Šla som do Santiaga. Naveľa som sa dostala do Coimbry. (1/3)

10.5.2022 Lisabon

Prvý deň mojej púte tvorila cesta do Portugalska a prehliadka Lisabonu.

O 12:15 som odletela z Viedne. Na letisku v Lisabone som si kúpila 24-hodinový lístok na celú MHD od centra Lisabonu až po Sintru za zhruba 10€. Z letiska som išla metrom a bez problémov som vystúpila na správnej zastávke: Alameda. Nad zastávkou bolo obrovské trávnaté námestie. Na jednom konci bola fontána, ktorá vyzerala byť z rímskych čias. Ono to ani tak nebola fontána, ale tak 80 metrov široká stena obsahujúca fontánu.

Moje ubytko bolo smerom k fontáne, a tak som nielen kvôli výhľadu vyšla nad fontánu. Tam sa človek môže cítiť ako cisár pri príhovore k svojim poddaným. Mňa si tam však nik nevšímal, a tak som po chvíľke obdivovania výhľadu len zopár uličkami prešla k môjmu ubytku, kde som mala zarezervovanú malú izbu. Doteraz som nemala žiaden problém a všetko išlo podľa plánov.

Prišla som ku guest house-u a nenašla som zvonček, tak som zavolala na číslo zo stránky. Nik mi nedvíhal. Overila som, či som na správnej adrese a zavolala znovu. Nik mi nedvíhal. Skontrolovala som ešte raz či som na správnej adrese a či volám na správne číslo a zavolala som aj tretíkrát. Tentokrát som bola úspešná a ozval sa mi ujo. Jeho angličtina bola značne limitovaná, ale povedal mi, že mám chvíľu počkať a hneď mi otvorí.

Tak som čakala a po približne troch minútach sa naozaj objavil asi 40-ročný pán. Zaviedol ma na druhé poschodie a povedal mi, že mám čakať. Tak som znovu čakala. Potom mi oznámil, že moja izba je pripravená a vošla som do úplne drobnej izby. To mi však na jednu noc absolútne stačilo.

Zložila som si veci na izbe a naľahko som sa vybrala preskúmať večerný Lisabon. Moja prvá úloha bola stať sa oficiálne pútnikom, a teda získať Credential. To je také čierno-biele leporelo pre dospelých, do ktorého ti na púti do Santiaga dávajú pečiatky. Vďaka tomu vieš dokázať, že si pútnik a môžeš prespať v ubytovniach len pre pútnikov alebo máš zľavy v niektorých reštauráciách. Credential sa dá získať vo všetkých významnejších mestách v kostoloch na púti.

Najprv som išla metrom a rozhodla som sa na náhodnej zastávke prestúpiť na električku. Veď keď môžem využívať všetky dopravné prostriedky, tak budem využívať všetky dopravné prostriedky. Avšak, vyšla som z podzemia metra na inú ulicu ako som čakala a našla som zastávku, z ktorej išli električky len mimo centra, teda inde ako som chcela ísť. Rozhodla som sa ísť pešo.

Po chvíli som prišla ku katedrále na okraji centra mesta. Katedrála je kamenná, veľká a najmä stará. Začala sa stavať v roku 1148. Ak nie ste stále ohúrení, tak to je približne v rovnakom čase ako Dražovský kostolík pri Nitre. Ten má rozlohu tak 25m², čo je taká príjemne veľká obývačka a stále je to vrchol našich vtedajších staviteľských schopností. V Lisabonskej katedrále je okrem samotného veľkého kostola aj múzeum a hrobky.

Najviac sa mi páčil pohľad z chóra do lode katedrály. Cez okno z farebných sklíčok svieti svetlo na celú tichú katedrálu. Človek ľahko nadobudne dojem, že ak má jeho zblúdená duša niekde nájsť pokoj, tak je to práve tu. Tu sa oficiálne začala moja cesta a tiež som získala Credential s prvou pečiatkou.

Po návšteve katedrály som išla úplne do srdca Lisabonu k víťaznému oblúku. Ten je aj vstupom na štvorcové námestie, ktoré je z troch strán obkolesené historickými budovami a na poslednej strane je výhľad na more. V skutočnosti to nie je more, ale rieka Tajo. Avšak nadobudla som dojem, že svet to považuje kvôli atmosfére už skôr za more a ja spokojne súhlasím. Prešla som sa ešte kúsok po centre a potom som sa preMHDčkovala do mestskej časti Belém.

Najprv som si pozrela kláštor hieronymitov. Keby som v kláštore žila, študovala, čokoľvek, tak by som sa cítila podobne magicky ako Hermiona na Rokforte. Cirkev tu zjavne mala viac peňazí ako na Slovensku.

Potom som prešla už len kúsok pešo k Belémskej veži. Belémska veža v minulosti odprevádzala a vítala portugalských moreplavcov, nakoľko to bola najzápadnejšia strážna veža Lisabonu. Akurát som stihla západ slnka. Keďže je táto veža na brehu mora/rieky a je na západe Lisabonu, tak to bol snáď najideálnejší čas. Vďaka tomuto načasovaniu som sa cítila veľmi šikovná.

Potom som sa už len zberala na ubytko. Potme tá štvrť vyzerala trochu strašidelnejšie. Ale možno som sa len zľakla čulého večerného života, ktorý vládol v uliciach. Prechádzala som popri výkladoch drobných obchodov. Najviac ma pobavila kontrastnosť jednej dvojice susedných obchodíkov. Prvý obchod bol mäsiarstvom a vo výklade som videla zavesenú štvrťku prasaťa. Druhý obchod bol obchodom so ženskou spodnou bielizňou s výkladom plným podprseniek. Z tejto hlavnejšej ulice som odbočila a prešla dvojicou úzkych biedne osvetlených ulíc a úspešne som sa dostala do svojej izby. Ozvala sa zopár ľuďom, že žijem a všetko je v poriadku a snažila sa zaspať. To mi však len ťažko dovolili moje myšlienky na nadchádzajúcu cestu – Camino.

11.5.2022 Sintra, oceán a Carvoeira

V tento deň som si dosť neúspešne pozrela Sintru a preputovala kus cesty.

Zobudila som sa asi o piatej ráno. Nebola som nijako úžasne vyspinkaná, ale to som ani neočakávala, keďže som spala na novom mieste. Z okna mojej izbietky som mala výhľad na „Golden Gate” nad riekou Tajo. Tento výhľad som si včera nevšimla. Teraz sa však lúče slnka odrážali na rieke, čo ma očarilo.

Rýchlejšie, ako bolo treba, som sa pobalila a chystala odísť. V tom som si uvedomila, že neviem, čo mám spraviť keď budem odchádzať. Mám len tak odísť, mám zamknúť izbu a kľúčik hodiť do poštovej schránky alebo mám zavolať uja a on skontroluje, či som mu nezničila izbu? Z tejto mojej dilemy vidíte ako málo mám skúsenosti s prespávaním v hosteloch, guesthouseoch a penziónoch. Tak som sa rozhodla zavolať ujovi. Zdvihol mi až na druhýkrát a zjavne som ho zobudila. „Joj, som hulvát.” povzdychla som si. Povedal mi, že nech len nechám kľúče na stole a to som spravila a odišla.

Prišla som na to masívne námestie s rímskou fontánou a tentokrát som sa rozhodla ísť autobusom. Ale nezvládla som vystúpiť na správnej zastávke. Na moju obranu píšem, že nehlásili zastávky v autobuse a zastávka bola na znamenie. Vystúpila som na ďalšej zastávke a vybrala sa pešo na vlakovú stanicu. Keď som už bola celkom blízko, tak som počula prichádzať vlak. Bola som na menšej stanici a šiel zo správneho smeru, tak som predpokladala, že je to môj vlak. Pustila som sa do behu. Našťastie som nebežala sama a nemusela som sa zorientovať, z ktorého nástupišťa mi ide vlak ale len som nasledovala človeka. Sintra bola konečná zastávka môjho vlaku, na tomto vlaku bolo napísané Sintra a tak som si verila, že som nastúpila správne.

Prechádzala som cez mestskú štvrť Benfica. Tento názov som poznala kvôli lisabonskému futbalovému klubu. Ako sme ňou prechádzali, tak sa mi čím ďalej menej páčila. Všade boli samé ošarpané paneláky, hustota obyvateľstva aspoň dvojnásobná oproti Petržalke a oblečenie sušiace sa na balkónoch, na špagátoch medzi balkónmi, vlastne všade kde sa dalo. Po Benfice nezostal vo vlaku, takmer nik. O ôsmej ráno som vystúpila v Sintre a nikde som nevidela nikoho. Informačné centrum bolo zavreté. Zastávky autobusov boli prázdne. Tak som sa ešte nadšená pre putovanie vybrala objavovať Sintru pešo.

Sintra je komplex hradov, zámkov, kaštielov na okraji pohoria. V Portugalsku na rozdiel od Slovenska ľudia nie sú priaznivcami chodenia pešo po kopcoch. Namiesto turistickej značky tam vedie asfaltka, po ktorej chodí zhruba každú polhodinu autobus, ktorý vás zoberie k ďalšiemu hradu alebo dole do mesta. Pozrieť si Sintru lepšie zvládne nemecký dôchodca ako Kristinka s 10kg batohom. Priblížila som sa k prvému zámku a brána k nemu bola otvorená. Nechcelo sa mi tomu veriť. Na tabuli pri bráne som prečítala, že je otvorené až od 10 ráno. Teraz bolo tak 8:30 a brána bola dokorán otvorená. Vošla som do brány a priblížila sa k zámku. Asi po 10 sekundách ku mne podišiel ujo a povedal mi, že tam nemám čo robiť a až od 10 je otvorené. Nechala som sa vyhodiť a išla som k ďalšiemu zámku.

Napravo sa črtal posh hotel a na mape som našla, že odtiaľ je pekný výhľad. Dnes ma zatiaľ len raz vyhodili odniekiaľ, kontingent na chodenie na miesta, kam nemám, som si ešte nevyčerpala, a tak som sa vybrala k hotelu. V záhrade hotela som našťastie nestretla žiadneho človeka. Predsa len bolo pred deviatou ráno a už predtým som nadobudla dojem, že vtedy sa budia prví Portugalčania a to tiež len robotníci, ktorí pracujú vonku.

Prišla som k lavičke na okraji záhrady hotela. Postavila som sa na ňu a ukázal sa mi pohľad na okolité dedinky, polia, lesy a oceán. V tom ma vystrašil neznámy hlasný zvuk. Našťastie som sa na lavičke udržala, otočila sa a zbadala páva ako na mňa gáni. Vyzeral, že najväčšiu radosť by mu spravilo keby som sa prekoprcla cez múr, padla 15 metrov a zomrela. Nesúhlasila som s týmto jeho plánom, a tak som sa mu odvážne pozrela priamo do oka. Po chvíľke sa asi zmieril s mojou existenciou a dokonca ani nezobudil nikoho z hotela, kto by mi prišiel vynadať. Upokojila som sa, až keď som si všimla, že je na streche a kvôli tomu sa nemal ako ku mne dostať a ja som mohla napísať tieto riadky. Naraňajkovala som sa a vybrala som sa k najznámejšiemu hradu.

Podľa mojej mienky vznikol tento hrad nasledovne: kráľ Ferdinand II. prišiel za malými Pedrom a Luísom a spýtal sa ako by mal vyzerať hrad, ktorý ide dať postaviť. Chlapci postavili hrad z piesku a kráľ prijal ich návrh. Za pár rokov postavili hrad a kráľ sa znovu prišiel poradiť so svojimi synmi. Chlapci sa začali prechádzať po nádvoriach hradu, ukazovať na steny a hovoriť náhodné farby ako by ich mali zafarbiť. Aj tentokrát kráľ-umelec vyhovel žiadosti svojich synov a dokončil sa Palácio da Pena.

Tešila som sa na návštevu tohto komického hradu. Smelo som kráčala do kopca a nechala sa obchádzať turistami v autobusoch. Prišla som k hradu. Bolo tam približne nekonečno ľudí a rad na dve hodiny. Sklamane som si hrad odfotila len z diaľky a vybrala sa k maurskému bielemu hradu.

Mauri boli moslimovia pôvodom zo severnej Afriky, ktorí do približne 15. storočia ovládali juh Portugalska a Španielska. Ich hrad bol z tohto komplexu najstarší a postavený z bieleho kameňa. Tento hrad som si popozerala najviac a odporúčam ho pri prechádzkach po Sintre nevynechať. Potom som zišla do mesta, kúpila si vodu v nejakom predraženom obchode, kde moja duša držgroš zaplakala a vybrala som sa k oceánu a Carvoiere.

Čakalo ma približne 20km a bolo už neskutočne teplo. Teraz sa oficiálne začala moja púť a tak som nepoľavovaľa na duchu. Začala som prechádzať drobnou dedinkou, v hlave mi znela nejaká povzbudivá pesnička typu Brave od Sary Barreiles a vyrútili sa na mňa dva vlčiaky. Pud mi navrával, že musím preukázať svoju dominanciu, nech sa oni boja mňa a nezaútočia na mňa. Toto som si zvládla uvedomiť v zlomku sekundy a začala som na psov štekať. Áno, štekať. Stihla som si rozmyslieť, že chcem vydať hlasný zvuk. Avšak nestihla som si rozmyslieť aký hlasný zvuk. Našťastie to účinkovalo. Psy zastali asi 2 metre odo mňa a viac sa nepribližovali. Situácia bola takáto: oni štekajú, ja štekám a nik z nás sa nehýbe. Po približne 20 sekundách vyšiel z neďalekého domu dedko a zakričal na psov. Tie sa trochu stiahli a ja som sa odvážila pohnúť z miesta. Prešla som asi 150 metrov, sadla som si na lavičku v malom parčíku a zo tri minúty som rozdýchavala tento útok.

Idem si po poľnej cestičke medzi dvoma dedinami a na mape zbadám, že o chvíľu by som mala ísť po rímskej ceste a cez rímsky most. Objavili ich len v roku 2019 a sú približne z 3. storočia. Toto pre mňa znelo úchvatne, ale bola to obyčajná kamenná cesta a most. Nevadí, my na Slovensku ani také nemáme. Pri moste som si v tieni stromu dala obed.

Priblížila som sa k oceánu na vzdialenosť 1km. Mapy tam boli zúfalo nepresné ale nejaké cesty som tam videla, tak som išla zhruba k oceánu. Boli tam veľmi veľké a zvláštne rastliny. Podľa mňa by sa uchytili aj v nejakej počítačovej hre.

Po chvíli na mňa začal fúkať studený vietor. To indikovalo, že som sa nezadržateľne blížila k oceánu. Ocitla som sa na útese. Od samotného oceánu ma oddeľovalo zhruba 15 výškových metrov. Táto časť pobrežia sa považuje za raj surferov a paraglidistov a naozaj som ich videla na každom kúsku.

Časom som nazbierala piesok do mojich turistických topánok a aj únavu od pečúceho slnka. Už som chcela, už som potrebovala, dnes dokráčať. Odrazu na mape vidím, že moja plánovaná trasa vedie cez rieku. Z mapy som odhadla šírku rieky 15 metrov. Rozhodla som sa veriť mape a išla som k rieke. Vravela som si:  „Možno tam je most, možno je vyschnutá.” Priblížila som sa k rieke. Most tam nebol. Vyschnutá nebola.

Priblížila som sa k rieke ešte bližšie a začala krútiť hlavou. Táto rieka sa, prosím pekne, skoro vôbec nevlievala do oceánu. Medzi oceánom a riekou bol zhruba 2 metre široký pás piesku, po ktorom sa dalo prejsť suchou nohou. Len na približne meter širokom a 15 centimetrov hlbokom úseku sa rieka spájala s oceánom. Ešte som ale nevyhrala, pretože na to, aby som prešla na druhú stranu rieky, som najprv musela zísť dole k rieke z útesu. To nebolo veľmi bezpečné. V zopár úsekoch som prešmýkala aj meter dole strmým pieskovým svahom a zastala len vďaka suchej tráve, o ktorú som sa šmatľavo prichytila. Prežila som, preskočila „rieku” a už mi chýbali do cieľa len necelé 2 kilometre po rozpálenom asfalte.

Prišla som na správnu ulicu, ale nevedela som nájsť správny dom. Tak som zavolala ujovi a ten ma prišiel nájsť na ulicu. Ujo bol približne 35-ročný maliar. Maľoval najmä portréty a steny celého domu boli náhodne nechtiac pofŕkané farbami. Bol veľmi milý a zdalo sa mu odvážne, ale aj bláznivé, že som sa vybrala na Camino a nešla som po vyznačenej ceste, ale náhodne sama po dedinkách, poliach, lúkach a mestečkách. Po dnešnom dni, útoku psov a s pieskom v mojom prvom otlaku zospodu chodidla ľavej nohy to prišlo trochu bláznivé aj mne. Vraj som nakráčala 28,5km v ten deň.

12.5.2022 Ericeira, Silveira, Vimeiro

Tento deň bol z hľadiska trasy najnudnejší. Napriek tomu považujem tento deň za osudný. V tento deň som si totálne rozbabrala nohy.

Vyrazila som približne o siedmej ráno. Na Portugalčanov neskutočne skoro a na pútnikov hrozne neskoro. Zišla som dole kopcom na pobrežie. Prešla som pekným mestom Ericeira, v ktorom bolo veľa pekných na bielo vymaľovaných starých budov. Stále som bola v raji surfistov a tak som videla asi 10 škôl surfovania.

Ďalej nasledoval nepríjemný úsek popri hlavnej ceste. Bol tam síce chodník ale i tak som sa cítila drobná a zraniteľná oproti autám, ktoré brázdili popri mne. Otlak na ľavej nohe som síce ráno zalepila nejakou hydrokoloidnou náplasťou, ale tá sa odlepila a skončila niekde medzi prstami na nohe. Otlak zospodu pravej nohy dnes tiež stihol vzniknúť a aj prasknúť. Ale aj v tomto bode bola cesta predo mnou ešte dlhá a nepríjemná.

Časom som prišla k sympatickejšiemu úseku. Zišla som prírodnými schodmi dole k rieke a prechádzala som cez akýsi bambusový les. Potom som prešla cez potôčik a objavila sa na prašnej ceste, kde mi spoločnosť spravil len jeden traktor.

 

Po chvíli som sa ocitla v dedine. Domy som však mala len na ľavej strane a napravo bola lúka alebo skôr húština. Z húštiny vyšiel pes. Aj tento bol vysoký vyše mojich kolien. Neštekal, ale blížil sa ku mne. Začala som naňho kričať. Tentokrát som použila slová, síce slovenské slová, ale predsa len slová. Kričala som naňho:  „Vypadni!” a on sa stále nezmeneným tempom ku mne blížil. Začala som mu naznačovať, že ho kopnem, ale on sa stále približoval. Nešikovne som ho kopla nad prednú nohu. Až vtedy sa ma trochu zľakol a vzdialil sa. Pomaly som začala odchádzať od psa, ale nespúšťala som z neho pohľad. Neprenasledoval ma. Bola som trochu rozpoltená. Od psa z húštiny, ktorý nešteká, som očakávala, že má besnotu a mala som chuť ho skántriť. Na druhej strane som bola zhrozená, že som si dovolila kopnúť psa, teda slabšieho tvora.

Kráčala som ďalej nudnou cestou. Prišla som do mestečka Silveira. Z mapy som mala dojem, že je to väčšia obec a sľúbila som si zmrzlinu alebo nanuk v nej. Nechcelo sa mi veľmi vybočiť z cesty a kvôli tomu som nenašla obchod. Porazene som si sadla do tieňa nejakého plota a dúfala, že ma domáci nevyhodia. Zjedla som nejaké pečivo a prehlásila ho za obed. Nechutilo mi. Dnes som skoro nič nezjedla a teda aj do tohto obedu som sa musela veľmi nútiť. Nakoniec som sa odhodlala ísť ďalej s očakávaním lesa o približne pol hodinu.

Pomaly som odišla z dediny (sorry Silveira – v mojej mysli si dopadla ako dedina hoci si v skutočnosti asi mesto) a ocitla som sa na ceste popri farme. Každým metrom to bol väčší zapadákov. Znovu som nadobudla dojem, že tam nemám byť. Tiež ma sprevádzali obavy, že mi niekto vynadá, čo tam robím na súkromnom pozemku. Zase sa na mňa vyrútili psy. Našťastie boli na reťazi. Preľaknúť som sa stihla aj tak. Cesta viedla medzi skleníkmi. Moja myseľ začala byť úplne paranoidná a presvedčila ma, že určite v nich pestujú marihuanu, zjaví sa ujo majiteľ a zastrelí ma. V týchto momentoch som už nevedela utekať, lebo som mala na oboch nohách nechutné otlaky, ktoré ma boleli s každým krokom a na pleciach obrovský batoh. Našťastie sa tam nezjavil nik a ja som vošla do lesa.

Les bol natoľko riedky, že aj v ňou pražilo slnko. V nejakom správnom momente som mala zabočiť na ceste doľava. Ja som zabočila skôr  a tak som sa stratila. Zúfalstvo vrcholilo v tomto momente v tento deň. Nemala som signál, nevidela som nikoho a nepočula som zvuky civilizácie. Snažila som sa ísť zhruba správnym smerom. Po chvíli som stretla deduška. Po anglicky samozrejme nevedel nič. Snažila som sa mu povedať názov dediny, kam sa chcem dostať a ukazujem mu mapu na mobile. Nerozumel mi názov dediny a mobil bola asi príliš moderná technológia naňho. Nakoniec mi ukázal nejaký smer. Neubezpečil ma v podstate vôbec, ale aj tak som sa vydala smerom, ktorý mi ukázal. Po chvíli som započula autá na ceste. Dostala som sa z lesa a bola som tak o 2km západnejšie ako som chcela.

Nevládzem. Mala som dojem, že ja dnes do Vimeira neprídem po nohách a preto som sa rozhodla stopovať. Desilo ma to hneď z dvoch dôvodov. 1. som introvert a 2. Portugalci nevedia po anglicky a ja neviem po portugalsky. Kráčala som popri ceste a stopovala. Prešlo popri mne asi jedno auto za dve minúty. Po chvíli mi zastaví mladý muž. Predpokladám, že bol starší ako ja (25) ale mal menej ako 30 rokov. Nevedel po anglicky. Ukazovala som mu na mape kam sa chcem dostať. Vysvetlil mi, že ide od najbližšej križovatky opačným smerom. Poprosila som ho, nech ma vezme aspoň toho pol kilometra na najbližšiu križovatku. Neviem, či mi rozumel, ale zobral ma.

Sadla som si na predné sedadlo a zo strachu som si radšej nechala batoh na kolenách. Znovu sa ma spýtal kam idem. Povedala som mu môj cieľ, povedala som mu názov dediny, ktorá je po ceste a naznačila mu smer. Na križovatke odbočil mojím smerom. Moje prvé stopnuté auto v Portugalsku a už to ma zobralo inde ako som očakávala. Obavy drasticky narástli. Vyrozumela som mu, že sa ma pýta, či mám v mape trasu a že ho mám navigovať. Stále som nevedela až kam ma chce zobrať. Snažila som sa hovoriť najjednoduchšou angličtinou a rukami ukazovať smer. Porozumel mi a odrazu som začala mať nádej, že dnes do toho Vimeira prídem. On sa ma na oplátku snažil naučiť po portugalsky ako sa povie vpravo a vľavo. Naučila som sa a aj som instantne zabudla tieto slová. Vyložil ma na kraji Vimeira a ja som sa ho spýtala, či som niečo dlžná. On asi povedal, že nie a odišiel.

Svet je úžasný. Boli približne 3 hodiny poobede a ja už bola v mojej cielovej dedine. Sadla som si do kaviarne, zjedla som dva nanuky (v Portugalsku si fičia omnoho viac na nanukoch ako na zmrzline)  a spamätávala som sa z dnešných zážitkov.

Po zhruba pol hodine som odišla do obchodu. Kúpila som si minerálku, keksíky, syr a pečivo, ktoré som našla pri pokladni. Pečivo som si musela vypýtať od tety predavačky. Približne 2 minúty som sa odhodlávala na rozhovor, v ktorom mi druhá strana nebude rozumieť. Začala som nesmelo ukazovať na konkrétne bagetky a v tom sa ma teta predavačka spýtala, či viem po anglicky. Neverila som svojim ušiam. V náhodnej zapadnutej dedinke sa ma teta pri pokladni pýtala, či viem po anglicky. S tetou som sa potom asi 10 minút rozprávala, počas ktorých som sa cítila, že ma prijala do rodiny. Mamkovsky mi vravela, že si mám dávať pozor a že som si spálila ramená. Ukľudnilo ma to. Bolo milé, že sa o mňa niekto trošku staral z domácich.

Odišla som na svoje ubytko, čo bola taká tichá chatka mimo dediny v lese. Na airbnb som nabrala dojem, že teta majiteľka bola riadna ezoterička a v súlade s jej bytím vyzerala aj chatka. Vedľa chaty boli drevorubači s motorovou pílou. Ticho dnes mať nebudem ešte hodnú chvíľu.

Dala som si sprchu. „Zajtra nebudem schopná chodiť”, pomyslela som si. Každý krok ma neznesiteľne bolel. Náhodou mi písala kamarátka (dcéra doktorky a starostlivý človek) a tak som sa s ňou radila, čo mám robiť s takýmito hroznými otlakmi.

Zajtra sa potrebujem dostať do Óbidosu. Pešo nie je šanca, že prejdem. Spoj na internete nenachádzam. Mala som dojem, že do tejto dediny žiaden autobus nechodí. Zúfalo som zavolala mamke. Snažila som sa ju presvedčiť, že stopovať je v pohode. Bála sa o mňa a nechcela o stopovaní ani počuť. Dnešný stop som jej zamlčala. Dohodli sme sa, že skúsim poprosiť o pomoc alebo aspoň radu tetu v obchode. Ja ale plánujem stopovať už po ceste do dediny. Plakala som a po dlhšom čase zaspávam. Počas noci som sa približne dva krát zobudila na to, že ma štípu nohy. Hnis sa v otlakoch celý čas tvoril a tiekol mi po celých chodidlách. Hanbím sa ako som im zašpinila plachtu.

Pokračovanie: https://dennikn.sk/blog/3106909/sla-som-do-santiaga-navela-som-sa-dostala-do-coimbry-2-3