, neohrozujú existenciu tradičnej rodiny, nie sú chorí, takže nie je potrebné ich izolovať, ani liečiť a nespôsobujú ani nárast homosexuality vo svete.

Keď sa s nimi stretneme, môžeme mať z toho nepríjemný pocit, môže sa nám hnusiť pohľad na ich prejavy náklonnosti a môže nám tiež nabehnúť v hlave milión predsudkov. Ale v tom momente je potrebné si uvedomiť, že to sú len naše pocity a nijaké reálne ohrozenie. Vo chvíli keď sa s týmito pocitmi vysporiadame, sa približujeme k tolerancii inakosti.