Všetky tie svety

Pred rokom ma Juraj Podroužek požiadal, aby som sa pozrel na Všetky tie svety. Myslím, že lepšie pozná autora, než dielo a preto nešlo tak úplne o odporúčanie. Recenzovať do podcastu sa mi páčilo, komix (lepšie povedané graphic novel) bol milým spestrením, tak som si knižku zohnal (ešte stále nie je vypredaná) a povenoval sa jej.

Nie som znalec komixov a príbuznej subkultúry cosplayerov, hráčov RPG, proste geekov. A vlastne až zo Všetkých tých svetov som sa dozvedel, že geek je introvert. Doteraz som si myslel, že je to človek, čo má rád svoj iPhone 5, lebo mu vojde do ruky …aj s riadiacou pákou jeho auta. Čo je esenciálne pri hraní hier, ako pokémon go. Prípadne je z nejakého iného dôvodu asexuál.

Ako neznalec mám rád Watchmenov. A Pride of Baghdad.  A úvodné diely Lucifera. A Druunu. Čítal som Sandmana skôr, ako som ho videl, ale to je asi tak všetko.

Zo Slovenskej scény však evidujem asi len toľko, čo preliezlo cez horizont udalostí subkultúry geekov; Rogera Krowiaka a Ruda. Roger Krowiak je bondovka. Evil masterplan je naozaj evil, zároveň komický a bizarný – bizarný typu …otočenie ťahu turbín v Gabčíkove a prečerpanie Čierneho mora do Nemecka. Zlýči sú autentickí, nedospelí a psychopatickí a strašne zlí. Atmosféra je atmosferická. Dialógy svieže.

Rudo, naopak, je chodiaca depresia a predčasná kríza stredného veku. Zábavná ako sitcom, len s lepšou grafikou. Oba, btw, čiernobiele, Všetky tie svety vizuálne pripomínajúce. –Viem, niekde bolo uvedené, že sú ako Sin City, ale nie – sú ako Roger Krowiak.

Všetky tie svety sú hlavne slovenský komix. Čím ho vieme a môžeme ontologicky definovať. Sú. Preto je dobré, že sú. Neviem posúdiť experimentálnosť o ktorej píšu recenzenti vydavateľstva, ale vnímam, že niektoré prvky sú vo Všetkých tých svetoch proste inak.

Komixový žáner vie stvárniť také veci, aké sa dajú stvárniť filmom alebo divadlom ťažko. Či už bizarné formy násilia, alebo erotiku. Všetky tie svety sú love story …bez erotiky. Ak teda nepočítame sporný obrázok chlapíka s rukou pod úrovňou stola, ktorý si práve dohodol rande – strana 96.

Všetky tie svety sú aj o nejakej forme technologickej apokalypsy. Násilie tam prebieha. Ľudí bijú. Je to však stvárnené cudne a subtílne. …subtílnosť je silná v tejto knihe. Obraz aj text hlavne naznačuje. Je zbytočne kryptický. Príklad za všetky: dej sa z časti odohráva v Bratislave. Bratislava je dokonca uvedená na jednom súbore vyšetrovacieho spisu. Cudne prekrytá prstom – strana 34. Postavy ju však spomenú len ako „…mesto ležiace len pár kilometrov nižšie po toku rieky…“ – strana 142. Nevadí. Živiteľka národa už zažila horšie, než odignorovanie odporúčaní Umberta Eca, ako písať.

BTW: vyšetrovací spis; ten si protagonistka číta v kaviarni, kde jej to veselo sníma kamera a kto vie, čo ešte. Možno som ostal jediný, kto sa nad nazebezpečovaním vyšetrovacieho spisu u nás pozastaví. Protagonistka a protagonista — to je tá love story — totiž vedú vyšetrovanie. Dozvedáme sa, že sú špičkoví odborníci. Svetoví. Teda, tak rôzne … zo sveta. Ťažko sa s tým identifikuje. A v príbehu je toto dôležité. Identifikovať sa s hrdinom. Či už je to dieťa – emigrant. Najdúch. Vychovávaný adoptívnymi rodičmi v láske, ale v tvrdej práci na farme, ktorú tento zvláda s nadľudskou ľahkosťou, neskôr sa vypracuje do veľkého mesta, kde píše o dôležitých veciach, zachraňuje svet a randí s kolegyňou, a stane sa najlepším z nás. Alebo je to dieťa ktorému zabijú rodičov, pred očami. A v starostlivosti verného rodinného sluhu (ktorý pred tým slúžil v Britskej zvláštnej leteckej službe) dozrieva, učí sa všetkým bojovým umeniam, vrátane umeniu viesť firmu, aby mohol svet zbavovať zla. Vo Všetkých tých svetov nezažiaria ani ich dvaja protagonisti, a ani ich spojka – taký ten voyer ich vzťahu. (Na dôležitosť voyera upozorňuje Martin Gerboc v úplne inom svete.) Akcie postáv sú rozpačité. Dialógy menej zrozumiteľné; častejšie redundantné. Vizualizované, ako by boli v messengeri, len ťažko uveriteľné, lebo takto sa nik nevyjadruje.

Repetícia je teda prítomná. OK, bavíme sa o príbehu, kde sú reality vzájomne zapúzdrené rekurzívne. Kde postavy s nami kĺžu medzi hladinami simulácií a dávajú otázku, čo je „skutočné“ a čo „je skutočný život“. Čo je skutočné, je – ako inak – vecou percepcie. Pripomeňme si prvý Matrix; autentickejšia realita je tá realita za zrkadlom. Keď tam sme, žijeme a vidíme, že ostatní len prežívajú niečo, čo im zosnoval scénarista. Vieme však s istotou, že za zrkadlom už nie je žiadne ďalšie, väčšie, menej priehľadné? Ďalšie časti Metrixov toto zodpovedali.

Keď George Edward Moore polemizuje s Wittgensteinom o tom, čo môžeme vedieť s istotou – pýta sa, či takto vieme povedať, že naša pravá ruka je naša pravá ruka. Ľudia s poruchou probriocepcie alebo fantómových končatín vedia, že takáto istota neexistuje. Nie len to. Nie len, že nevieme s istotou povedať, že sme niekde, ale na tom v skutočnosti ani nezáleží. Spoločnosť nie je daná fyzikou a chémiou. Konštituujú ju opisy, symboly, narácie a významy. O tom je Matrix, alebo skôr Baudrillard a Simulakrá a Simulácia. Prvý diel Matrixu volá po ceste von. Kde láska v špine, hrdzi a strachu je tým pravým prežívaním. To je ale prvý Matrix a ten je naratívom deväťdesiatych rokov. Desaťročia, ktoré dolu rámcuje Terminator 2 – teda ten, v ktorom sa dá meniť „osud“.

V tretej dekáde dvadsiateho prvého storočia sa ujsť nedá ničomu. Narácie sú náhodne prepletené. Sú to vrstvy nad vrstvami. A všetky sú utopené v bahne misinformácií a kontra-faktov. Skutočnosť sa stáva plne syntetickou, rovnako ako sny v nej snívané a vízie v nej dávané. Napokon, čo je teraz tou víziou pre budúcnosť? Že vôbec prežijeme klimatickú krízu? Že nás nevyhubia vlastné biologické experimenty? Že – ako vo Všetkých tých svetoch – nás umelá inteligencia nezmení natoľko, že život prestane mať zmysel? Profesor Bužek v komentári na prebale knihy prorokuje, že Všetky tie svety sa stanú kultovou záležitosťou. Nemyslím si to. Zmysel života sa v rôznych kultúrach vytratil už bezpočet krát a vždy prišla nová paradigma, ktorá prázdno naplnila.

Problém autonómnej umelej inteligencie manipulujúcej ľudstvo určite bol, je a bude v popkultúre prítomný – veď, len ostatne, videli sme prvú sériu Nadácie. Ťažko však nájsť dôvody, prečo by toto stvárnenie malo prekročiť efemérnosť grafického používateľského rozhrania, ktoré používajú postavy v tejto knižke.

A pritom… z diela priam sála, koľko energie doň bolo investované. Grafická novela má ilustrátora, čo má svoje meno na scéne. Vydavateľstvo Slovart toto dielo vydal v pevnej väzbe, na kvalitnom papieri. Mimo edíciu. Vydavateľské recenzie sú prítomné všade na nete, rámcujú čo má čitateľ vidieť a chápať. Boli aj čítačky v Artfóre, aj rozhovor vo špecializovaných inzinoch. Recenzie však ostávajú bez komentárov čitateľov. V komixovej scéne nepribúdajú odkazy na toto dielo. Všetky tie svety po dvoch rokoch ostávajú neviditeľné. Čo je škoda, lebo človek si tam nájde niečo. Pre mňa osobne….

Vzhľadom na povahu svojej práce som zažil nejaké manažérske momenty a musím potvrdiť platnosť Peterovho pravidla. To hovorí, že postupom času, ako pracovníci stúpajú v hierarchii, zákonite sa raz dostanú na level, na ktorý už nemajú. Všetky tie svety svojim subtilným spôsobom odporúčajú komix, ako manažérom vysvetliť, čo sa deje a o čom majú rozhodovať – strana 140.

Point taken. Ďakujem.

— Bratislava, november 2021 —

Po roku sa Všetky tie svety ešte stále nestali kultovou záležitosťou. A to si istú mieru kultovosti si získal aj seriál Slovania. Možno pomôže, keď Všetky tie svety sfilmujú. Možno nie. Možno ku kultovosti patrí narúšanie pravidiel. Uvidíme. Každopádne koncept podsúvania motivačných citátov a ľahkostráviteľných múdrostí formou erotického komixu dotiahol do udržateľnej (v zmysle financovanej konzumentmi cez Patreon) napríklad Morgan Austin.