Denník N

My divnoľudia od anestézie

Na Slovensku existuje špecializačný odbor 2v1, anestéziológia a intenzívna medicína. Nemôžete byť anestéziológ bez atestácie z intenívnej medicíny, ani intenzivista bez anestézie, päť rokov (minimálne). Len raz, jediný raz nám starší kolega v rámci prednášok povedal, že intenzivista nie je vyšším vývojovým stupňom, na ktorý sa anestéziológ dostáva.
Moje bývalé vedenie pri tom nebolo.

Mimo iné ľudia majú utkvelú predstavu, že človek, ktorý zvládol lekársku fakultu, je megamozog a zvládne úplne každú robotu. Ibaže môžete byť taký megamegamozog, že ste to v podstate zvládli s polkou mozgu v zadnom vrecku (lebo ste inakší, neurodivergentný, a typ úloh vám išiel). Atestácia je čosi podobné v bledemodrom, skontrolujú, ako ste sa našprtali učivo. Aj to ešte stále zvládate s polkou mozgu v zadnom vrecku (hovorí sa tomu porucha distribúcie pozornosti a nemáte dosah si tú polku mozgu z vrecka vybrať), aj keď s vekom to už nie je to, čo pri štátniciach.

Anestézia je špecifický odbor. Posledný z kontaktných. Na začiatku by som nebola povedala, ako do nej vletím a ako ju budem milovať. Je to presne to, prečo sa mnoho mojich kolegov anestézii vyhýba, dhé periódy, v ktorých je jedinou úlohou sledovať, a malý počet ľudí, s ktorými sa denne stretnete. Všetko je na vás, úvod, jadro, záver, s pacientom sa zoznámite a zobudeného odovzdáte. Jeden pacient v jednom čase. Jedna anestéziologická sestra. Jeden tím. Ohraničenie pre tých, čo myslia mimo škatuľku a obvykle netušia, že nejaká škatuľka existuje, a nevedia ukladať podobné údaje osobitne. Maximálne hrá jedna hudba.

Druhou nádhernou vychytávkou anestézie je, že máte všetko hneď pred sebou. Pacienta, všetky monitory, všetky papiere, všetko si viete rozložiť tak, aby ste to mali pod nosom, aby ste si to kedykoľvek skontrolovali. Každých päť minút jemný alarm. Liekov je za jeden šuflík, môžete sa v nich do sýtosti prehrabovať, spoznávať sa navzájom, vylaďovať, keďže na zvládnutie väčšiny situácii potrebujete tak päť. Nuda? Vonkoncom nie, keďže každému šijete na mieru. Preto ste umelec.

Moje autícke ja bolo spokojné, lebo prostredie je relatívne tiché a prúd ľudí malý, tak akurát, aby človek nebol vystrčený mimo, ale aby sa rýchlo nestriedali. Prúd ľudí, napríklad na internom, bol dvojtýždňové peklíčko crkulácie. Internistickým povahám zase nikdy nesedeli naši tichí pacienti.

V tichu sú totiž počuť iné veci, a tie sú pre mňa zaujímavé. Pracovné tempo ma mentálne nepreťažovalo a dávalo mi priestor na neustály prúd myšlienok všetkými smermi v mojej hlave (áno, moje ADHD sa odohráva z 90% v mojej hlave. Moje myšlienky behajú, skáču, občas robia piruety, naháňajú sa, hrajú schovky a občas sa zatúlajú tak ďaleko, že si nosia suveníry). Blízkosť spätnej kontroly aktuálnej situácie, moje monitory, alarmy a záznamy, prípadné výlety uzemnili.

Po ôsmych rokoch ma z tohto môjho nadýchaného anestetického obláčika vrhli na intenzívnu jednotku. To je taká veľká miestnosť s veľkým centrálnym pultom s výhľadom na veľa (viac ako 1) pacientov a každý z tých veľa pacientov má veľa prístrojov a monitorov a veľa púmp a každé z nich vie pípať a alarmovať na niekoľko spôsobov z rôznych akútnych a menej akútnych dôvodov a ešte niekedy aj rádio podľa gusta pacienta a ešte na centrálnom pulte je rádio a je tam aj trojo pevných liniek a je tam centrálny monitor a zvonček od vchodu na oddelenie a ešte je tam ponatískaná kopa počítačov a miest na sedenie pri počítačoch lakeť na lakti a za tým za úzkym priechodom je pult na prípravu liečív a jedna sestra na jeden a pol pacienta s kopou roboty a ošetrovatelia a upratovačka, a chodia konziliári a tí pacienti sú častokrát jak cez kopír a sú tam dlho a uložení vedľa seba a majú milión liekov a milión výsledkov a všetko to treba skontrlovať, zapamätať si a zaznamenať a držať v hlave aj s hrubou kartou a hrubými záznamami, keď sa niekto porebuje čosi spýtať a aj tak do druhého dňa sa toho kopu zmení a aj tak všetko vlastne okolo pacienta robí sestra okrem vizity a riešenia problémov a ešte do toho občas ordinuje vedúci oddelenia bez toho, aby sa vám unúval oznámiť a pacient tam leží a odkedy si pamätáte je v bezvedomí a ešte dlho bude a možno aj odíde taký alebo zomrie, čím sa asi intenzívka najviac podobá na pacienta uprostred anestézie, ale to je tak asi všetko, žiadny úvod, žiadny záver, len mechanické riešenie, človek – stroj. Perfektný záznam a napĺňať ma má použitie najnovších postupov a výdobytkov medicínskej technológie bez ohľadu na kvalitu života pacienta. Nehovoriac o tom, že ak vás niekde vídajú dostaočne dlho, naodbudnú presvedčenie, že máte v úlohe, ktorú vám pridelili, expertízu.

„Však úplne stačí, keď si v tom urobíš poriadok a systém,“ pokúsil sa mi zase raz niekto pomôcť, ako keby som sa o to nepokúšala bezvýsledne už nejakých tridsať rokov.

Osobitné peklo pre poruchu pozornosti začali predstavovať vizity. V prvom kole akákoľvek vizita znamená, že sa nahormadí veľké množstvo ľudí a to veľké množstvo ľudí tam musí byť, ale nudí sa. Čiže na okraji hlúčika vznikne niekoľko skupiniek, ktoré trkotajú medzi sebou. V jadre sú vedúci pracovníci. Mala som chvíľu šťastie na šéfa ktorý bol múdry a láskavý a presne ten človek, pri ktorom ste sa nebáli, že vás utopí ako školáčika pred tabuľou, lebo ste zahlobili blbosť. Čo sa vám stane ľahko a rýchlo, keď máte veľmi veľa veľmi rýchlych myšlienok a pomenej autocenzúry (hovorí sa tomu impulzivita. Trik je v tom, že by ste s tým možno aj radi niečo robili, ale nevidíte to prichádzať). Nová prednostka chce všetko po poriadku. To je pekné, ale u mňa notne horzí, že to, čo držím v hlave ako dôležité, mi pri rapotaní status presens ako v okresnom kole Hviezdoslavovho Kubína vypadne a ja sa k tomu zabudnem vrátiť, lebo som to nevyriešila hneď. Bez filtra v hlave ale počujem na rovnako jej rozhovor, kedy v častiach pre mňa nie je vždy očný kontakt smerovaný na mňa, trkotajúce hlúčiky, báječné sólo z rádia pacienta o tri miesta ďalej, drkotajúcu klimatizáciu neopravili už mesiac a neónka poblikuje od včera, pumpy a alarmy pískajú priebežne, odniekiaľ sa plíži nový zápach, hlúčik sa náhodne obtiera alebo pri pohybe vrážam v natesnanom priesotre do vecí a pre nekonzistentosť informácii som stratila niť a moje myšlienky si odcválali na jednorožcovi a to sólo hrá na pozadí v mojej hlave aj keď skladba v rádiu už skončila. V mysli sa škrabem po stene. Nedokážem myslieť už ani nekonzistentne. To sólo je skvelé ako ponoriť sa pod hladinu a vznášať sa.

Ak sa to ešte zhorší, (napríklad ak postrádam nejakú vecičku) tak ma na tvrdo zresetuje a načaté myšlienky už nenájdem. Prednostka ma karhá, lebo som zase mimo.

Plakať sa mi chce priebežne, keď nie som schopná prečítať si a vyhodnotiť dlhočizný panel každodenných výsledkov. Keď už ani nie som schopná si po sebe skontrolovať denný záznam podľa novej, obsiahlej šablóny bez toho, aby som sa minimálne desaťkrát neprešla k pacientovi a nakoniec to vzdala, lebo prosto neudržím v hlave dosť aktuálnych údajov. Najmä ak sa pacienti navzájom podobajú. Držať v hlave celé oddelenie ako vedúci služby by bolo pre mňa zhola nemožné, prosím, nech ma na túto pozíciu nedávajú, aj keď mám papier, ktorý ma k tomu kvalifikuje. Je toho toľko, že totálne strácam pojem u čase, ktorý je v mojom podaní aj tak neurčitou veličinou. Chcú po mne sústredenie parného valca, ale moja hlava vie ísť len brzda – plyn. Spomínam, ako nás na kurzoch učili, že ľudia nevydržia byť plne sústredení viac ako dvadsať minút. Moja hlava funguje bez triedenia. Všetko je na kope, všetko je dostupné, netriedené, neobvykle pospájané. Niekedy kopa neuchopiteľných útržkov, inokedy do seba zapadnú v neobvyklej štruktúre, a všetko plynie ako veľká voda. Pohltený fascináciou máte všepohlcujúce sústredenie päťročného. Chaos alebo prúd. V obidvoch prípadoch je odhad uplynutého času problematický.

Úplne najhoršie je, keď si aj vyrobíte nejaké mechanizmy, ako veci zvládať, aby vám ich nejaká kolegyňa v rámci výchovných opatrení zrušila ako detinské alebo príliš divné, keďže nikto iný to tak nerobí.

Viacerí kolegovia, čo prišli na anestéziu, tiež neboli šťastní z toho, že by sa mali vyvinúť na intenzivistov. Boli iní, ktorých postavili z dôvodu pokrytia na intenzívnu, ktorí sa nikdy nevyvinuli. A je to tak normálne.

Na druhú stranu sú lekári, ktorí by radi robili intenzívnu medicínu, napríklad s atestáciou z chirurgie alebo internej, ale prehrýzať sa rokmi na anestézii ich odrádza.

Medicinae Universae Doctor neznamená univerzálny.

Teraz najčítanejšie

Aľa Líška

Každý z nás rozpráva odlišné príbehy a rozpráva príbehy odlišne (Duff McKagan)