Čo sa deje so SND po odchode tímu Mateja Drličku

Minimálne v tom zmysle, že nešlo o rozhodnutie, ktoré by ministerka učinila sama zo svojej vlastnej a slobodnej vôle. Bolo jej tlmočené inými osobami. Sprievodným javom “odporúčania ako postupovať” boli náznaky, že v prípade ak riaditeľa SND neodvolá, môže prísť o svoju funkciu aj ona sama.

Oficiálne túto informáciu nikto nepotvrdí. V zmysle našich zákonov má ministerka rozhodovať nezávisle a samostatne, iné osoby by nemali z úzadia ovplyvňovať, akým spôsobom vykonáva svoju funkciu. A už vôbec nie na ňu akokoľvek tlačiť. Všetci však dobre vieme, že zákony sú jedna vec a realita je vec iná.

Udalosti sa zomleli tak rýchlo, že Milanová nemala pripravený žiadny plán B, ako po oznámení rozhodnutia ďalej postupovať. Na ministerstve sa chvíľu nádejali, že v divadle bude možné pokračovať v Drličkových reformách aj bez samotného Drličku. Dúfali, že z existujúceho výkonného tímu by mohol zostal vo funkcii aspoň niekto, kto by bol schopný vedenie SND dočasne prevziať a zabezpečiť tak kontinuitu rozbehnutých procesov.

Už tlačová konferencia odchádzajúceho riaditeľa však dala jasný signál, že Drličkov tím – až na malé výnimky – odchádza z divadla spolu s ním ako celok.

Tlačová konferencia Mateja Drličku k jeho odvolaniu. Foto: Diana Michaličová

Toto sa nakoniec aj viacmenej dalo predpokladať.

Čo však čakal len málokto bola skutočnosť, že výpovede začali podávať aj ľudia, ktorí neprišli do divadla bezprostredne s Drličkom, ale až o niečo neskôr, prípadne v divadle pracovali už mnoho rokov pred jeho príchodom. Neboli teda pôvodne súčasťou jeho tímu, avšak postupne čoraz viac cítili, že sa členmi nakoniec taktiež stali.

Niektorí z odchádzajúcich zamestnancov pracovali na pozíciách, kde budú len ťažko nahraditeľní. Iní budú nahraditeľní bez akýchkoľvek väčších problémov.

Výpoveď podala pracovníčka, ktorá mala na starosti verejné obstarávania. Keďže divadlo je verejná inštitúcia, nemôže pri nákupe tovaru a služieb nakladať s peniazmi podľa vlastného uváženia, ale musí vždy vysúťažiť najvhodnejšieho dodávateľa.

Bez interného zamestnanca, ktorý celému pomerne zložitému procesu obstarávania dobre rozumie, nemôže divadlo nakúpiť ani len lepiacu pásku. Nemôže napríklad ani zabezpečiť bulletiny k predstaveniam, pretože na ich výrobu je potrebné verejným obstarávaním zadovážiť papier.

Ak divadlo nebude môcť nakupovať, môžu vzniknúť problémy, ktoré síce nemusia byť bezprostredne viditeľné zvonku, avšak dovnútra ich inštitúcia pocíti.

Naopak, pre pozorovateľov zvonku bude určite viditeľné, keď vo vydaní denníka SME nenájdu pravidelnú prílohu “Sme národné”. Tá slúžila na komunikáciu s verejnosťou a propagáciu divadelnej tvorby. Jej šéfredaktor, ako aj ďalší pracovníci divadla, ktorí prílohu napĺňali obsahom, dali všetci výpoveď.

Pred ukončením svojho pracovného pomeru v SND ešte zorganizovali stretnutie s denníkom SME, aby redakcii oznámili, že momentálne nebude mať kto pripravovať ďalšie číslo, ktoré malo pôvodne výjsť v posledný novembrový štvrtok.

Sme národné vychádzalo ako príloha denníka SME

SND ako prvé na Slovensku pripravovalo aj divadelné podcasty. Aj tento úsek bol zasiahnutý výpoveďami a výroba podcastov v týchto chvíľach podľa mojich informácií neprebieha.

Nič z toho, čo som popísal vyššie nie je žiadnou prekážkou fungovania divadla, ľudia sú nahraditeľní a časom sa zrejme nájdu iní, ktorí zaujmú miesta tých, čo odišli (v prípade verejného obstarávania ale išlo o pracovníčku, ktorá pracovala v SND desiatky rokov a detailne poznala nuansy tohoto procesu).

O niečo horšie to začína byť pri nasledovných pozíciách:

Odišli ludia, ktorí pracovali na projekte rekonštrukcie historickej budovy ND.

Ak si niekto myslí, že na ich miesto divadlo prijme niekoho iného a tým sa situácia vyrieši, tak by som si dovolil na nasledovných pár riadkoch vysvetliť, prečo je to veľmi komplikované. Pokiaľ čitatelia nemajú chuť sa ponárať do technických detailov rekonštrukcie historickej budovy, tak môžu úplne preskočiť nasledujúce pasáže, ktoré sú (kvôli ich optickému oddeleniu) napísané kurzívou. Je z nich zrejmé, prečo pokračovať v projekte po odchode tímu, ktorý projekt rekonštrukcie realizoval, bude mimoriadne obtiažne:

Na začiatku procesu bolo potrebné vytvoriť stavebný zámer rekonštrukcie. Má podobu veľkej škatule dokumentov, ktorá má v elektronickej podobe 11 gigabajtov. K nemu sa musel vyjadriť Krajský pamiatkový úrad. Bolo potrebné s jeho pracovníkmi komunikovať a odpovedať na kvalifikované otázky – inými slovami bolo potrebné mať spomínaných 11 gigabajtov informácií v hlave. 

Nakoľko ide o verejnú stavbu, musela sa následne vypracovať štúdia uskutočniteľnosti. Pri Ministerstve financií funguje Útvar hodnoty za peniaze, ktorý takúto štúdiu potrebuje, aby vedel určiť za akých podmienok dáva zmysel rekonštrukciu financovať. Za vypracovanie štúdie je potrebné zaplatiť a preto divadlo muselo vysúťažiť jej zhotoviteľa cez verejné obstarávanie. V tomto štádiu do procesu vstupuje Inštitút kultúrnej politiky a konzultanti. Všetky tieto zložky a procesy bolo potrebné zo strany divadelného tímu navzájom koordinovať.

Výsledkom týchto krokov je ďalší 200 stranový dokument s prílohou, v ktorej je časť stavebného zámeru. Teraz už nejde len o 11 gigabajtov informácií, ktoré boli na začiatku, v tomto štádiu už je potrebné mať detailný prehľad o všetkom, čo obnášala vyššiepopísaná zhruba pol ročná práca dvoch ľudí, ktorí v SND všetky tieto úkony riadili.

Keď bol Matej Drlička odvolaný z funkcie, tento dvojčlenný tím odišiel s ním. Krátko predtým ešte odovzdal kompletný materiál na Ministerstvo kultúry. Práve teraz do procesu vstúpil Útvar hodnoty za peniaze. Jeho pracovníci nedávno avizovali, že majú k predkladaným 200 stranám otázky, ktoré chceli v týchto dňoch so SND podrobne prejednať. Avšak s kým? Zamestnanci, ktorí zostali v divadle pracovníkom UHP odpovedať nemôžu – nie že by neboli ochotní, ale nemajú o tom šajnu. 

Divadlo v utorok vydalo tlačovú správu, že UHP odobril vypracovanú štúdiu uskutočniteľnosti. Pozorovateľovi z vonku tak nie je jasné, či pracovníci UHP nakoniec všetky svoje otázky radšej stiahli, pretože vedia, že by im na ne nemal kto odpovedať, alebo či sa odchádzajúci členovia tímu zľutovali a aj po svojom odchode poskytovali pracovníkom UHP ďalšiu potrebnú súčinnosť.

Teraz však už bude potrebné nájsť v SND odvážlivca, ktorý sa pokúsi do detailov spoznať pol roka trvajúcu prácu predchádzajúceho tímu, inak sa celý proces zastaví. 

Ak by sa takýto odvážlivec našiel, bude musieť všetky dokumenty začať študovať od začiatku a nedá sa vylúčiť, že mu to potrvá aj niekoľko mesiacov. 

Bude potrebné, aby stavebný zámer bol následne vystavený expertíze ministerstva dopravy a výstavby. O takúto expertízu bude musieť požiadať Ministerstvo kultúry.

Potom bude potrebné postaviť veľký projektový tím a vypísať verejné obstarávanie na architekta, ktorý bude rekonštrukciu realizovať. V projekte divadlo nemôže napísať že obstaráva “rekonštrukciu budovy”, ale musí uviesť konkrétne každú jednu vec, ktorú v divadle po renovácii chce mať. A keďže ide o investíciu za 50-60 miliónov eur, je zrejmé, že to je obrovské množstvo konkrétnych položiek. O tých mal detailnú vedomosť odídený tím. Pochybujem, že ešte niekto iný v divadle v tejto chvíli pozná, čo presne tam má byť.

UHP v prílohe č. 1 názvy niektorých položiek zverejnil, ale skôr vo všeobecnej rovine. Sú tam kolónky ako napríklad:  “vybavenie velínu” – a vedľa toho suma, koľko to bude stáť. Čo konkrétne má byť vo velíne však UHP neuvádza. Samozrejme, že tam budú prístroje divadelnej techniky. Určovať však ktoré konkrétne, nie je úloha UHP.

Ak ste dočítali až sem je vám už zrejme, prečo sa pokračovanie v projekte môže zadrhnúť na mnoho mesiacov (v optimálnom prípade) a pri nepriaznivých okolnostiach dokonca aj na ešte dlhšie obdobie.

Je zrejmé, že na ministerstve kultúry sú si dobre vedomí, že obavy o dokončenie projektu sú vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti celkom oprávnené. Pracovníci ministerstva sa teraz budú snažiť mediálne rozptýliť akékoľvek pochybnosti. Cieľom ich komunikácie s verejnosťou bude vytvoriť zdanie, že všetko je v úplnom poriadku a zahájené procesy bez problémov bežia ďalej.

V týchto rámcoch možno vnímať aj skutočnosť, že tlačovú správu o tom, že UHP nakoniec schválil štúdiu uskutočniteľnosti, nepublikovalo SND na svojich stránkach z vlastnej iniciatívy, ale práve na žiadosť ministerstva kultúry.

Je pravdepodobné, že v divadle bude teraz niekto aj formálne vymenovaný, aby v začatých projektoch pokračoval.

Je však potrebné si uvedomiť, že snaha rekonštruovať historickú budovu nie je vôbec ideou Mateja Drličku a jeho tímu. Zaoberali sa ňou aj viacerí jeho predchodcovia. Lenže nemali odvahu sa do nej pustiť, pretože nemali vo svojom tíme odborníkov, ktorí by presne vedeli, ako na to. Chýbala im podrobná znalosť procesov.

Ak by teda bolo také jednoduché nájsť kompetentných ľudí, projekt by sa zrealizoval už dávno.

Historická budova SND. Foto: internet

Rovnaká situácia čaká SND aj pri projekte rekonštrukcie Umelecko – dekoračných dielní SND. Teraz už nebudem čitateľa zahlcovať podrobnosťami procesu, lebo si ich už vie celkom dobre predstaviť. Len úplne stručne uvediem, že proces je podobne zložitý, aj keď v konkrétnych detailoch úplne iný, pretože tentokrát je podmienkou jeho financovania potreba dosiahnutia energetickej úspory zrekonštrovaného objektu aspoň o 30 percent.

Je preto potrebné urobiť energetický audit, digitálne energetické zameranie a passportizáciu budovy. Potom štúdiu uskutočniteľnosti, verejné obstarávanie na architekta a inžniering. A následne obstarávať zhotoviteľa.

Divadelné dielne sú v zúfalom stave. Ide o budovu do ktorej sa od roku z roku 1956 neinvestovalo a streche je dodnes azbest.

Predchádzajúce vedenia SND taktiež uvažovali o ich rekonštrukcii, avšak nevedeli zohnať financie. Drličkov tím presne vedel, kde peniaze hľadať. Oprel sa o financovanie z fondov Európskej únie prostredníctvom Plánu obnovy.

Kritickým okamihom na celom projekte je však podmienka, že prisľúbené finančné prostriedky musia byť preinvestované do konca roku 2025. Dovtedy teda musí byť v dielňach všetko postavené a aj skolaudované. Ide o podmienku zo strany Európskej únie, ktorá uvedené financovanie poskytuje – a preto s ňou nie je možné pohnúť.

Samotný prípravný proces už nejaký čas beží a je potrebné, aby sa mu v divadle niekto venoval aj naďalej. Lebo ak sa zastaví čo len na okamih, tak sa nestihne hraničný termín. V celom zložitom procese je niekoľko verejných obstarávaní a teda aj niekoľko čakacích lehôt, ktoré vyplývajú priamo zo zákona a preto ich nie je možné obísť a proces urýchliť. Času tak vôbec nie je nazvyš a akékoľvek, aj krátkodobé prerušenie procesu bude znamenať, že sa do roku 2025 objekt skolaudovať nepodarí.

Nájsť niekoho, kto v projekte bude pokračovať po zamestnancoch, ktorí odišli, je teda v tomto prípade otázkou prepadnutia alebo neprepadnutia piatich miliónov eur z fondov EU.

Práve preto Matej Drlička chcel od ministerky Milanovej, aby ho nechala dokončiť aspoň aktuálnu sezónu. Víťazný kandidát, ktorý na jar vzíde z verejného vypočutia, by v takom prípade mohol aj so svojim tímom až do konca sezóny sledovať realizáciu jednotlivých zahájených projektov a postupne sa do nich čoraz viac zapájať, tak aby ich na konci sezóny plynule prevzal.

Zabezpečila by sa kontinuita a bezproblémové pokračovanie bez nutnosti akéhokoľvek prerušenia prác. V Západnej Európe je v operných domoch úplne bežnou praxou, že budúci riaditeľ aj so svojim tímom nejaký čas funguje popri odchádzajúcom vedení, aby výmena prebehla hladko a prevzatie agendy bolo čo najbezproblémovejšie.

Ministerka však Drličkov návrh odmietla a ukončila mu mandát v podstate okamžite. Tak sa všetky uvedené procesy zo dňa na deň ocitli vo vzduchoprázdne a nový riaditeľ so svojim tímom je zatiaľ niekde v nedohľadne.

Ministerka kultúry Natália Milanová. Foto: TASR/Lukáš Grinaj  

Akoby to, čo som popísal vyššie nestačilo, výpoveď podal aj pracovník, ktorý mal na starosti informačné technológie. Divadlo pritom práve prechádza z pôvodného účtovného systému SOFTIP na nový. Účtovný systém sa vymieňa v celom rezorte, takže nejde o záležitosť týkajúcu sa len SND.

Zavádza sa tzv. Centrálny ekonomický systém, na ktorý bude napojený aj nový ticketing (nový portál, prostredníctvom ktorého SND predáva vstupenky), parkovisko, (ktoré je už teraz za poplatok a jeho príjmy sú príjmami SND) a bufety, (ktoré už na rozdiel od nedávnej minulosti nemajú v prenájme súkromní podnikatelia, ale prevádzkuje ich priamo divadlo).

Všetko sú to účtovné jednotky prinášajúce divadlu zisk, ktorý bude potrebné centrálne evidovať a účtovať.

Lenže na to, aby sa mohol nový Centrálny ekonomický systém spustiť je potrebné, aby sa najskôr preklopili všetky dáta o 836 zamestnancoch divadla zo starého systému do nového. Pretože cez tento nový systém sa budú účtovne evidovať aj ich výplaty. V momente, keď došlo k odvolaniu riaditeľa a následnému hromadnému odchodu manažmentu z divadla, bol proces migrácie dát z jednoho systému do druhého práve niekde uprostred. Časť dát tak už je preklopená a časť ešte nie.

Nový centrálny systém však nie je možné spustiť bez toho, aby sa najprv všetky jednotlivé informačné systémy (ticketing, bufet, parkovsko) vzájomne integrovali. Po odchode IT technika však jednotlivé časti spoločného systému nebude mať kto vzájomne prepojiť.

V divadle v tejto chvíli aj tak nie je nikto, kto s novým systémom bude vedieť pracovať. Po odchode Drličkovho tímu žiadne školenia zamestnancov (ohľadom preučenia na nový systém) neprebiehajú. V tejto situácii by zrejme boli aj tak zbytočné.

Neviem, či je riešením pracovať zatiaľ naďalej so starým účtovným systémom, ak z neho v procese migrácie už polovica dát odišla do nového systému. Ak tomu rozumiem správne, túto vec je potrebné vyriešiť čo najskôr, inak nie je zrejmé, ako vlastne bude v divadle fungovať účtovníctvo.

Keby som chcel byť veľmi ironický, tak by som si na tomto mieste sugestívne položil otázku, či SND vôbec bude potrebovať niečo účtovať, ak aj tak nebude môcť nič nakupovať (výpoveď zamestnankyne zodpovednej za verejné obstarávania).

Samozrejme, je to len pokus o vtip, účtovať je potrebné v každom prípade.

Žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa uvarí. Nemyslím si, že by SND nakoniec nenašlo nejaké riešenie (hoci aj provizórne).

Prechod zo SOFTIPU na nový Centrálny ekonomický systém však bola požiadavka Ministerstva kultúry.

A bolo to paradoxne práve toto ministerstvo, ktoré odvolaním riaditeľa tento prechod znemožnilo dokončiť. V situácii, keď už bol takmer v polovici.

Slovenské národné divadlo

Hromadný odchod ľudí zo SND teda vyvolal problémov viac než dosť. Divadlo odmieta uviesť, koľko presne ľudí dalo výpoveď s odôvodnením, že zamestnanci vo výpovediach neuvádzali žiadne výpovedné dôvody a preto sa nedá určiť, koľkí odišli v súvislosti s odvolaním Mateja Drličku a koľkí z “iných dôvodov”.

Odvolanie riaditeľa však malo ešte aj úplne iné následky. SND malo pripravenú veľkú sponzorskú zmluvu na projekt Divadlo pre všetky deti. Ide o projekt, ktorý sa realizuje spoločne s občianskym združením Úsmev ako dar, v rámci ktorého je sponzorsky podporovaná návšteva divadla pre deti zo sociálne vylúčených a znevýhodnených komunít, pre deti z náhradných rodín a podobne. Za prvý polrok 2022 takto divadlo navštívilo už vyše 1000 detí.

SND nemôže zriadiť vlastnú nadáciu ani organizovať finančnú zbierku, preto sponzorské dary pre tento projekt zastrešilo občianske združenie.

Práve v pondelok, kedy bol Matej Drlička odvolaný, sa mala podpísať zmluva, ktorou sa sponzor zaväzoval darovať na tento projekt zásadný finančný obnos. Išlo o sumu v takej výške, že by projekt mohol veľmi pohodlne bežať veľmi dlhý čas.

Len o štyri dni neskôr – vo štvrtok – malo prísť do divadla 150 detí, ktorých návšteva mala byť prefinancovaná už z tohoto sponzorského balíka.

Keď sa sponzor v deň podpisu zmluvy dozvedel o odvolaní riaditeľa, zmluvu nepodpísal. SND sa ocitlo v situácii, že peniaze neprišli a 150 detí už bolo do divadla pozvaných.

Uvedený prípad dobre vykresľuje, ako sa štát v takýchto prípadoch správa ako slon v porceláne. Načasovanie priam dokonalé, scéna ako z nepodareného filmu.

Ľuďom z Drličkovho tímu sa pritom so sponzormi inak celkom darilo, veď len od januára 2021 dokázali pre divadlo sponzorsky zabezpečiť viac ako osemstotisíc eur. Zrejme preto, že štát do rozbehnutých procesov dovtedy nijako nezasahoval.

Ešte kurióznejšia situácia nastala s ďalším projektom. Išlo o mediálnu spoluprácu s najväčšou slovenskou mediálnou spoločnosťou News and Media Holding, do portfólia ktorej patrí najširšia škála printových a online titulov.

Zmluva o spolupráci sa v tomto prípade už podpísala a na jej základe bude mať SND možnosť umiestňovať svoje PR články týkajúce sa propagovania aktuálnych divadelných inscenácií v pomerne veľkej škále časopisov.

Avšak skúsená (a najmä veľmi produktívna) novinárka, ktorá za relatívne veľmi krátky čas od svojho nástupu do SND dokázala napísať takmer 100 PR článkov (čo je úctyhodný výkon), dala po odvolaní Mateja Drličku výpoveď. Cítila sa byť súčasťou jeho tímu, aj keď do divadla prišla oveľa neskôr, než on sám.

Dohodnutý priestor na propagáciu teda lifestylové časopisy vytvoria, ale nebude ho mať kto napĺňať obsahom. Ako zo seriálu “A je to!”

(Samozrejme na uvoľnené miesto novinárky môže divadlo hľadať niekoho iného. Teoreticky by to malo fungovať. Prakticky to však fungovať určite nebude z dôvodov, ktoré neuvádzam, pretože presahujú zameranie tohoto článku).

Táto smutno-smiešna situácia sa dotýka aj niektorých umeleckých projektov, ktoré zrejme bude teraz potrebné už len zaviazať peknou stužkou a slávnostne pochovať. Niektoré z nich boli totiž bytostne spojené práve s osobou bývalého riaditeľa.

Ako napríklad v prípade prisľúbenej realizácie jednej z plánovaných premiér v Opere SND, ktorá mala byť v hudobnom naštudovaní Juraja Valčuhu a v réžii Slávy Daubnerovej – čo je podľa môjho názoru kombinácia z ríše snov. Obaja umelci, ktorí s projektom predbežne súhlasili, to podľa môjho názoru urobili hlavne ako gesto voči Drličkovi, inak by možno pracovať ku nám ani neprišli. Majú ponuky po celom svete a nie sú na SND odkázaní.

A mohol by som takto písať ďalej. Aj o rozbehnutom projekte prechodu divadla na fotovoltaiku, v ktorom nebude mať kto pokračovať, aj o zrušení vianočného projektu s Francúzskou obchodnou komorou, či o zastavení projektu veľkej divadelnej prespávačky.

Zastavili sa práce aj na mecenášskom klube SND (čo je námet na samostatný článok, pretože ide o veľmi zaujímavý projekt vytvorený podľa vzoru mecenášskeho klubu Národního divadla v Prahe).

Výberové konanie na obsadenie postu manažéra mecenášskeho klubu malo prebehnúť teraz v novembri, ale už sa nekonalo.

Zastaví sa zrejme aj spoločný postup s Asociáciou slovenských divadiel a orchestrov (ASDO) na vypracovaní sponzorského zákona.

Prerušenie spoločného postupu vrámci ASDO je naozaj veľmi veľkou stratou, pretože SND stráca platformu, v rámci ktorej napríklad bola nedávno zorganizovaná konferencia so zástupcom EÚ, kde sa podrobne hovorilo o projektoch (tzv. výzvach), prostredníctvom ktorých sa môžu divadlá uchádzať o financovanie z európskych fondov.

V čase, kedy štát šetrí aj na kultúre, je hľadanie alternatívnych zdrojov financovania tiež jednou z dôležitých ciest. Teraz sa tomu v SND nikto venovať nebude, pretože nemá kto. Aj pracovníčka, ktorá mala tieto projekty v náplni práce odišla s Drličkom.

Myslím, že nie je potrebné mechanicky vymenúvať všetky projekty, ktoré sa zastavili, čitateľ už predstavu má aj teraz.

“Ministerstvo si uvedomuje, čo sa stalo. Názory tam pracujúcich ľudí sú rôzne, ale časť z nich rieši hlavne otázku, na koho hlavu blížiaci sa rozvrat v divadle povesiť”. – uvádza jeden z mojich zdrojov.

Nuž najjednoduchšie to bude povesiť na tých, ktorí odtiaľ na protest odišli. S odôvodnením, že veď predsa mohli pokračovať v Drličkových reformách a projektoch aj bez samotného Drličku.

Až teraz sa v plnej sile ukázalo, ako bola táto predstava ministerstva naivná.

Ministerka Milanová poverila dočasným riadením divadla Jozefa Švolíka. Keď prišiel na tlačovú konferenciu činohry a posadil sa vedľa účinkujúcich, niektorí z nich v prvej chvíli zrejme netušili, kto vedľa nich sedí. Keď tlačová tajomníčka Izabela Pažitková predstavila nového dočasného riaditeľa a začala tlačovú konferenciu, herec Milan Ondrík, (ktorý zrejme až vtedy zistil, kto je pán sediaci vedľa neho) sa demonštratívne zdvihol a opustil miestnosť.

Táto reakcia nie je vôbec adekvátna. Pomerne jasne však vypovedá o úplne vybičovaných emóciách v činohre a o tom, ako tam až majú ministerku v zuboch.

Jozef Švolík predsa uvedenú situáciu nespôsobil a práve naopak, v divadle je preto, aby sa ju snažil riešiť. Ministerka ho poverila riadením divadla práve preto, lebo nenašla v existujúcom manažmente SND žiadnu osobu, ktorá by bola ochotná namiesto Drličku divadlo dočasne prevziať. Tí čo boli oslovení odmietli, pretože s odvolaním Mateja Drličku zásadne nesúhlasili a prevzatie funkcie po ňom by chápali ako zradu.

Keď ministerka nenašla žiadneho vhodného kandidáta z prostredia divadla, musela poslať zástupcu z ministerstva. Ak by totiž nikoho nepoverila riadením, tak by sa v zmysle zákona stala od prvého novembra štatutátom divadla priamo ona sama (čo by v danej atmosfére bola pre ňu zrejme doslova nočná mora).

Na druhej strane aj Jozef Švolík musí chápať, v akej atmosfére sa ocitol. Pokiaľ ide o činohru, prišiel do prostredia, ktoré absolútne a zásadne nesúhlasí s krokom ministerky a jej rozhodnutie členov súboru privádza do zúrivosti.

Dlhoročná členka SND – herečka Zdena Studenková – dokonca na protest údajne doručila divadlu svoju výpoveď. Jej gesto môže v rámci Slovenska veľmi silno zarezonovať, nakoľko pre časť obyvateľov ide o ikonickú osobu.

Ďalší umelci svoj postup tiež zvažujú. Niektorí sú naladení aj celkom radikálne.

V iných súboroch je situácia výrazne pokojnejšia, aj keď miera nesúhlasu je výrazná aj tam.

V nadväznosti na rozhodnutie ministerky rezignovala aj umelecká rada SND. Rezignácia rady je javom, ku ktorému dochádza pri výmene riaditeľa úplne bežne. Jej odstúpenie zvyčajne umožňuje novému vedeniu divadla, aby si vymenovalo novú umeleckú radu kreovanú podľa svojich predstáv.

Ak teda Umelecká rada rezignuje v súvislosti s vymenovaním nového vedenia, nie je čo riešiť. Ale v tomto prípade je nové vedenie divadla úplne v nedohľadne a je tak zrejmé, že to nie je tento prípad.

Pravdupovediac, nepamätám sa, že by nejaká rezignácia členov umeleckej rady kedykoľvek v minulosti bola takto výrazne demonštratívnym verejným gestom protestu proti rozhodnutiu ministerky.

Voči odvolaniu Drličku protestovali formou petíce aj predstavitelia viacerých európskych operných domov, agentúr a vydavateľstiev, čo je krok, ktorý je v histórii SND taktiež úplne bezprecedentný. Celý spor sa tak prenáša aj na medzinárodnú pôdu. Viac o tom TU.

Napriek tomu je odvolanie riaditeľa krokom nezvratným. Právne ho už nie je možné zrušiť.

Tí, ktorí majú podrobné informácie o rozbehnutých reformných procesoch a naštartovaných projektoch (predovšetkým zamestnanci divadla), väčšinou hodnotia pôsobenie Drličku vo funkcii generálneho riaditeľa na základe toho, ako zvládal tieto projekty manažovať a aj za odvahu ich vôbec naštartovať. Do väčšiny z nich sa totiž pustil ako prvý z riaditeľov.

Ostatní hodnotia Drličkovu prácu podľa rôznych náhražkových vonkajškových atribútov, ktoré ale v skutočnosti častokrát vôbec nie sú náplňou práce generálneho riaditeľa (napríklad podľa toho, aká bola inscenácia Carmen).

To potom vytvára rozdielnu vstupnú bázu hodnotiacich kritérií a je zároveň dôvodom, prečo je výsledné posúdenie činnosti bývalého riaditeľa tak rôznorodé.

Zamestnanci však vo svojej veľkej väčšine stoja za Drličkom.

Čím to je, že si bývalý riaditeľ svojich spolupracovníkov až takto silno získal, je vecou, ktorej posúdenie presahuje možnosti tohoto článku, domnievam sa však, že v mnohých prípadoch je za tým jednoducho len fakt, že sa mu podarilo časť z nich nadchnúť.

Či už je toto nadšenie oprávnené alebo neoprávnené, či sú do neho nekriticky zamilovaní, alebo naopak nadobudli pocit, že ich práca mala konečne zmysel a že sa v divadle konečne začali robiť kroky, ktoré nikto pred ním nemal odvahu ani len pomyslieť, či prípadne je za tým všetkým ešte nejaká úplne iná emócia, si netrúfam posudzovať. V každom prípade reakcia zamestnancov je jednoznačne veľmi silno emotívna, bezohľadu na skutočnosť, čo túto emóciu vyvolalo.

Ťažko si totiž predstaviť, ako by niekto donútil zamestnancov, aby dali výpoved, ak by to nechceli urobiť dobrovoľne. Ťažko si predstaviť, že niekto odíde z divadla, ak nemusí.

Povedzte mi, kde nájdete inštutúciu, ktorej zamestnanci sa sami dobrovoľne z vlastných peňazí vyzbierajú na plagát podporujúci svojho odvolaného šéfa a vystavia ho rovno pred Ministerstvo kultúry, aby týmto spôsobom trollovali ministerku? Aby ho každý deň mala na očiach rovno pred svojim úradom? Povedzte mi, kde ste videli takúto reakciu zamestnancov?

Plagátik, na ktorý sa poskladali zamestnanci, umiestnili priamo pred vchod Ministerstva kultúry 

Jozef Švolík preto prichádza do situácie, v ktorej to bude mať veľmi ťažké. Prichádza tak povediac do “nepriateľského” prostredia. Navyše on sám nemôže zvládnuť vyriešiť všetky úlohy, ktoré predtým riešili bývalí zamestnanci. Už len preto, že odídených je veľa a on je na to sám.

Predstava, že by zohnal odborníkov, ktorí by prišli pracovať do divadla na prechodné obdobie troch mesiacov (Švolíkov nástupca sa má ujať funkcie už vo februári) taktiež zrejme nie je úplne schodná. Víťaz verejného vypočutia si predsa dovedie vlastný tím a nemusel by ich potrebovať.

Vzhľadom na všetky problémy popísané v tomto článku bude mať Jozef Švolík čo robiť, aby divadlo vôbec udržal v normálnej prevádzke. V podstate mu nie je čo závidieť.

Na odvolanie Mateja Drličku môže mať široká verejnosť rôzne názory. Avšak skúsenosť, že akákoľvek náhla zmena lídra a jeho tímu vykonaná zo dňa na deň spôsobí v akejkoľvek väčšej inštitúcii vážne problémy, je nepochybná.

Na Západe sa takmer vo všetkých významných inštitúciách (operné domy nevynímajúc) snažia úporne vyvarovať akýmkoľvek náhlym výmenám manažerských tímov a uprednostňujú riadený prechod a postupné odovzdávanie kompetencií.

Napríklad už teraz bolo oznámené, že český dirigent Jakub Hrůša sa od roku 2025 stane hudobným riaditeľom Royal Opera House v Covent Garden (pozícia zodpovedajúca postu šéfdirigenta). Bude mať teda tri roky času na to, aby sa mohol zoznamovať so všetkými procesmi, ktoré práve v tomto poprednom opernom dome prebiehajú.

U nás je však “hurá systém” naďalej veľmi obľúbeným nástrojom manažovania vecí, najmä ak zásahy do inštitúcií prichádzajú z politickej sféry.

Takmer vždy to pritom zaváňa aj diletantizmom.

Američania majú porekadlo, ktoré znie nasledovne: “Dajte si veľmi veľký pozor na to, čo si želáte, lebo by sa vám mohlo stať, že sa vám vaše priania splnia.”