Dve noci v hoteli Palatinus

Hotel Palatinus si ma privolával. Keď som plánoval cestu z Osijeku do Prahy cez Maďarsko, z pohľadu na obrázky nádhernej secesnej budovy hotela bolo jasné, že musím ísť cez Pécs. Rôzne penzióny v meste stáli okolo 35, no Palatinus len o 10 eur viac, a to navyše s raňajkami. Pécs je len na skok od Osijeku a dá sa tam dopraviť lokálnymi vlakmi, čo je vždy trochu dobrodružstvo.

Palatinus si ma privolal aj nedávnou históriou: ako som si prečítal na webe, pôvodný Grandhotel Pannónia bol otvorený v roku 1924, postavil ho bohatý výrobca rukavičiek (ako veľmi iný bol svet, v ktorom medzi najbohatších obyvateľov mesta patril miestny výrobca rukavičiek), jeho história sa potom stráca vo vojnách a prevratoch. Až v roku 1976 začína generálna rekonštrukcia. Trvá dlhých 12 rokov, ako to už počas konzumizmu bývalo. Či do roku 1976 slúžil v zúboženom stave, alebo bola prevádzka nejaký čas prerušená, nevieme. V roku 1989 však opäť otvorili, už ako súčasť siete Danubius hotel, čo je bývalý štátny operátor hotelov komunistického Maďarska.

Na rozdiel od podobných organizácií v Česku a na Slovensku tu komunistický majiteľ hotelov zostal pôsobiť ako súkromná firma a v praxi potiahol zážitok z ubytovania v komunistickom hoteli dlho do neskorého kapitalizmu. Danubius vlastní hotely v Budapešti či na Balatone na najlepších adresách, ale investuje do nich minimálne a často sa zdá, že od 80-tých rokov sa veľa nezmenilo. Pôsobí dokonca aj na Slovensku – vlastní kúpele Piešťany. Aj v Piešťanoch, aj v ich slávnom luxusnom hoteli Gellért v Budapešti som bol a v noci som ich tajne prekrutral cez servisné priestory, od pivníc až po povaly. Sú to výnimočné, bezčasé miesta a každý rok sa zdá, že tam už o rok nemusia byť v tejto podobe, ale oni tam stále sú.

Firma svoj Pécsky hotel pred rokom či dvoma predala miestnemu majiteľovi, ale 30 rokov prevádzky pod Danubiusom sa určite nepodarilo zmazať. Palatinus bol po ceste a bola to šanca ho spoznať predtým, ako ho nový majiteľ skôr či neskôr dostane do súčasnosti.

Na preprocesovaných fotografiách na Booking.com pôsobí Palatinus, ako povedal môj kamarát Juraj, až benátsky. Je to prezdobená trojpodlažná secesná budova, zjavne na nejakej reprezentatívnej ulici v Pécsi, ale – a to je tá nezvyčajná vec – v strede budova cez všetky poschodia hlboko ustupuje, vytvára uličku, ktorá končí vstupnými dverami. Akoby niekto rozpestrel červený koberec a hotel mu ustúpil. Alebo akoby sa budova klaňala prichádzajúcemu hosťovi.

V takto vzniknutej uličke, ktorá je ešte trochu pešia zóna, ale už trochu hotel, láka hotel do svojich útrob: vľavo starosvetská reštaurácia s dlhými závesmi, stolmi prestretými na večeru, zdobeným stropom a drevenými obkladmi. Vľavo dlhý bar v tmavej, prázdnej, vypratanej miestnosti. Celý parter má vysoké okná, to, čo sa deje vnútri, má byť videné z ulice ako reklama na ponúkaný luxus.

Reklamy na polepoch reštaurácie ponúkali nedeľný brunch, v prepočte za 10 eur na osobu. Polepy, menu a reklamy na brunch boli v modernom dizajne, ostré geometrické tvary zlatej farby na tmavozelenom podklade. Grafika vyzerala ako z akéhokoľvek moderného bistra. Klasický, zastaralý dizajn Danubiusu bol preč, ale inak sa na pohľad veľa nezmenilo.

Keď sa človek pozrel lepšie na zdobenú fasádu, pod súvislým balkónom na prvom podlaží bolo vidno olupujúcu sa omietku.

Za dvojicou ťažko sa otvárajúcich dverí je vstupná lobby zjavne dizajnovaná ako miesto, ktoré má ohromiť. V prvej miestnosti (prázdny stojan na letáčiky s kultúrnymi akciami v meste) bol v každom rohu objekt zo šedého mramoru, mohol pripomínať kachle, ale aj tlstý antický stĺp, v ktorého pozdĺžnych vrúbkoch boli vložené trojice guľôčok vo farbách páva. Na vrchu pokračoval časťou zrejme z pieskovca, pre pocit vyvrcholenia objektu guľôčky vo vrúbkach už vypĺňali celý žliabok bez prerušení, medzi nimi akýsi zlatý kruh – štít. Na vrchu celého objektu bola guľa – hlava so zlatou maskou.

Strážca.

Ak by som tento objekt zbadal vo filmovej scéne z nejakého sci-fi, vôbec by nevyzeral, že tam nepatrí.

V tejto prvej miestnosti bol aj reťazový luster, osemnásť svietidiel v dvoch výškových úrovniach. Všetky hrdo svietili, bez ohľadu na súčasné energetické krízy. Predsalen, je to tvor z iných časov.

Za dvoma širokými oblúkmi a elegantými schodmi do podzemia (nikdy som sa nespýtal, kam presne vedú) bola recepcia. Oproti nej boli za červeným lanom, na znamenie, že sa na ne nemá vstupovať, veľkolepé schody do hlavnej spoločenskej miestnosti hotela na prvom poschodí, Bartókovej sály. V obkladoch lobby som narátal päť farieb mramoru.

Zsolt v napnutej uniforme hral výborne úlohu starosvetského recepčného (možno na to ani netreba tréning, stačí nechať na seba hotel vplývať, pretože tak isto pôsobil neskôr aj jeho kolega Tamás), dal si vyplniť dotazník (a so skrývaným pobavením prečítať slovo Prievidza) a z ošumelých poličiek za ním vybral kľúč číslo 518.

Keď sa otvorili výťahové dvere na piate poschodie, v sekunde poznávam očakávanú pravú podstatu hotela: ubytovacia časť, alebo aspoň piate poschodie určite, je starým komunistickým hotelom, dokonca bez štipky sentimentu za secesnou noblesou. Vyšúchané koberce, umývateľná, sadrová omietka s motívom hrubého textilu, uvoľnené sadrové podľady nad hlavami, v stenách sa každých pár metrov rysujú nenápadne skriňové dvere, ktoré predstierajú, že sú stena. Jedny takéto dvere otváram, je tam stupačka a nesmierny neporiadok. Okrem ozdobných lámp s tienidlom v tvare zvončeka tu nie je ani najmenší pokus o luxus z prízemia.

Je to presne ako Grandhotel Budapest z filmu Wesa Andersona – v prvej polovici filmu je hotel secesný, v druhej polovici po umŕtvujúcej komunistickej rekonštrukcii. Palatinus bol obe verzie súčasne (a nečudoval by som sa, keby priamo Palatinus patril medzi hlavné inšpirácie filmu, spolu s budapeštianskym Gellértom).

Ako sa dostávam čoraz hlbšie do útrob hotela, priestory sa zmenšujú, miera luxusu opadá, zariadenie je čoraz schátralejšie. Posledným a najmenším priestorom je izba. Malá, neútulná, s lacnou plávajúcou podlahou, škaredými závesmi s egyptskými motívmi ako z lacného penziónu. Postele sú zvláštne nízke a ak by tu spal pár, spí jednoducho na dvoch jednolôžkových posteliach oddelených svojimi rámami. Žiadne túlenie nehrozí, jedine za cenu modrín alebo tlačenia sa na jednom matraci.

Kryt dverí staručkej chladničky sa vydúva von.

Vaňa ja používaná tak dlho, že na dotyk pôsobí, že je vysypaná pieskom. Podobne drsná je aj na dotyk kefou toaleta, s klasickým pódiom na výkaly, pri bližšom pohľade je keramika toalety popraskaná.

Splachuje sa tak, že pustím jednoducho vodu, ale prúd vody je taký štítivý, že nevie pripraviť pódium na ďalšie predstavenie.

Po víkende som unavený, moje požiadavky od zvyšku dnešného dňa sú jednoduché: pokiaľ možno uspokojivá večera a návšteva sauny, ktorá sa údajne nachádza hoteli, je otvorená do 20:00 a využitie je v cene pobytu. Na večeru sa spýtam Pécsi, čo mi vie ponúknuť.

Tiché večerné študentské mesto je plné mladých arabských študentov, človek sa až čuduje, že je v Maďarsku. Stretávajú sa v centre, bavia sa na námestí, pod dominantnou stavbou, ktorá bola pôvodne mešitou, a aj teraz, keď je kresťanská, by ju nejeden tipoval na dom Alaha.

Mesto je plné postmoderných stavieb, ktoré reagujú na definujúce secesné stavby centra Pécsi, medzi ktoré patrí aj hotel Palatinus. Už dekádu-dve po postavení pôsobia smiešne a všetky tie atypické tvary veľmi zle starnú.

Reštaurácie sa tu nachádzajú v dvoch extrémoch: moderné hamburgery alebo tradičná maďarská kuchyňa. Všade rotujú doručovatelia jedla s veľkými boxami s logami aplikácií, moderní nájomní sluhovia, čo vysvetľuje, prečo sú reštaurácie už v tak tichom mestečku takmer prázdne. Ľudia tak maximálne sedia na koktejloch na terasách, pre lokalitu by človek povedal, že budú drahé, a tak sa javia na prvý pohľad aj ceny vo forintoch s množstvom núl. Rýchly prepočet však ukazuje, že ceny sú vlastne nízke, študentské.

Zaujme ma malé bistro s kebabom, pretože majú v cenníku veľké falafel taniere a ja nechcem jesť mäso. Kebab robia, prekvapivo, dve Maďarky. Tá, ktorá obsluhuje, má trvale zjazvenú tvár. Hlboké vrásky vychádzajúce kolmo z chýbajúcich perí na spálenej koži vytvárajú dojem, že pani ide niekoho pobozkať. Cítim sa v malom bistre vítane a falafel tanier si objednávam.

Keď mi ho prinesie k stolu na ulici, je mi do plaču, ako malému rozmaznanému chlapcovi, ktorý nedostal, čo chcel. Falafelové guličky sú studené, doslova vytiahnuté z chladničky, poliate majonézou a kečupom. Pod vrstvou bielej a červenej chemickej polevy je kapusta. Jediné, čo sa na tanieri dá rešpektovať, je mäkký, nadýchaný, arabský chlieb. Je maličký, nestačí na prebitie toho zvyšku.

Skrátka ako keď dve Maďarky robia arabský falafel tanier.

Nemám energiu na konflikt, nechce sa mi sťažovať žene s božtekovou tvárou. Možno som exot, že som si objednal falafel, nechce sa mi ich ponižovať vysvetľovaním, že predsa falafel nemôžu podávať ľadový. Všetko pokojne zjem, je to predsa len jedlo. Niekde hlboko mám pochybnosti o svojom úsudku: v meste plnom mladých mužov z blízkeho východu predsa nemôžu robiť takúto zlú paródiu na arabské jedlá? Nechuť z jedla idem vypotiť do sauny.

“Zárva”, visí na dverách do údajného wellness centra a ja sa pýtam Zsolta na recepcii, čo sa deje, sauna má byť otvorená ešte hodinu a pol a ja som si prispôsobil môj dnešný večerný program tak, aby som ju stihol, hovorím vyčítavo. Zsolt je znepokojený spolu somnou a hovorí, že okamžite volá kolegyni.

Zatiaľčo prečítam celý článok na mobile, telefón len zvoní a Zsolt hovorí, že kolegyňa nedvíha.

Keď prídem o pol hodinu, Zsolt večeria jogurt uvelebený v gauči v miestnosti pre personál. Keď ma zbadá, vystrelí za mnou, a pýta sa, čo si prajem, ako keby sme nemali rozriešenú závažnú kauzu. Opäť zdvíha telefón a začína mi dávať rozličné prísľuby, pričom prechádza zľahka do nezrozumiteľna, čo neviem či je skutočné zmätenie, alebo taktika, ako ma zmiasť. Odchádzam s tým, že ho prosím, aby sauna bola otvorená aspoň zajtra, ak je to možné.

Po desiatej večer sa vydávam na expedíciu po hoteli. Som si istý, že aspoň v ubytovacej časti už nebude žiadny personál. Skúšam všetky dvere s nápisom Service, sú zamknuté. Na štvrtom poschodí však dvere, ktoré sú na iných poschodiach zamknuté a vstup je limitovaný len pre personál, nachádzam nehanebne otvorené dokorán. Keď prekročím prah servisného priestoru, už bez tak slabý make-up hotelu úplne mizne a ukazuje sa vo všetkej škaredosti. Priestor hotela je zrazu akoby odkliaty, vidím, ako by vyzeral, ak by sa oňho dlho nikto nestaral. To, čo vidím, nie je určené pre moje oči.

Po stenách sú poopierané staré matrace, možno zrelé na čistenie. Chladničky pokazené viac, ako moja, vrecia s odpadom, poskrývané komunistické kameninové dekorácie. Servisný priestor je moderná prístavba, v zásade priestranné evakuačné schodisko, v ktorého jadre sú dva veľké nákladné výťahy a to všetko je pripojené k starému hotelu krátkou chodbičkou, na každom poschodí zapratanou rárohami. Celý servisný priestor je tichý, šúpe sa omietka. Nevidím ani jednu bezpečnostnú kameru.

Pomaly kráčam poschodie po poschodí hore. Tam, kde tipujem, že by mohla byť povala, sú veľké krídlové dvere s mnohými výstražnými nápismi. Ak budú dvere otvorené, možno ma čaká možno obrovský, temný priestor, ktorý budem musieť preskúmať, ale aj veľa stresu z toho, že sa nachádzam na mieste, kde by som nemal byť. Vždy však mám alibi – som tu hosť a nemali by byť na mňa zlí. A vôbec, dostal som sa sem, pretože boli dokorán otvorené dvere.

Ticho si prajem, aby boli dvere zamknuté, nemám chuť sa teraz túlať po povale, dnes sa však na to necítim. Ak by však dvere boli odomknuté, idem dnu, dohodnem sa so sebou.

Dvere sú zamknuté, vydýchnem si.

Nanešťastie, schodisko na najvyššom poschodí pokračuje za výťahmi – už to nie sú betónové schody, len servisné, kovové priečky. Je až tam skutočná povala? Pomaly stúpam, lebo to považujem za povinnosť, keď už som sa dostal až sem. Fasáda sa skladá len z množstva okien, niektoré sú otvorené – vidím, že za hotelom je skrytý dvorček plný harabúrd. Ticho hučí akýsi stroj.

Na vrchu je prázdna strojovňa výťahov, smrdí to tam ako sovietske metro. Na stenách sú staré bezpečnostné plagáty, v miestnosti sú stoličky, možno tu upratovačky tajne fajčievajú, je tu zaváraninový pohár s ohorkami. Strojovňa ponúka nádherné výhľady na celé mesto, teraz v noci svieti silne žlto, alebo je to efekt hnedo zatemnených okien. Stroje vrhajú záhadné tiene, miestnosť pôsobí tajomne, ale mne sa tu nechce zostať, úlohu som si splnil, z expedície som vytĺkol maximum.

Raňajok v niekdajšej luxusnej reštaurácii sa neviem dočkať. Udržujú si dobrý štandard – polovica jedál je teplá, je tu aj skutočné maďarské lecso. To ma poteší, je to výnimočná príležitosť ochutnať skutočné maďarské lecso: nedávno som počúval podcast o tom, ako sa prestáva podávať pre svoju ťažkú instagramovateľnosť. Mierne sa mi dvíha žalúdok z množstva oleja a veľkých kusov cibule. Pravé lecso je bez vajíčok a klobás, ja si ho poslovenčím zamiešaním praženice. Káva sa podáva do gigantickej šálky, ktorej by svedčala polievka. Zaplním ju falošným flat-whitom z automatu: cappuccino s extra espressom si vyrábam za hlasného nepochopenia ľudí čakajúcich v rade, pričom odmena je chabá: káva je ešte horšia, ako z týchto prístrojov bežne zvykne byť a urobil som si jej naozaj veľa.

Ráno leje. Celé dopoludnie pracujem z izby a keď idem po 14. hodine skúsiť o poschodie nižšie, či je dnes otvorená sauna, víta ma prívetivejšie prostredie, ako včera. Namiesto krutého “Zárva” sú dvere otvorené, na recepcii sedí staršia, usmievavá, prešedivelá pani a prikyvuje že áno, dnes je tu do ôsmej. “Naozaj do ôsmej?,” ukazujem na dverách na otváracie hodiny. “Igen,” hovorí.

Vedľa sauny je navyše terasa. Štvrté poschodie so saunou a moje piate s malými lacnými izbičkami sa javí ako novšia prístavba na pôvodnom hoteli. Zdá sa, že aj wellness centrum má priamy prístup na terasu, je tu zblúdilé ležadlo. Slnečné výhľady mi zvyšujú náladu. Všímam si prístavbu s výťahmi a evakuačným schodiskom, ktorú som včera poznal zvnútra – moderný kubus stojí pri hoteli ako bakuľa pre starca, ktorá mu pomáha rovno stáť. Fasádu tvoria len okná, z ulice neviditeľná budova skrývajúca výťah a schody sa snaží byť diskrétna, len odrážať historické okolie.

Z vrchu sa pozerám sa súkromnú hotelovú uličku, ustúpenú ulici, ktorú už dobre poznám z dolu. Je zaplavená po daždi. Zriadenec pokojným, rituálnym tempom sťahuje celé vlny vody do odtokov. Pozorujem strechy a skryté dvory okolitých budov.

Nad najvyššími oknami hotela sú ostne proti holubom. Niečo sa mi na nich nezdá. Keď sa pozriem bližšie, najprv nechápem: naozaj na nich visia dlhé ľudské vlasy? K ostňom sa nedá úplne priblížiť, ale nemôžem si pomôcť: vlasy. Vyhadzuje tu vlasy zo strechy kaderníčka vo wellness centre, ak tu nejaká je? A prečo, padali by na prichádzajúcich hostí. Spadol tu niekto? Nie sú to vlasy? Majú maďarské pavúky, ktoré robia babie leto, hrubší štýl pavučín?

Po dlhej prechádzke v lesoch nad mestom (Pécs nemá rieku, ale pozdĺžnu horu s krásnymi výhľadmi) idem dať druhú šancu saune. Už viem, že o ňu nebudem musieť bojovať, pred pár hodinami som sa presvedčil, že milá pani na recepcii wellness centra bude na mňa čakať do ôsmej. Už len dúfať, že veľa ľudí, ideálne nikto, nebude mať podobný nápad.

Ako sa k saune približujem, moju pozornosť strhávajú veselé hlasy, dokonca hudba. Vnútorný zrak ma začína pripravovať na večierok v saune, alebo možno na terase, hoci pred troma hodinami tam bolo len jedno ležadlo.

Každým krokom je jasnejšie, že hudba je v skutočnosti relaxačná: bezpohlavná a ťahavá. Taká, akú zvyknú hrať v moderných wellness centrách. A hlasov nie je mnoho, sú len dva – mužský a ženský. Vychádzajú z pootvorených dverí oproti vstupu do sauny.

Majiteľ mužského hlasu má nohy v lavóre, to je všetko čo z neho vidím, majiteľka toho ženského mu umýva nohy. Je to pani niekde medzi 50 a 60 rokmi s dlhými, takmer šedivými vlasmi vo vrkoči, muž je podľa hlasu tiež niekde v podobnom veku.

Čakám pred recepciou sauny, rozmýšľam, či budem tak drzý a cinknem na nejaký zvonček, ale nič také tu nie je, len relaxačná hudba, letáčiky a akýsi oznam v maďarčine. Interiérový dizajnér recepciu projektoval veľmi dávno ako strohú, ale personál si ju prispôsobil: nástenné hodiny s motívom jogínskej nirvány, z vešiakov visia maličké vankúšiky s čínskymi znakmi. V dreze sú izbové rastliny namiesto šálok a tanierov.

Ako tak pozorujem pracovný priestor recepčnej, z podvedomia sa mi vyderie na myseľ informácia, že nejaký hlas hovorí priamo ku mne a mám odpovedať. Strhávam hlavu naľavo a zisťujem, že pani sa už nevenuje nohám v lavóre, ale prihovára sa mi v maďarčine. Nerozumiem jej, tak sa pokúsim vysvetliť, čo chcem: “I want to go to sauna. Sauna,” hovorím vo viere, že to jedno slovo magicky vyrieši situáciu, keďže snáď bude rovnaké v maďarčine aj angličtine. Pani niečo povie a pokynie rukou, pôsobí to, že mi naznačuje, že ju na to nepotrebujem: keď chcem ísť do sauny, mám ísť. “Cloth, cloth, towel,” naznačujem rukami pohyby okolo pása.

Pochopí, že jej mávanie rukou zlyhalo a musí sa do toho vložiť celým telom. V milisekunde na mňa hodí trochu karhavý pohľad, veľmi ťažko sa zdvihne a vyštartuje za mnou cez chodbu do wellness centra. Výrazne kríva, je až šokujúce, že sa pohybuje tak rýchlo. V momente, keď prejde cez recepciu hlbšie do priestoru wellness centra, dochádza mi, že táto pedikérka je aj recepčná. Tá istá, ktorej som sa pred pár hodinami pýtal, či je dnes naozaj naozaj otvorená do ôsmej. Len má na sebe biely plášť a vlasy vo vrkoči.

Jasné, že tu zamestnávajú krívajúcu, zvykne to byť lacnejšie. O to viac, keď zabezpečuje niekoľko funkcií súčasne. Pani dôrazne ukazuje na kôpky nachystané na laviciach pri saunách a odkríva naspäť. Dvere do chodby buchnú, asi mi darovala súkromie výmenou za pokoj na škrabanie starej kože na pätách skalpelom.

Vyzerá, že tu majú dve sauny, na dverách jednej stojí “Szauna” a na druhej “Gözkabin”. Obe dvere sú zasadené v stene z lakovaných drevených lát, vľavo pred nimi sú sprchy, úplne bez nejakých závesov, ale s madlami pre ľudí, ktorí potrebujú pri pohybe pomoc. Trochu súkromia od časti s recepciou zabezpečuje len krátka sklobetónová stena, inak je to jedna dlhá miestnosť.

Vyzliekam sa donaha v maličkej izbietke označenej obrázkom vešiaka. Je tam zopár kovových skriniek, vyzerajú jednoducho, skôr skrinky pre zamestnancov, ako hostí. Mätie ma aj maličký kancelársky stolík, ako po komunistickom úradníkovi, pokrytý uterákmi a plachtami, na ktorých je položená drobná červeno-čierna lampa z rovnakého obdobia. Čo je to za pracovisko? Muzeálnu súpravu dopĺňa kancelárska stolička, celá biela, ťažká a kovová, s piatimi cípmi stojana a bielym koženkovým čalúnením. Som si istý, že ako dieťa som videl podobné v Československu. Keď stoličkou pohnem, cítim, aká je ťažká. Ozve sa hlučný pád dosky pod stolom, ktorú stolička zjavne podopierala.

Dúfam, že krívajúca recepčná-pedikérka to nebude považovať za znamenie, že ma treba kontrolovať.

Opášem si plachtu. Fínska sauna vyzerá zvonka veľmi tmavá, dokonca vypnutá. Keď predsalen vojdem, čakám, že sa dnu možno automaticky rozsvieti, ale nič sa neudeje. Je v nej tma a na saunu chladno. Čo ma však vyrušuje viac, je starý nemocničný pach. Ako dieťa som myslel, že je to pach liekov, ale asi je to pach komunistických zdravotníckych zariadení celkovo. Možno tak isto smrdia aj hektolitre potu nasiaknuté za 30 rokov do kusov dreva, ktoré sa tu sušia skoro tak dlho, ako ja žijem. Laty sú sčernalé.

Ciferník teplomeru ukazuje len 60 stupňov. Bol tu aj akýsi druhý ciferník, ale po ňom je len guľatá diera v doske. Na uhlíky lejem vodu, vzduch sa začne dýchať ťažšie, oslabí sa dokonca aj liekový pach. Dúfam, že tu vykúzlim aspoň 80 stupňov, od tejto hodnoty je na ciferníku vyšrafovaná plocha, čo chápem tak, že odvtedy bude táto temná drevenica saunou.

Ako vždy, keď mám v saune priestor, natiahnem si plachtu na najvyššiu priečku, v rohu cez drevený podstavec pre hlavu, vlastne akýsi tvrdý vankúš. Aby sa nepovedalo, rozkrok si zakryjem jedným z rohov látky, ktorú si vytiahnem spomedzi nôh.

Zatvorím oči a snažím sa zvyknúť na liekový pach, jemné hučanie vykurovacieho telesa a tiež naliehavú snahu wellness hudby za každú cenu ma upokojiť, čo ma rozčuľuje.

Keď otvorím oči, len kúsok od očí vidím tri ostré, tenké kovové hroty trčiace z obkladu. Myknem plecom a pohnem s doskou, ktorá sem asi spadla predtým, ako ju tri hroty držali. Tri hroty sú aj pri mojich zohnutých kolenách, ďalšie pri nohách.

Akupunktúra v cene.

Vyššie nad hrotmi, úplne v rohu, je žiarovka, ktorá svieti dosť iba na to, aby bolo vidieť, že je žiarovkou. Okolo nej trčia z dreva tri dlhé skrutky, každá nakrivo. Nie je ťažké si predstaviť, že skrutky držali nejaký kryt. Ale ak zmizol kryt, prečo sem niekto vrátil skrutky, ktoré teraz len škaredo trčia z obkladu? Akoby tu niekto zámerne chcel vytvoriť pocit nebezpečenstva.

Začínam sa potiť.

Pätnásť minút sauny prestriedam sprchou (len tak visí zo steny, vešiak je pokazený) a rozmýšľam, čo je asi gözkabin.

Je len jeden spôsob, ako to zistiť.

Vnútri miestnosti menšej ako sauna to smrdí ako v starej chladničke, je tam trochu chladno. Interiér je extrémne neútulný: pôsobí to ako päť lacných, starých, plastových vaní, postavených vedľa seba na výšku, ako bizarné kreslá. Na vrchu každej je ventil, alebo svetlo? Spod strednej trčí škaredá záhradná hadica. Zhora priestor tiesni nízky, plastový strop.

Dávno som nevidel odpornejšiu miestnosť, bojím sa do nej si sadnúť, nedôverujem tomu, že z ventilu nezačne vytekať nejaká kyselina, smrad starej chladničky je odporný. Nie je tu ani dostatočne zima na to, aby to bola ochladzovacia komora.

Rýchlo prekladám “gozkabin”, Google rozpoznáva ako jazyk kurdčinu. Preklad je “husia koža”.

Idem radšej na druhú várku do fínskej sauny, skúsene sa vyhýbam ostrým nástrahám. Sauna sa rozbehla, už mi ani nie je zima na nohy, keď si sadnem.

V prezliekárni sú dvere, ktoré vedú do priestoru za saunami. Prekvapivo, nie sú zamknuté. Odporné stojace vane göszkabin tu vidieť z druhej strany, liekový pach je intenzívnejší. Priestor hučí, z telies vykúkajú zelené hadice a elektrické skrinky. Hľadám na zemi myšie hovienka alebo pasce na potkany, ale sú tam len dávno pohodené uteráky. Na betónových stenách akoby niekto voľne štetcom maľoval červené šmuhy. Možno by som mohol vidieť viac, svetlo však nefunguje.

Wellness centrum rýchlo opúšťam, niečo ma na tej dostupnosti zanedbaných servisných priestorov znepokojuje, ale aj fascinuje.

Som pevne rozhodnutý, že večeru zjem v hoteli.

V reštaurácii ma usádzajú do stredu, ako exemplár, ktorý môžu sledovať zo všetkých strán. Okrem mňa je tu už len starý pár na večeri: staršia, silná pani s turbanom sa ovieva vejárom, lysý partner má rolák, pri stole je otvorená fľaša vína. Pôsobí to, že si urputne odmietajú pripustiť, že nie je rok 1930. Pán hlavný však patrí skôr do obdobia komunistickej rekonštrukcie, nemá šarm sluhu, skôr je to podozrievavý vrátnik. Premáva sa po priestore s obrovským bruchom a diriguje učňa, vyrasteného strapatého chlapca, ktorý má trochu vystrašený pohľad z toho, že je zrazu dospelý a musí pracovať.

Od čašníka si najprv objednávam pohár bieleho maďarského vina z pekného ponukového lístku. Hoci ukazujem na konkrétne víno v lístku prstom: “this wine please”, čašník popiera existenciu lístka a začne sa vypytovať, či chcem červené, biele, suché, polosladké, lokálne alebo zahraničné… odmietam mu uznať autoritu v ponuke vín, pretože netuším, koľko by takto vybrané vino stálo a do tejto hry nepatrí na záver diskusie otázka, koľko vlastne stojí to, čo som si vybral.

Nie že by tu čokoľvek stalo veľa, navyše mám ako ubytovaný zľavu 10%.

Hoci som si menu dôkladne vopred preštudoval, naschvál sa čašníka vyčítavo spýtam, či naozaj iba v jednom hlavnom jedle nie je mäso. V skutočnosti je to spôsob, ako nevyzerať hlúpo, že si objednávam najlacnejšie jedlo z ponuky – tagliatele so zeleninou a “fried cheese”. Nudné a nezaujímavé jedlo sľubuje aspoň odpoveď na otázku, či mi naozaj kydnú nejaký vyprážaný syr na cestoviny, alebo ide len o zlý preklad.

K hlavnému jedlu si objednávam ešte jedinú bezmäsú polievku (z rýchleho prečítania popisu nadobudnem dojem, že ide o hríbový krém).

Čakanie na jedlo si skracujem študovaním stropu – má viacero úrovní plných vyrezávaných ornamentov. Ak by bola miestnosť naopak, človek by musel neustále zdolávať striedajúce sa úrovne. Akú obrovskú cestu k funkčnosti ľudstvo prekonalo – v roku 1924 mal strop ohromiť dekoratívnosťou, v rekonštrukcii zo 70. a 80. rokov su pod stropom inštalované rozvody skryté sadrovými podhľadmi, dnes už zvykneme odhaliť všetky tie potrubia a káble a dokonca sa ich snažíme estetizovať. Napokon sú vlastne stropy dnes podobne členité ako tieto secesné, ale nejde o dekoratívne fantázie, ale prísnu realitu rozvodov vzduchotechniky, v ktorej sa sa vidieť akási technická krása, ale úplne bez fantázie a snívania secesného stropu, pozorujem a rozmýšľam zo stredu tejto starej reštaurácie pri čakaní na jedlo.

Polievka, ktorá mi pristane na stole, ma šokuje podobne ako včera falafel – je úplne studená. A sladká. Chutí vodovo, po hruškách a škorici. Na kraji podkladového taniera je dokonca chrumkavý bielkový koláčik. Rozhodnem sa, že mi nebude vadiť, že mi hrdlo nezohrial teplý hríbový krém – pravdepodobne sú moje očakávania môj problém: je fascinujúce pozorovať, ako si človek dokáže vybájiť, že vidí na jedálnom lístku niečo, čo tam zrejme vôbec nebolo.

Som rád, že som sa napokon nerozhodol objednať si miesto hlavného jedla somlói halušky, ako kreatívny spôsob vyrovnania sa s chabou bezmäsou ponukou, pretože spolu s touto polievkou, ktorá sa ukázala byť skôr tekutým dezertom, by som dostal glykemický šok.

Zatiaľčo jem bohatú porciu celkom chutných cestovín, starý čašník mladému rituálne predčítava text z mobilu v maďarčine. Akoby ho učil nejakým služobným mantrám. Hoci sa v priestore výdatne svieti, obaja sú v tmavom kúte za barom, kde starému čašníkovi pri sústredenom zariekaní mobil strašidelne osvetľuje tvár.

Účet si dávam nahodiť na izbu, cítim sa trochu vinne, že čašníkom tak nedávam ani cent sprepitného.

Pri čakaní na polievku som si uvedomil, že jediná správna vec, ktorú môžem po skončení večere v tomto čase a na tomto mieste, v tomto bode môjho života urobiť, je požiadať recepčného Zsolta, aby mi ukázal Bartókovu sálu. Ako sa určite píše v brožúre, “klenot hotela”.

Keď mu túto požiadavku preložím, Zsolt neváha ani zlomok sekundy, ako keby celý ten čas na túto otázku čakal: “Samozrejme, nemám nič na práci a do sály sa vždy rád pozriem,” povie svojskou angličtinou, keď sa ospravedlňujem za obťažovanie.

Keď otvára dvojkrídlové dvere, cítim vzrušenie: do sály vedie veľa krásnych dverí so sklenenými oknami, za všetkými však bolo vidno iba záves. Všetky škaredé priestor hotela sú dostupné, ten najkrajší je zamknutý. Zsolt zapne vo veľkej sále svetlo drobným ovládačom s tromi gombíkmi. Sála nemá drevené obklady ako reštaurácia, piliere sú z hnedého mramoru, na každom je lampa s piatimi svietidlami v tienidlách v tvare zvončekov, steny sú pomaľované hustou modrohnedou ornamentálnou štruktúrou, pripomínajúcou praclíky. Nie je tu centimeter štvorcový, ktorý by nebol zaplnený dekoráciou či ornamentom. Na jednej strane končí sála pódiom (alebo to aspoň naznačuje prítomnosť opony), z oboch strán má podobných “strážcov”, akí sa nachádzajú v zádverí hlavného vchodu, z druhej strany je balkón. Hlavný dvojradový luster v strede sály má 24 svietidiel. Strop je tu, naopak ako v reštaurácii, jednoduchší: v pravidelnej obdĺžnikovej štruktúre sú modro-zlaté florálne motívy. V sále je niekoľko okrúhlych stolov s hnedými čalúnenými stoličkami, pôsobia ako z 80. rokov.

Zsolt hovorí, že sála patrí už storočie k spoločenskému životu Pécsi, konajú sa tu večierky, univerzitné oslavy, mestské bály a samozrejme svadby. Dokonca aj zajtra čaká sálu nejaká spoločenská udalosť, hovorí poukazujúc na to, že na všetkých stoloch je vzorne nastreté, akoby sa hostia mali objaviť každú chvíľu. Potom sa rozhovorí o ročnom cykle spoločenských udalostí v meste, ktoré sa zvyknú konať v Bartókovej sále, ale keď dôjde k novoročným bálom, pozastaví sa. “Budúci rok už vlastne žiadne bály nebudú, hotel po novom roku zatvára a čaká ho päťročná rekonštrukcia.”

Zrazu sa mi rozjasní, že to, čo vidím, nie je drancovanie hotela na hranici životnosti, ale prechodný stav, počas ktorého nový majiteľ pripravuje rekonštrukciu, a starý hotel beží podľa zvyklostí, zo zotrvačnosti.

Na jednom poschodí sa už dokonca pracuje, vysvetľuje Zsolt svojskou angličtinou, vedenie hotela sa preto presťahovalo do vyprataného baru v pravom krídle budovy. V tom momente si uvedomujem, že nad barom bolo z ulice vidieť mezanín, v ktorom naozaj boli kancelárske stoly, stohy papierov a počítače.

Hotel Palatinus si ma privolal, lebo teraz je posledná šanca vidieť vrstvy jeho histórie predtým, ako vymažú komunistickú rekonštrukciu a z priestorov zrejme urobia fantáziu o historickom hoteli z roku 1924.

Zsolt zamyká Bartókovu sálu, dvere sú zaseknuté, ako lomcuje zámkou, na chvíľu vypadne z roly a začne nadávať. Trochu sa hanbím, lebo som to spôsobil ja. Pokojne však čakám, kým zamkne, lebo mu chcem srdečne poďakovať za možnosť vidieť Bartókovu sálu.

Študujem pritom dekorácie stien a zisťujem, že hnedý mramor je falošný: je to ručne maľovaný vzor. Nielen hnedý, keď schádzam dolu širokým schodiskom späť do lobby, zisťujem, že falošný je kompletne celý luxus vstupnej sály hotela: jediný ozajstný kameň je na podlahe, všetkých päť farieb mramoru pochádza z plechovky s farbou.

Klopem na strážcu, znie ako dutý.