Denník N

Šla som do Santiaga. Naveľa som sa dostala do Coimbry. (3/3)

Cez rok nešportujem, iba občas idem na nejakú túru. V práci ťukám do počítača a mám nadváhu. Som zúfalo nešikovná v robení fotiek. Vyštudovala som matfyz. S mapou som kamarát. Veľmi rada (a veľa) čítam. Trošku som skautka. Volám sa Kristinka.
Ľahkovážne chodím tmavými uličkami po zotmení. Mám len starších súrodencov a tak sa o mňa rodičia boja, hoci mám 25 rokov. Som skoro vegetariánka a mojou obľúbenou prílohou sú zemiaky.
Viem veľmi dobre po anglicky, niečo málo zvládnem aj po nemecky a maďarsky. Po portugalsky neviem. Pred šiestimi rokmi som sa asi týždeň učila španielčinu cez Duolingo.
Verím v Boha.
Pred dvoma rokmi som chcela ísť na Camino de Santiago, ale prišla korona, a tak som zrušila tieto svoje plány. Naplnila som ich až v tomto máji. Spravila som viacero nesprávnych rozhodnutí pri plánovaní a najmä ich exekúcii. Tak som po deviatich dňoch doletela naspäť.
Toto je môj výlet po Portugalsku.

Predchádzajúce časti: https://dennikn.sk/blog/3106719/sla-som-do-santiaga-navela-som-sa-dostala-do-coimbry-1-3https://dennikn.sk/blog/3106909/sla-som-do-santiaga-navela-som-sa-dostala-do-coimbry-2-3

16.5.2022 Coimbra nemocnica

Dnes mám v pláne ísť k doktorovi a zistiť, čo akože tie moje nohy. Okrem toho už len chillovať.

Túto noc som sa nezobudila na to, že ma štípe noha, a tým pádom som sa lepšie vyspala. Zobudila som sa bez štipky nádeje na rýchle vyzdravenie a s mysľou nastavenou ísť domov. Zišla som na autobusovú stanicu a šla autobusom do Coimbry.

Vystúpila som z autobusu a nevedela sa vôbec zorientovať, ktorým smerom je centrum a ktorým smerom je nemocnica. Brat Janko s Katkou mi poradili ísť do nemocnice. Coimbra je známa najmä svojou univerzitou a značnú časť mesta tvorí práve univerzitná nemocnica. Asi po dvadsiatich minútach chaosenia som nastúpila na mestský autobus s nápisom Hospitalar a odovzdane čakala kam ma odnesie. Približne po štvrť hodine som vystúpila o zastávku skôr ako bolo ideálne (jej názov obsahoval nemocnicu) a tak som pomaly dokrivkala na informácie najväčšej budovy. Tam som tete, ako inak, ukázala fotku a poslala ma na úrazové oddelenie.

Prišla som k dverám vedľajšej budovy a tam čakali rôzni ľudia. Postupne sa pri nich zastavoval ošetrovateľ, voľačo sa s nimi porozprával a postavili sa do radu. Prišiel aj ku mne, prehodili sme dve vety, niečo sa udialo, povedal, že mám chvíľu počkať a odišiel. Nevrátil sa najbližších desať minút a potom sa pri mne zastavil ďaľší ošetrovateľ a spýtal sa ma prečo som tu. Povedala som mu a postavil ma do radu.

Časom prišiel ku mne znova a pýtal sa ma na zdravotný stav. Asi pri druhej otázke som si domyslela, že kvôli korone sa ma pýta práve tieto otázky a tak som uviedla dátum kedy som mala koronu (pred mesiacom) a on sa hneď prestal pýtať ďalej a nechal ma čakať v rade. Asi za hodinu a pol som vyčkala rad a dostala sa k sestričke za okienkom. Začala som sa s ňou po anglicky rozprávať a ona ma poslala na koniec radu kvôli niečomu, čomu som nerozumela. Ja odovzdaná svojmu osudu som išla čakať na koniec radu.

Po chvíli sa pri mne pristavil ošetrovateľ, s ktorým som sa bavila o korone a prekvapene sa ma pýtal, čo tu robím. Tak som priznala, že teta ma sem poslala. Zjavne nesúhlasil s týmto rozhodnutím tety a nasledovala som ho na začiatok radu, teda k okienku. Potom som tete ukázala fotku chodidiel a dala jej zdravotnú kartu a občiansky. Potom si ešte odo mňa vypýtala telefónne číslo a email. Tak som im aj tie dala a čakala som.

Asi po desiatich minútach ma poslala ďalej, že mám tam čakať, kým povedia moje meno a číslo dverí. Moje meno som si ešte nejako trúfala spoznať z toho čo povedia, ale číslam po portugalsky som naozaj nerozumela. Vravela som si: „No neviem ako to zvládnem, ale však uvidíme. Dostala som sa cez prvú tetu, dostanem sa snáď aj ďalej.”

Čakala som približne päť minút a potom povedali len Kristína a číslo. Priezvisko si zjavne netrúfli vysloviť. Doteraz som sledovala pacientov a tak som s malou dušou odhadla, ktoré dvere môžu byť tie správne.

Vošla som do správnych dverí a tam bola pani doktorka so sestričkou. Tešila som sa, že za chvíľu ma vyšetria a ja si budem vedieť zariadiť svoj život. Ukázala som pani doktorke fotku a povedala zopár časových údajov a chystala sa vyzuť si topánky. Tu ma však zastavila a poslala cez druhé dvere čakať do ďalšej miestnosti. Super, tak už som zvládla prejsť cez dva levely. Som zvedavá, koľko ma ich ešte čaká, kým stretnem final bossa – doktora, ktorý ma vyšetrí.

Čakala som len chvíľku a zavolali moje meno a nasledovala som ošetrovateľa. Išla s nami ešte jedna babka a ja som bola tá, ktorá v tejto skupine zaostávala a cítila sa nešikovne. Premiestnili sme sa len na inú chodbu, kde mi dali pokyn čakať.

Tam som čakala približne trištvrte hodinu a teda dokopy som sa načakala asi tri hodiny. Avšak, pozor pozor, tu si ma už zavolal doktor a usadil ma na kreslo a dal mi pokyn sa vyzuť a odviazať si chodidlá. Potom som mu porozprávala, že ma sem poslala teta z fátimskej ošetrovne a že už štyri dni je takýto stav mojich nôh. Doktor mi predpísala dvojo liekov proti bolesti a napísal mi list. Vďaka tomuto listu môžem ísť k obvodnému doktorovi, ktorý mi previaže nohy. Potom mi už len povedal, že mám počkať na sestričku a odišiel.

Sestrička sa ma asi len zo zvedavosti pýtala v podstate to isté ako doktor. Odstrihla mi odumretú kožu na chodidlách a začala rozmýšľať, čo ďalej. V tom prišla druhá sestrička a tak tri minúty viedli rozhovor v portugalštine o mojich nohách. Nerozumela som im ani slovo, ale v mojich predstavách to znelo drsne pre mňa a že nebudem môcť chodiť ešte dlho. Potom sa mi prihovorila druhá sestrička, pochopila, že neviem po portugalsky a teda som im nerozumela a tak trošku spanikárila a radšej odišla. Potom mi tam dala prvá sestrička „framykoinovú“ mastičku a obviazala to nekonečne veľa obväzmi. Spýtala som sa jej, či by som si to mohla aj ja previazať a v akých časových intervaloch mám tak robiť. Vysvetlila mi, že nemôžem, pretože nemám mastičku s antibiotikami proti zapaľovaniu rany. Ukázala som jej, čo mi predpísal doktor a aký som dostala list. Porozprávala som jej o mojich plánoch – o dvoch dňoch v Coimbre a potom o púti, ale priznala som sa aj o mojich zajačích úmysloch ísť domov.

Povzbudila ma, nech sa nevzdávam a na chvíľu sa zamyslela. Potom vytiahla z rôznych šuflíkov antibiotický krém, dezinfekciu, gázu, obväz, „ponožku” na to aby obväz držal na mieste a leukoplast. Vďačne som prijala tento dar a sľúbila, že umlčím tento podpultový čin. (Hups :) ) Potom som si poctivo vypočula asi šesť krokový návod ako si ošetriť nohy. Ďalej mi povedala, že aj keď to vzdám, tak je to v poriadku a spýtala sa ma kde mám ubytko v Coimbre. Ukázala som jej toto miesto na mape. Chvíľu rozmýšľala ako sa tam dostanem a potom rozhodla, že pôjdem taxíkom a hneď mi aj nejaký zavolala. Vzápätí zohnala ošetrovateľa s invalidným vozíkom a mňa vyniesli pred dvere nemocnice. Na vrátnici mi ešte stihli dať nejaký papier. Nedali mi vôbec šancu protestovať a zariadiť sa po svojom a ja som sa zas cítila najviac neschopne a závislá na iných cudzích ľuďoch.

Taxík ma doniesol na ubytko a ja som sa chvíľu nevedela dovolať tete, ktorá ma mala ubytovať. Tak som sa uistila, že naozaj mám zavolať, keď prídem a nie niečo iné a skúšala znova. Asi na tretí krát mi aj niekto zdvihol, ale samozrejme mi nerozumela po anglicky a ja som nerozumela po portugalsky. Zrušila ma a ja som zmätená čakala ďalej. Po pár minútach mi teta otvorila a nejako posunkami sme sa dohovorili.

Misia na dnes splnená. Zvládla som nemocnicu a aj prísť na ubytko. Dnes už nič nemusím.

Začala som študovať papier z nemocnice. Rozumela som len 18€, 48 hodín a 2.6.2022. Tak som sa ozvala švagrinej Katke a ešte jednej kamarátke nech mi prosím dajú inštrukcie ako zaplatiť nemocnici. Potom som už len niečo zjedla a zabíjala čas, čo ma neskutočne zožieralo, keďže bežne neviem, čo skôr.

17.5.2022 Coimbra

V tento deň som mala v pláne si pozrieť Coimbru a vymyslieť si cestu domov. Včera som po príchode z nemocnice moju púť definitívne vzdala.

V tento deň som vstala najneskôr. Našla som si letenku domov a dohodla sa s rodičmi, že po mňa prídu na letisko v Budapešti vo štvrtok asi o druhej v noci. Potom som si tú letenku aj kúpila a tiež som si našla autobus do Lisabonu a kúpila si aj naň lístok.

Tak a odrazu kľud. Takýto pokoj v mojej mysli som nemala počas celej púte. Neskutočne mi odľahlo, keď som seba a rodinu stotožnila s tým, že idem domov. Tento deň som si vďaka tomuto aj najviac užila.

Podarilo sa mi pozrieť si dve časti seriálu. Podarilo sa mi zjesť veľa zmrzliny na terase pri rieke Mondego. Podarilo sa mi nahrať top top skóre v 2048. Podarilo sa mi získať ešte jednu pečiatku do Credentialu. Podarilo sa mi pozrieť si Coimbru.

Coimbra si ma získala mnohými vecami. Ja som bývala na druhej strane rieky ako je historické centrum Coimbry. Po moste cez rieku som teda prešla dokopy štyrikrát a vždy to bolo veľmi príjemné (až na bolesť z otlakov). Pofukuje tam studenší vzduch ako v husto zastavanom samotnom meste a je tam pekný výhľad na kopcovité centrum mesta. V Coimbre je najstaršia univerzita v Portugalsku založená v roku 1290 a momentálne je súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Prechádzkou po meste som ľahko natrafila na veľa starých univerzitných budov a najmä kostolov. Terajšia univerzita je trošku mimo mesta a tak ju som na svojich prechádzkach mestom vynechala. Tiež mňa osobne potešilo, že jedna z hlavných ulíc je pomenovaná po mojom obľúbenom moreplavcovi Fernãovi de Magalhãesovi.

Večer som si dokonca dovolila zastaviť sa v kníhkupectve. Mali tam zopár kníh aj po anglicky a tak som si ako bolestné kúpila dovolenkovú knižku (We were liars) a obnovila si závislosť na čítaní.

18.5.2022 Návrat

Dnes musím zvládnuť dostať sa do Lisabonu, zaplatiť nemocnici a odletieť.

Vstala som veľmi skoro, dala si veľmi opatrnú sprchu a zafáčovala si nohy vecami od sestričky. Potom som sa zbalila a odišla. Hneď vedľa ubytka som si deň predtým vyhliadla suvenír shop s úmyslom kúpiť dačo rodičom, súrodencom a kamarátom. Avšak aj dnes bol zavretý a tak som sa rozhodla prejsť sa ešte raz mestom.

Zastavila som sa v drobnom obchode s látkami, kde som za lacno kúpila kopu krásnych vyšívaných kuchynských utierok. Celý čas mi ich ukazovala taká stará teta, ktorej by som aj bola ochotná uveriť, že ich šije. Tým som vybavila nákupy pre rodinu veľmi rýchlo a spokojne.

Doplahočila som sa na zastávku a počkala na autobus. Keď konečne prišiel, tak som si všetkou svojou nešikovnosťou tresla hlavu o batožinové dvere. Týmto som však úspešne skončila s nadobúdaním zranení v Portugalsku.

V Lisabone som vystúpila na obrovskej vlakovo-autobusovej stanici. Tu ma čakal ďalší challenge – zaplatiť za nemocnicu. Katka mi povedala, že to mám zaplatiť cez bankomat. Ako prvý som našla bankomat vedľa pobočky banky a tak som radšej vošla do banky akoby som sa sama mala trápiť s bankomatom. Teta za okienkom mi však povedala, že to musím zaplatiť cez bankomat. Skúsila som a nepodarilo sa mi to. Skúsila som osloviť dve prívetivo vyzerajúce tety ale tie ma zrušili, že nevedia po anglicky. Tak som hľadala ďalej človeka, ktorý by mi pomohol zaplatiť. Časom som našla tetu, ktorá úspešne použila bankomat a tak som sa jej prihovorila. Táto teta bola odhodlaná mi pomôcť hoci celý čas telefonovala. Dala som kartu do bankomatu a nešlo to ani tete. Tá prehlásila, že tento bankomat je pokazený, vybrala moju kartu a odišla. Ja som zarazene vyštartovala za ňou najrýchlejšie ako som vedela. Teta sa však približne po troch sekundách uvedomila, vrátila mi kartu a ukázala mi nech ju nasledujem k inému bankomatu. Tam sme tiež nepochodili, pretože na takéto platby asi potrebujem portugalskú kartu. Nakoniec to teta zaplatila svojou kartou a ja som jej dala peniaze v hotovosti.

Potom som sa pomaly vybrala na metro na letisko. Oslovil ma miestny žobrák a ja som sa rozhodla použiť fintu uno reverse card a povedala mu, že neviem po portugalsky. Potom keď som si kupovala lístok v automate, tak mi chcel veľmi pomôcť a ma navigovať, kde mám klikať. Mala som náladu, že všetci mi dajte pokoj, ja už chcem niečo zvládnuť aj sama, nezávisle a teda bez pomoci. Jeho som sa aj trochu bála a tak som sa ho stránila ešte viac. Osopila som sa trochu naňho a tak mi prestal do toho kecať a ja som si v kľude nastavila automat na angličtinu a kúpila lístok.

Prišla som na letisko. Darovala som metro kartičku náhodnému páru turistov, nech ušetria 50 centov. Začala som si čítať. Neskôr som si pomyslela, že by bolo fajn zbaviť sa batožiny. Nevedela som nájsť kde ju mám odovzdať. Na tabuli som našla, že môj let je z terminálu 2. Tento terminál som ale nevedela nájsť. Nakoniec som našla autobus, ktorý ťa zadarmo odvezie na terminál 2. To je v podstate samostatné letisko pre plebs. Tým chcem povedať, že odtiaľ lietajú len nízkonákladovky. Tam bolo všetko ako som ja, len málo skúsený cestovateľ lietadlom, očakávala.

V lietadle ma niekto podsadol. Tak som ich slušne poprosila, či by mi uvoľnili moje miesto. Zjavne viacero ľudí si sadlo na iné miesto ako malo letenku, lebo viacero ľudí si tam presadalo a potom mali letušky obavy, že majú nesprávny počet ľudí v lietadle. Vďaka tomuto sme odleteli o pol hodinu neskôr. Ešte nad Španielskom som dočítala knihu a zvyšok cesty som sa snažila spať.

Do Budapešti prišiel po mňa nakoniec môj brat Peťo a nie rodičia. Bol tam síce dostatočne skoro ale kým sa dostal na správne parkovisko na letisku, tak som naňho čakala štvrť hodinu. Domov sme prišli už za svetla po piatej ráno a našli sme samozrejme bdelú mamku. Juch, som doma!

O šesť mesiacov

Nepodarilo sa mi doputovať do Santiaga, hoci som každý deň prispôsobovala plány môjmu stavu. Čo už, život ide ďalej.

Nohy sa mi hojili približne tri týždne. Odvtedy sa mi podarilo viacero výkonov bez zranenia. Napríklad som v júli nachodila v Bratislave 50km počas jedného celého neskutočne teplého dňa. Tiež som zvládla túru v prírode s aspoň 1000 metrovým prevýšením. Tiež som si dovolila tancovať do piatej rána na svadbe. Nohy ma boleli neskutočne ale tentokrát najmä od únavy. Vďaka tomu sa mi navrátila nádej nabudúce Camino de Santiago zvládnuť.

V robote mi dovolili pracovať z domu v podstate hneď ako som sa vrátila a tak som si mohla dovoliť dovolenkovať ešte aj inokedy počas roka.

Stihla som sa viac venovať vedúcovaniu Suši (súťaž v šifrovaní) sústredenia a bolo super.

Prečítala som 30 kníh a zverejnila som o desiatich krátke video na Knižkovej veci.

Ľuďom okolo mňa som porozprávala, čo som zažila a nik ma nevysmial, že som si zranila nohy a vzdala to. Možno predsa len nie som taký neschopák ako som sa v Portugalsku cítila. Súčasne si trúfam povedať, že sa mi podarí niekoho presvedčiť aby šiel budúci rok so mnou na Camino. Tentokrát pôjdeme už len z Porta do Santiaga de Compostela a tentokrát to zvládneme.

Čo budem robiť inak? Ošetrovať si zranenia hneď ako začnú vznikať. Budem mať lepšie ponožky. Budem vstávať o pol piatej a nie o šiestej a teda kráčať v chladnejšom počasí. To myslím bude stačiť a zvládnem púť spokojne.

Všetko je v poriadku. Vďaka tomu, že som sa vrátila po deviatich dňoch z Portugalska som stihla iné veci počas leta a veru dobré bolo leto 2022.

Teraz najčítanejšie