Slovensko sa stáva krajinou kultúrnych kresťanov

Keď sa každé ráno na seba pozriem v zrkadle, nevidím, ako sa mením. Keď po rokoch stretnem známu alebo spolužiaka zo strednej, zaskočí ma, ako sa zmenili (a neskôr si uvedomím, že oni museli mať zo mňa rovnaký pocit). Rovnako to mám aj zo Slovenskom. Za ostatných viac ako desať rokov tam jazdím čoraz menej. O to viac som si vedomý istých zmien.

Keď som bol ostatne v Prešove, bol som v nedeľu u “grékov” na omšu. Prešovská katedrála je neveľký priestor, i tak bol zaplnený len tak do polovice. Tak si nedeľné omše zo študentských čias nepamätám. Rovnako to už dlhšiu dobu vnímam v Tatrách, na Zamagurí a inde. Kostoly sa zjavne vyprázdňujú, ich osadenstvo starne a vymiera. Podľa ostatného sčítania obyvateľstva sa ku kresťanstvu hlási výrazne menej ľudí ako desať rokov predtým a z rôznych prieskumov alebo udalostí, od tzv. “referenda o rodine” až po rôzne voľby, sa dá usúdiť, že počet občanov, ktorí sa aktívne zúčastňujú cirkevného života, je zlomkový v porovnaní s počtom ľudí hlásiacich sa ku kresťanstvu. Nech si každý urobí skúšku správnosti. Koľko spolužiakov, kolegov, spoluhráčov, priateľov atď. z nášho okolia využíva cirkevné služby s nejakou pravidelnosťou?

Slovensko sa proste stáva krajinou kultúrnych kresťanov. V našom civilizačnom priestore to nie je nič výnimočné. O pár rokov budú kostoly prázdne a nebude v nich mať ani kto poriadne slúžiť. Prázdne kostoly ma netrápia. Kresťana nerobí kresťanom to, koľko bodíkov nazbieral za prvé piatky alebo fatimské soboty. Úprimných kresťanov som spoznal v ateistickom (?) Česku a medzi kresťanmi tu v Montreale sa cítim rozhodne slobodnejšie ako kdekoľvek na Slovensku. Mimochodom, osud katolíckej cirkvi v Quebecu by mohol a mal byť prípadovou štúdiou pre cirkevné elity na Slovensku. Teda, pokiaľ nie sú zmierené s tým, že sa slovenská cirkev stane pohŕdanou a marginalizovanou. Quebec, Írsko, Portugalsko, Španielsko, ale rovnako aj Rakúsko sú krajiny kresťansko-katolícke tak akurát kultúrne.

Zaujímavé však je, aké silné slovo majú konzervatívne kresťanské kruhy a ako sa k tomuto tzv. konzervatívnemu a tradicionalistickému naratívu stále hlási významná časť obyvateľov (voličov). Opäť, nejde o nič výnimočné. Väčšina občanov Spojených štátov nie je za zákaz interupcií alebo sprísnenie interupčnej legislatívy, ale evanjelikálne a ultrakonzervatívne kruhy dokážu úspešne vytvárať dojem, že je to názor väčšiny. Rovnako sa na stránkach slovenských konzervatívnych denníkov môžeme dočítať, že kresťansko-katolícka väčšina si niečo praje alebo nepraje (v závislosti od toho, ktorá kultúrno etická otázka je akurát v kurze). Hrmotným hlasom tradicionalistov, kam radia napríklad predsedu parlamentu, ktorého zjavne široko akceptovaný životný štýl (!) odporuje akémukoľvek tradicionalistickému učeniu, alebo kresťanských reakcionárov, ktorí sa do parlamentu dostali len vďaka predvolebným švindľom, ľudí utvrdzujú v tom, že sa nič podstatné meniť nebude.

My, Slováci, nemáme radi zmenu, nikdy sme neboli vedení ku kritickému mysleniu a sebavyjadreniu a našou najvyššou národnou hodnotou je súhlasne prikyvovať v anonymnom dave. Doma si možno pohundrieme, ale ak nás niekto bude konfrontovať, povieme, že sme to tak vlastne nemysleli. Tak pán richtár povedali, tak bude. Kto na kňaza nadáva, bez kňaza umiera. Úprimne si myslím, že ak by ľudia skutočne rozumeli podstate tých tzv. kultúrno-etických otázok, drvivá väčšina by zaujala veľmi kompromisné či umiernené postoje. A to bez ohľadu na náboženské presvedčenie.

Je teda otázne, ako dlho bude táto tzv. konzervatívna a tradicionalistická menšina schopná udržovať zdanie sily a väčšiny. Pretože zo skúseností z iných krajín je zjavné, že bude na strane porazených. Osobne mám pocit, a dá sa to vyčítať aj zo štatistík a čísel, že rastie znechutenie zo strán a lídrov, ktorí reprezentujú oligarchický štát, ale rovnako aj z tých, ktorí povýšili dozor nad spálňami spoluobčanov nad všetko ostatné. Výzvou najbližších rokov bude to, kto sa podujme obhospodáriť umiernenú väčšinu, ktorá sa bezradne zhromažťuje uprostred a čaká na lídrov, ktorým budú môcť anonymne, ale snáď aj v súlade so svojím presvedčením, súhlasne prikyvovať.