Čo by mal povedať minister školstva…

Ubehlo 26 rokov od Nežnej revolúcie. Sme členmi Európskej únie, NATO, máme Schengen, Euro, sme súčasťou západnej kultúrno-politickej sféry. Máme slobodu, máme súkromné podnikanie, máme možnosť slobodnej voľby povolania, životnej cesty, ale aj miesta, na ktorom ju chceme realizovať. Máme však šancu naplniť svoje ciele a túžby v súčasnej spoločnosti bez vzdelania? Nemáme, v dnešnej dobe už naozaj nemáme. Lenže o čom svedčí ostatných 26 rokov? O tom, že nám na tom až tak nezáleží.

Sami sa totiž dobrovoľne vzdávame šance na lepšie vzdelanie a teda na lepšiu budúcnosť. Lebo lepšie vzdelanie a lepšiu budúcnosť nám nezaistí opakovanie hesla „Študuj vedu a techniku, budúcnosť sa ti poďakuje“. Nezaistí nám ju ani žiadne iné heslo. Zaistí nám ju jedine poctivá práca a poriadne investície. A keď hovorím investície, myslím tým investície do infraštruktúry a do ľudí. Lebo bez toho prvého sa nič nie že neoplatí, ale ani nedá robiť. No a bez toho druhého tu nebude mať kto robiť. My si už nemôžeme dovoliť trvale prichádzať o tých najlepších. Nemáme ani zďaleka nekonečné zdroje, špičku máme úzku a navyše neustále sa redukujúcu. Bez nej nám ostáva šedý, stagnujúci podpriemer.

A ako si to predstavujem? V prvom rade sa musí zmeniť pohľad verejnosti na vedu a vzdelanie. Som posledný, kto by ospevoval minulý režim, ale jedno je faktom – učiteľ mal vtedy úplne iné postavenie z pohľadu spoločnosti ako dnes. Druhá vec je, že to postavenie bolo do veľkej miery založené na potrebe indoktrinácie mládeže zo strany učiteľov a z toho vyplýval rešpekt, ale väčšinou až strach z učiteľov. Po novembri 1989 sa to zmenilo, učiteľ už nemal úlohy v budovaní toho „správneho“ svetonázoru, ale postavu učiteľa „strašiaka“ sme nešťastne nahradili postavou učiteľa „klauna“, ktorý má deti zabávať, kým sú rodičia v robote, ale nesmie si dovoliť ani len siahnuť na to, čo niektorí pokladajú za „výchovu“ svojich detí. Ak dieťa dostane zlé známky, nie je to preto, že je lenivé a neučí sa, ale preto, že učiteľ je zlý. Nehovorím, že všetci učitelia sú dobrí a dokonalí, ale ak sme časť výchovy detí zavedením školskej dochádzky previedli na nich, musia mať aj nejakú autoritu.

Názor časti verejnosti je však iný. Učitelia podľa nej majú byť radi, že majú vcelku dobre platené miesto, veď obyčajný robotník, či pomocný kuchár zarába 360 Eur v čistom. Nemajú vraj ani žiadnu zodpovednosť, veď predsa nemajú priamo v rukách životy ľudí. A navyše končia s prácou o jednej poobede a majú tri mesiace voľna.

Pravda je však úplne iná, dámy a páni. V prvom rade, s tou zodpovednosťou je to úplne inak. Učiteľ totiž je zodpovedný za život a zdravie dieťaťa v čase, keď je dieťa v škole, prípadne na školskom výlete. A nie je to zodpovednosť za jedno, dve či tri deti, ale za dvadsať, tridsať. A práca učiteľa sa s prácou robotníka za pásom nedá ani porovnávať. Robotník za pásom, ktorý robí samozrejme užitočnú prácu, si nikdy nemusí brať prácu domov. Lebo veľká časť z toho „úžasného“ voľna nie je voľnom ani náhodou. Dva mesiace prázdnin majú žiaci a žiačky, študenti a študentky, nie učitelia. Učiteľ sa musí pripravovať aj počas leta na ďalší školský rok, ak to nerobí, tak proste nerobí dobre. No a veľká časť popoludní a často aj večerov pripadne na prípravu prednášok, cvičení, praktických úloh, prípravu a opravu písomiek, domácich úloh. Vo väčšine povolaní si prácu domov prosto neberiete, zavrie sa za vami brána a ste na popoludnie, večer a noc, prípadne víkend voľní.

Podobné je to aj s vysokoškolskými pedagógmi a vedcami. Tí majú síce menej prednášok, ale o to viac ostatnej práce ako nejaké to robenie vedy, písanie článkov, monografií, učebníc, prípravu príspevkov a prednášok na konferencie, ale aj písanie grantov, správ z grantov a ďalšie podobné byrokratické „dobrôtky“. A keď to všetko vedec a pedagóg robí poriadne, často  sa môže priblížiť na hranicu vyhorenia. Pretože nie je len tak zvládnuť často aj 30 pracovných dní v kuse bez poriadneho oddychu, pretože ešte aj cez víkend si učiteľ/vedec musí pripravovať napríklad prednášky alebo dokončovať články či projekty, pričom sa ani poriadne nevyspí bez toho, aby mu pred očami nebehali čísla, tabuľky, grafy. Lebo učiteľ a vedec ostáva „v práci“, aj keď odíde z budovy, kde pracuje.

A pritom práve práca učiteľov je tým, na čom naozaj stojí vzdelanostná ekonomika, ktorú sa vraj snažíme budovať. A práca vedcov je tým, čo nám dalo modernú dobu so všetkými technickými vymoženosťami. Keď používame mobilný telefón, tablet, šoférujeme auto, letíme lietadlom, ale dokonca aj keď varíme na sporáku, či holíme sa elektrickým holiacim strojčekom, zabúdame na to, že to všetko máme vďaka práci vedcov. A práve takých vedcov, ktorí na ceste za objavmi zabúdali na spánok, na únavu. Preto ak naozaj chceme budovať vzdelanostnú ekonomiku, musíme ju postaviť na kvalitnej vede a kvalitnom vzdelaní. Na vzdelaní, ktoré podporuje tvorivosť, na vede, ktorá hľadá inovácie. A to môžeme mať iba vtedy, keď investujeme, skutočne investujeme do oboch.

A ako si to predstavujem? Samozrejme, prvotné je skutočné posilnenie financovania vzdelania a vedy štátom. Tento štát musí prevziať zodpovednosť za seba. Nemôžeme byť vo vzdelávaní a vede odkázaní na to, čo „podojíme“ z Európskej únie, pretože tento prameň, z ktorého navyše ani nevieme poriadne čerpať, tu nemusí byť večne. A navyše, investície z eurofondov sú dobré ako prvotný impulz, ale nie sú systémovým riešením. Pretože ak špičkovo vybavené laboratória po skončení trvania projektov, z ktorých boli založené, nedokážu zohnať financie na ďalšie fungovanie, čo je v dnešnej dobe u nás reálne veľmi ťažké, budeme mať v budúcnosti len prázdne miestnosti plné hrdzavejúcich „rároh“. Preto je nutné podporovať výskum, ak takýto výskum prináša výsledky, trvalo. A je zodpovednosťou štátu, ak je ich zriaďovateľom, aby umožnil prežitie špičkových laboratórií, ale aj vedeckých kolektívov. Nemyslím tým však to, aby sme boli sociálnym podnikom, aby sme podporovali všetkých bez rozdielu. Myslím tým podporu konkurenčného prostredia a spravodlivé a dostatočné odmeňovanie tých najlepších.

A tu som pri druhom probléme. Ak nezabezpečíme dostatočné financovanie vzdelania a vedy, ak nezabezpečíme nie dostatočné, ale dobré životné podmienky pre učiteľov a vedcov, budeme o nich prichádzať neustále. A podporu potrebujú v dnešnej dobe najmä mladí. Lebo ak má mladý a talentovaný absolvent vysokoškolského štúdia tretieho stupňa s doktorátom na výber prácu asistenta na univerzite s nástupným platom 694 Eur v hrubom, čo je ani nie 550 Eur v čistom, alebo absolvent pedagogickej fakulty prácu učiteľa s nástupným platom 590 Eur v hrubom, teda 475 Eur v čistom, a na druhej strane prácu v poisťovni, či nadnárodnej spoločnosti s dvoj až trojnásobným nástupným platom, netreba veľa predstavivosti, aby bolo jasné, čo si takýto človek vyberie. Pretože nadaný človek, ktorý má vysokoškolské vzdelanie, sa uplatní hocikde. Je však len málo z tých, ktorí sa napriek všetkému rozhodnú, že učenie a veda, ktoré berú ako svoje poslanie, sú pre nich viac, ako finančné ohodnotenie za prácu, ktorá by ich tak nenapĺňala.

Ešte horší prípad je, ak máme takéhoto talentovaného človeka, ktorý by dokonca obetoval aj časť životného pohodlia, ale nie je preňho miesto, pretože jeho katedra, prípadne ústav si to nemôžu dovoliť. Môže sa stať dokonca aj to, že tento mladý človek je svojou úrovňou nadpriemerom, dokonca aj špičkou vo svojom odbore, na svojom pracovisku, ale doplatí na status quo na pracovisku. Môžeme si na našom malom Slovensku dovoliť prísť o takýchto ľudí? Ja vravím nie! Musíme vybudovať systém šance pre mladých ľudí, musíme vybudovať „záchrannú sieť“ vo forme funkčného postdoktorandského systému. Lebo ak takýto mladý človek odíde do zahraničia alebo niekde mimo školstva a vedy, väčšinou už nemá dôvod na návrat.

A ďalší bod! Je neúnosné neustále tunelovanie slovenskej vedy a školstva. Viem, že to sa u nás deje všade, v prípade školstva, podobne ako v zdravotníctve, je to však obzvlášť boľavé. Všade v civilizovaných krajinách je to tak, že súkromný sektor podporuje vzdelanie, je preňho zdrojom financií. Je to tak aj u nás? Sú aj svetlé výnimky, ale už len to, že hovorím o výnimkách, hovorí za všetko. Väčšinou sledujeme opačný proces – využívanie prostriedkov univerzít a výskumných ústavov na súkromné účely, často bez návratnosti pre vzdelávacie inštitúcie. Dokonca aj grantový systém sme nastavili tak, že priamo vyzýva na čerpanie prostriedkov pre vedu a výskum do súkromného sektora. Nevravím, že súkromný sektor nie je schopný robiť dobrý výskum, príkladom sú slávne Bellove laboratóriá v Berkeley. Nie som si však istý, či by niečo také bolo možné aj u nás. A najmä, Bellove laboratóriá neboli odkázané na štátne prostriedky. Ale tu narážame na celospoločenský problém – na čo je nám súkromný sektor, ak nevie prežiť bez podpory štátu?

A keď už som to takto pomenoval, musíme si uvedomiť, že vzdelanie a veda sú celospoločenským problémom. Bez investícií do nich, finančných aj spoločenských, nemôžeme očakávať nič dobré. Keď nebudeme mať kvalitné vzdelanie, nebudeme mať odborníkov. Keď nebudeme mať kvalitný výskum, nebudeme mať inovácie. Nemôžeme požadovať vyššiu kvalitu, ak ju nezaplatíme, ak do nej nebudeme investovať, ak ju dostatočne neoceníme. Staneme sa tak čiernou dierou v srdci Európy, krajinou nevzdelancov schopných vykonávať iba základné, najhoršie hodnotené pracovné činnosti. Pýtam sa, toto je budúcnosť, ktorú chceme pre naše deti? Poďakuje nám takáto budúcnosť?