Šla som do Santiaga. Naveľa som sa dostala do Coimbry. (2/3)

Predchádzajúca časť: https://dennikn.sk/blog/3106719/sla-som-do-santiaga-navela-som-sa-dostala-do-coimbry-1-3

13.5.2022 Torres Vedras, Óbidos

Plán bol jasný: dva dni teraz budem chillovať, nechodiť a ak chodiť, tak bez batohu. Nohy sa mi aspoň ako tak zahoja a ja budem putovať ďalej. Dnes sa dostanem do Óbidosu.

Zobudila som sa príliš skoro ako každé ráno. Vytlačila hnis z otlakov, umyla, vysušila a nejak som si zafáčovala chodidlá. Zišla som na dedinskú hlavnú cestu. Len dva psy na reťazi na mňa štekali po ceste. Blížila som sa k dedine a skúsila stopnúť každé auto. O siedmej ráno prešlo tak jedno auto za dve minúty a tak som si nerobila veľké nádeje. Napriek tomu sa mi podarilo stopnúť asi tretie auto. Myslím, že tomu pomohlo moje pomalé krivkanie a nie nebezpečný vzhľad.

Zobrala ma teta napriek tomu, že Óbidos je opačným smerom ako išla. Povedala si, že aspoň do Vimeira ma zoberie (zhruba 1,5km). V aute som sa jej snažila povedať, že aj Torres Vedras mi vyhovuje. Teta sa mi snažila povedať, že ide do Torres Vedras. Každá sme povedali názov mesta aspoň tri krát ale nerozumeli sme si navzájom. Fakt inak čítam názvy ako Portugalci. Ja som vravela Torres ako je aj ten futbalista a vo Vedras som tiež vyslovila všetky hlásky po slovensky. Teta to volala približne Tórž Védž (d ž, nie dž). Našťastie zastala na chvíľku a pozrela sa do môjho zošita. Tam som mala napísané tri mestá a zakrúžkovaný Óbidos. Ukázala mi, že ma vezme do Torres Vedras. Potom sme sa už len málo rozprávali najmä kvôli nekompatibilným jazykovým schopnostiam. Dozvedela som sa, že ide na autobusovú stanicu a tam ma vyloží. Po približne pol hodine sme prišli na stanicu a teta šla na autobus do Lisabonu. Na svojom polorozpadnutom aute si asi netrúfla jazdiť v rýchlej premávke skoro trojmiliónového mesta. Ešte mi stihla ukázať, kde sú informácie a okienko na nákup cestovných lístkov. Ďakujem teta!

Po chvíľkovej panike z hľadania respirátora som prišla k okienku a pýtala som sa na autobus do Óbidosu. Rovno som popri hovorení aj ukazovala názov v zošite. Teta v okienku mi však povedala, že autobus do Óbidosu dnes už nejde. Šiel pred 15 minútami a to bol jediný dnes. Pocit víťazstva sa instantne zmenil v zúfalstvo. Spýtala som sa, či nejde ani vlak. Teta v okienku mi povedala, že netuší, dala mi mapu mesta a ukázala mi, kde je vlaková stanica. Ja som si ju odovzdane vzala a pomalým bolestným krokom som sa vydala k vlakovej stanici. Bežne táto cesta človeku trvá približne 15 minút. Mne trvala zhruba dvojnásobok.

Torres Vedras je pekné menšie mesto s hradom na kopci a starobylými uličkami. Prechádzala som okolo kostola, v ktorom prebiehala omša. 13.5. je sviatok Fatimskej panny Márie a tak som sa pridala na omšu. Bolo tam príjemne chladno. Nerozumela som nič. Svätý, svätý, Otčenáš aj Baránok Boží som si potichu spievala po slovensky. Počas Premieňania som si nekľakla, keďže to bolo nad moje schopnosti. Potom som ďalej krivkala na vlakovú stanicu.

Išla som okolo lekárne a tak som si skúsila kúpiť niečo na nohy. Teta lekárnička mi samozrejme nič nerozumela a tak som bola donútená objaviť fintu ako vysvetľovať moje zranenie. Ukázala som jej fotku. Teta mi dala nejakú modrú mastičku s propolisom. Asi to nebola bežná lekáreň, lebo tu nemali žiadne obväzy ale len rôzne kvapky a mastičky. Po návšteve lekárne som o chvíľu úspešne prišla na stanicu. Kúpila si lístok na vlak do Óbidosu a počkala naň približne pol hodinu.

Na stanici sa mi prihovoril nejaké ukecaný postarší pán. Zistil, že neviem po portugalsky a ani po francúzsky a tak prestal skúšať rozprávať sa so mnou. Časom prišiel chalan v približne mojom veku. Ujo sa začal zhovárať aj s ním a totálne ma vysmial, že som v Portugalsku a neviem po portugalsky. To asi, že ak by som sa náhodou cítila príliš nad vecou, tak nech ma to trošku skrotí.

Cesta vlakom trvala približne hodinu. Počas nej som približne päťkrát zaspala a vzápätí sa zobudila, ustrašene skontrolovala, či som ešte nemala vystúpiť a znovu zaspávala. Po vystúpení na stanici v Óbidose som ešte musela vyšliapať hore kopcom do Óbidosu. Na obed som bola v mojom dnešnom cieli. Óbidos je menšie mesto, ktoré je význačné tým, že má hrad a skoro celé mesto sa nachádza vnútri hradieb. Nájdeme tu asi štyri kostoly, kopu úzkych uličiek a veľa bohatých turistov.

Na obed bolo približne všetko okrem samotného mesta zavreté. Tu sa zjavne začína žiť najskôr o jednej poobede.

Tak som zhruba hodinku strávila sedením v tieni na múriku a plánovaním ďalších hodín a dní. Potom som sa najedla a išla sa ubytovať. Hostel mi len napísal ako sa dostanem dovnútra a tam som nikoho nenašla. Vybrala som si posteľ v mojej osem miestnej izbe a čakala som kým nebude tak hnusne teplo.

O piatej som sa bez vecí vybrala preskúmať mesto. Óbidos (čítaj Óbiduš) je roztomilý. Môžeš kedykoľvek zaliezť do chladného kostola s peknými obrazmi. Môžeš si vychutnať hudbu mnohých pouličných umelcov. Môžeš sa prejsť po hradbách a pozerať sa na mesto zhora. Môžeš navštiviť kníhkupectvo, ktoré sa nachádza v budove bývalého kostola. Môžeš sa ubytovať na hrade, teda ak si ochotný si za to zaplatiť. Môžeš navštíviť aj normálnu lekáreň, kde zoženieš aj náplasti na otlaky a obväzy.

Večer som prišla na ubytko, osprchovala sa a zistila som, že som stále sama na izbe. Započúvala som sa do audio knihy Harry Pottera a naveľa aj zaspala.

14.5.2022 Alcobaça

V tento deň som plánovala dostať sa do Alcobaçi, malého mesta s obrovským kláštorom. Pešo to bolo menej ako 30km. Po ceste pre autá to bolo isto aspoň 40km.

Deň predtým som zgooglila, kedy mi ide dnes vlak minimálne do Caldas da Rainha a podľa toho som si naplánovala dnešný deň. Zobudila som sa, ale znovu omnoho skôr. Pustila som sa do skúmania mojich nôh. Po včerajšku sú na tom rovnako alebo možno ešte horšie. Chytila ma panika a zúfalstvo. Zavolala som mamke a rozplakala som sa hneď, ako mi zdvihla. Nevedela v akom rozpoložení volám a tak ma počula celá miestnosť, v ktorej sa nachádzala. Počul ma aj ocko – to je okej, počul ma brat Janči – okej, jeho manželka Katka – no čo už, možno aj ich malí chalani a isto Katkini rodičia – pred nimi som sa hanbila. Cítila som sa ako úplný neschopák. Vydala som sa sama do sveta a absolútne to nezvládam. Neviem chodiť a tak sa spolieham na iných ľudí, ktorí mi nerozumejú. Fakt to tu nedávam. Fakt som neschopná. Fakt nič nedokážem. Túto pravdu o sebe ešte nie som ochotná vyjaviť ľuďom. Ešte rodičom možno áno, ale inak fakt nie. Mamka ma nejako utíšila, že veď nevadí, pôjdem na vlak, dnes si oddýchnem a ak bude treba tak aj ďalšie dni.

Po telefonáte som sa dala aj fyzicky dokopy v rámci mojich možností, teda umyla a zaviazala si nohy. Prišla som na vlakovú stanicu. Na nej ani živej duše a všetky dvere zamknuté. Čítam všetky informácie čo nachádzam na stanici a zisťujem, že vlak nepríde. Dnes je sobota a vlak chodí cez pracovné dni. Idem zase stopovať. Tým pádom som zase klamala mamke, že pôjdem verejnou dopravou. Ešte ani neprídem na rázcestie železnice a cesty a už mi zastane teta v polorozpadnutej dodávke. Táto teta mala rozhodne swag, ale šla len do Óbidosu (tak prečo mi zastala dokelu?). Chcela mi pomôcť, tak ma vyložila na križovatke a povedala, že toto je najlepšie miesto na stopovanie.

Tak stopujem. Za prvých päť minút reaguje na mňa len cyklista, ktorý pokýva hlavou, že ma nezoberie na tyčku. Uznávam, pobavilo ma to. Za ďalších päť minút mi zastavilo auto, ktoré zjavne odbáčalo ku vlakovej stanici. Ale keď tam stál na križovatke kvôli mne, tak som si s ním šla pokecať. Mladík v dodávke mi povedal, že Caldas da Rainha je naozaj rovno a on žiaľ ide niekam doľava. V hlave som si vykríkla „Nuž dobre, prečo si mi zastavil, dokelu?„ O ďalších päť minút mi zastavil dôchodca, ktorý ma zobral do Caldasu. Nebol mi ani veľmi sympatický, ani sa so mnou nesnažil veľmi rozprávať a aj ma vyložil na neideálnom mieste v Caldase.Toto znie odo mňa veľmi nevďačne. Nie, nie som vyberavý cestovateľ a naozaj mi veľmi pomohol.

Caldas je síce 20-tisícové mesto, ale boli v ňom aspoň dva McDonaldy, dvaja Burger Kingovia a kopa ďalších fast food zariadení. Dovolila som si sa v jednom zastaviť na skorý obed. Preštudovala som mapu a vybrala sa na lepšie miesto na stopovanie.

Po pol hodine bolesti som tam bola. Bola tam aj autobusová zastávka, ale autobus žiaden nešiel, tak som aspoň využila jej tieň. Naďalej som si potvrdzovala, že pekné autá mi nezastavia. Omnoho väčšiu šancu mám u ľudí so starými rachotinami.

Po chvíli mi zastal otec so synom. Syn bol odhadujem tesne neplnoletý a otec mal okolo štyridsiatky. Ujo bol ukecaný, ale tiež nás oddeľovala jazyková bariéra. Podarilo sa mi dostať k nemu informáciu, že som Kristína a prišla som zo Slovensku. Potom si pustil nejaké brazílske hitovečky a šiel si svoje.

Po dvoch pesničkách sa rozhodol znova so mnou rozprávať. Posunkami a pomocou názvov krajín sa ma spýtal, či Slovensko hraničí s Ukrajinou a ja som mu dala kladnú odpoveď. Potom sa začal oduševnene vyjadrovať o vojne a Putinovi. Našťastie sme zdieľali rovnaký svetonázor o agresoroch z Ruska. Nebola som psychicky pripravená na niekoho, kto by obhajoval Putina. Neviem, ako by som reagovala, ale priznám sa, že by som to pravdepodobne v tichosti ignorovala a čakala kedy už budem v Alcobaçe. Ujo zjavne nepoznal kláštor v Alcobaçe a tak, kým sme neboli v meste si nebol istý, čo sa snažím vysloviť, keď mu vravím Mosteiro. Vysadil ma na pumpe a poprosil pumpára, nech ma už ďalej odnaviguje. Ja som sa cítila trochu hlúpo, že mi pomáhajú, pretože som ten obrovský kláštor už videla. Podľa mňa každý z každého miesta v Alcobaçe vidí kláštor. Nevadí, vypočula som si kde je kláštor, poďakovala všetkým a odkrivkala.

V kláštore som si kúpila lístok na prehliadku a nechala nechránene svoj batoh v úschovni batožiny, pretože sa mi nezmestil do uzamykateľnej skrinky. Nemala som tam nič cenné a tak to bol nevďačný objekt pre zlodeja. Toto moje tvrdenie ma uspokojilo a vybrala som sa medzi hrubé kláštorné múry. Kláštor v Alcobaçe je jeden z najväčších v Portugalsku a isto najväčší v akom som kedy bola.

Kláštor založili v roku 1153. To je nejak nekonečne skoro na to, aký je masívny. Má dve asi identické časti, medzi ktorými je vraj najväčšia katedrála v Portugalsku. Tomuto som bola ochotná veriť, kým som sa neocitla v novej katedrále vo Fatime – teda asi o deň neskôr. Na obranu Alcobaçi však verím, že bola najväčšou katedrálou kým nepostavili tú novú vo Fatime. Z obytnej časti kláštora ma najviac zaujala kuchyňa, ktorá sa používala už v stredoveku. Tiež ma veľmi tešilo ako je v celom kláštore chladno.

Kým som sa prechádzala kláštorom, tak som počula organ. Medzi kamennými múrmi sa hudba ozývala po celom kláštore. Toto bol top topov. Odporúčam všetkými desiatimi mať znejúci organ v kláštore.

Kláštor slúžil súčasne ako hrobka portugalskej kráľovskej rodiny. Preto v ňom nachádzame aj kopec hrobiek prezdobených výjavmi z biblie. Po chvíľke v katedrále sa tam začali hromadiť svadobní hostia a pochopila som, že organová hudba je len šťastná náhoda a ja by som sa mala pobrať ďalej. Musím uznať, že svadobčania si vybrali krásne miesto na svadbu. Aj teraz im závidím. Trošku som si zaumienila sem zobrať mamku. Jej by sa tu isto páčilo.

Potom som si ešte pozrela obrazy kráľovského rodu a pobrala sa na pivo. Nemala som inú možnosť, keďže Alcobaça sa číta približne ako alkobasa. Súčasne som mala asi 2 hodiny, kým som sa mohla ubytovať. Dve hodiny oddychovania v tieni s vyloženými nohami a pivom mi isto neublížili.

Prišla som na ubytko. Ujo v guesthouse bol veľmi milý a má manželku z Poľska. S radosťou na mňa teda vytiahol kostrbaté ďakujem a ja som sa tvárila ako veľmi ma to potešilo. Asi dve minúty predtým mi však povedal, že tu nie je práčka, ktorú môžem voľne použiť (na stránke bola spomínaná) a teda až tak si ma nezískal. Oprala som si síce veci nešikovne v rukách, ale predsa len práčka je práčka. Ja som ich nedokázala tak dobre vyžmýkať, veci sa sušili na balkóne a ja som bola v rozpakoch z toho, že ich môžu vidieť všetci okoloidúci.

Keďže sa „snažím” nestopovať, tak som sa uja majiteľa spýtala, či zajtra pôjde nejaký autobus do Fatimy. Ujo mi povedal, že pôjde, ale nevie kedy. Ale nech nemám obavy, každý deň ide autobus do Fatimy. Po predošlých skúsenostiach som mu len málo verila, ale predsa len som plánovala ísť ráno na stanicu a počkať na autobus.

15.5.2022 Fátima

Keď som sa rozhodla oddychovať, tak som si naplánovala 2 chillové dni a potom ďalej putovať. Ale aj v tento deň nebudem putovať pešo, ale inak sa dopravím do Fátimy. Nedávam to ešte.

Ráno som vstala a skontrolovala si nohy. Nič sa nezlepšilo. Zase ma premohlo zúfalstvo. Pomaly sa ťapkám na autobusovú stanicu. Naivne sa presviedčam, že predsa len sa to trošku zlepšilo a ak budem ešte dva dni oddychovať, tak potom budem vedieť chodiť normálne.

Prídem na autobusovú stanicu. Brána k nej je zamknutá a nevidím žiadnych ľudí. Po chvíli sa zjavila jedna teta a bola rovnako sklamaná zo zamknutej stanice ako ja. Skúsila som sa jej spýtať na autobus do Fátimy. Dostala som odpoveď Lisabon. Teta mi chcela povedať, že z Lisabonu idú autobusy do Fátimy. Tak ja odchádzam smutne stopovať.

Prešla som menej ako dva kilometre a cítila som sa ako by som ich zdolala dvadsať. Toto bolo moje najdlhšie čakanie kým ma niekto vezme. Čakala som až strašných dvadsať minút. Zobralo ma pekné, nové auto. V ňom boli dvaja dôchodcovia a tiež nevedeli po anglicky. Títo však o mňa ani nemali záujem. S ostatnými som si pokecala aspoň trošku. Asi každému som povedala svoje meno, odkiaľ som a o svojich zranených nohách. Vyložili ma na kraji mesta Batalha. Aj tam je obrovský kláštor, ale nie v tej časti, kde som sa nachádzala ja. Aj tentokrát som sa prešla, aby som vylepšila svoju pozíciu a stopovala ďalej.

Po chvíli ma zobral starý ujo na polorozpadnutom aute. Tentoraz mal ujo chuť sa so mnou rozprávať. Tiež dúfal, že viem aspoň po francúzsky, keď už neviem po portugalsky. Pýtal sa ma, či som sama. Priznala som tento fakt a začala sa trochu báť. Spýtal sa ma koľko mám rokov a ja som mu nejak odkomunikovala číslo 25. Na kruhovom objazde neodbočil doprava na Fátimu, ale šiel rovno. Otvorila som si mapu a našla svoju polohu na mape. Bála som sa ho, ale šli sme dokonca ešte kratšou cestou. Napriek môjmu strachu sa mi nič nestalo a už o deviatej ráno som sa dostala do Fátimy.

Šla som na omšu do obrovskej novej katedrály. Potom som sa stretla s kamarátkou a najbližšieho pol dňa sme strávili spolu. Vo Fátime je pekne.

Vedľa kaplnky zjavenia Panny Márie môžeš za niekoho obetovať sviečku. Kúpili sme si sviečky, postavili sa do radu a čakali. Tento rad sa fakt rýchlo hýbal a my sme nechápali ako môžu ľudia tak rýchlo zapalovať sviečky. Vyčkali sme rad a zistili sme, že väčšina ľudí sviečku decentne nezapaľuje, ale ju hodí do obrovskej kade plnej ohňa. Mne bolo tej mojej sviečky ľúto a tak som si ju odpálila od inej a postavila do stojana.

Pozreli sme si obe katedrály, viacero kaplniek a námestie. Niekde sme boli na omši, niekde sa pomodliť ruženec a niekde sa len pozrieť. Odkedy som v Portugalsku, tak som bola len na polovici omše a tak som dnes, v nedeľu, bola rovno na dvoch.

Potom sme sa rozišli a ja som si dovolila ísť do reštaurácie na neskorý obed. Čašník bol veľmi milý a vedel po anglicky. Začal mi ukazovať všemožné ryby. K rybám nemám pozitívny vzťah ani keď sú v mori, ani keď sú v jazere a ani keď sú na tanieri. Každý rok dám rybám šancu, nejakú okoštujem a každý rok vyhodnotím, že ryby fakt nie sú pre mňa.

Spýtam sa, či majú aj niečo iné ako ryby. Tak mi začal ukazovať nejaké fancy mäská a všetky stáli aspoň 30€. To mne, držgrošovi z dediny, nedávno ešte študentke, proste prišlo veľa a súčasne ja ani mäso veľmi nejem. Hydinu celkom zvládam ale inak veľmi nie. Nechcem mäso za 30€, ktoré mi s veľkou pravdepodobnosť nebude chutiť.

Tak som sa skúsila spýtať ešte raz a síce, či nemajú niečo vegetariánske. Trochu zahanbene spomenul šalát. Dala som si polievku, dala som si šalát a dala som si malinovku. Všetko bolo výborné. Ten šalát bol asi oficiálne radený len ako príloha, ale ja som sa tešila z veľkého množstva zeleniny. Bol dobre ochutený a teda ja dcéra poľnohospodára som bola úplne spokojná s týmto jedlom. Doniesol mi bloček a mala som platiť 6,70€. Čakala som aspoň 10€ a tak som bola veľmi prekvapená. Chcela som im dať sprepitné, ale čašník mi to nedovolil. Obávam sa, že dôvodom bol môj ošumelý vzhľad.

Potom sme sa ešte asi štvrť hodinu rozprávali. Nevedel ako sa povie stopovať po anglicky a tak chvíľu trvalo, kým sme sa porozumeli. Následne mi stopovať neodporúčal kvôli ľuďom v Portugalsku a trochu sa zhrozil, keď mi porozumel, že posledné štyri dni som stopovala. Dal mi moju druhú pečiatku do Credentialu. Najpodstatnejšie však bolo, že ma poslal do ošetrovne.

Prišla som do ošetrovne a aj tu teta nevedela skoro vôbec po anglicky. Ukázala som jej fotku a bola zhrozená. Dokelu, keď už aj teta vo fatimskej ošetrovni je zhrozená, tak mi asi nohy nevyzdravia za dva dni. Napustila mi kaďu vodou a pridala nejaké dezinfekčné mydlo, vďaka ktorému ma to v ranách štípalo ešte viac. Prikázala mi odlepiť si náplaste a umyť si nohy. Ďalej mi teta vysvetlila, že náplaste sú super, kým mi ten otlak ešte nepraskol. Ja som s ňou len súhlasila a snažila sa odlepiť si náplasť bez kože, na ktorej bola nalepená. Ako najúčinnejšie sa ukázalo jednou rukou si držať kožu na nohe a druhou pomaly odlepovať náplasť. Bolelo to, štípalo to, ale nezomrela som.

Po tejto mojej operácii mi teta povie, že poď so mnou do vedľajšej miestnosti a tam ťa vyšetrím. Pohľadom striedam tetu a moje nohy a pýtam sa nechápavo ako sa tam akože mám dostať. Teta si po chvíli uvedomí, že naozaj možno nie je ideálne ak moje čerstvo odhalené a umyté rany sa budú dotýkať priamo podlahy vo vstupnej miestnosti ošetrovne. Obe mlčíme a rozmýšľame ako to spraviť. Odrazu teta dostane nápad, donesie mi uterák a posunkami mi naznačí, že sa mám prešúchať nohami do vedľajšej miestnosti. Premiestnim sa tam a sadnem si do kresla. Teta mi tam nastrieka nejakú serióznu dezinfekciu a ja idem zomrieť od toho ako to štípe. Potom mi to zaviaže päťkrát viac obväzmi ako som to mala doteraz obviazané. Spýtam sa, čo mám robiť ďalej a ešte stále naivne očakávam, že mi odporučí nejakú mastičku a povie ako často si to mám preväzovať. Teta mi však nekompromisne prikáže, že mám ísť k doktorovi. Keď už teta v ošetrovni vo Fatime – najnavštevovanejšom pútnickom mieste v Portugalsku povie, že mám ísť k doktorovi, tak je to asi vážne.

Doťapkám sa na ubytko a premohne ma staré známe zúfalstvo. Ešte včera som si našla ubytko na dve noci v Coimbre, kam zajtra pôjdem autobusom. Prosím o pomoc brata Jančiho, nech mi zgoogli, kam mám ísť k doktorovi v Coimbre. Potom už len pokojne ležím na posteli, čítam si o zjaveniach vo Fátime a modlím sa ruženec. Priznám sa, že som doteraz nepoznala príbeh o Máriiných zjaveniach vo Fátime. Zaujali ma o dosť viac ako zjavenia v Lurdoch. Fátima u mňa vyhráva asi vo všetkom okrem mojich zranených nôh.

Pokračovanie: https://dennikn.sk/blog/3107008/sla-som-do-santiaga-navela-som-sa-dostala-do-coimbry-3-3