Denník N

Jedna z požiadaviek Novembra 89

12 bodov - požiadaviek občanskej inciatívy "Verejnosť proti násiliu".
12 bodov – požiadaviek občanskej inciatívy „Verejnosť proti násiliu“.

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Ústava SR, čl. 1

Drvivá väčšina z nás sa stala členmi Katolíckej cirkvi bez vlastnej vôle a vedomia. Ťažko to spätne rodičom vyčítať. Aj na nich boli kladené nároky. Možno v rodine, kde sa jednoducho krst tradične očakával. A určite aj veľká miera strachu zo zatratenia vlastného dieťaťa. A kto by už len chcel pre svoje dieťa peklo, keď ho nedá pokrstiť? Ten strach je zväzujúci a je asi aj prirodzené, že ho vychovať k tomu, čomu sám verím. Aj keď ono to často pri tom krste končí. Splním si povinnosť, na ostatných slávnostiach dostane dieťa hodinky, retiazku, dnes už teda aj bicykel a pod., ale nejak to máme zaužívané. A tak si plávame životom. Učili nás, že kňaz je len človek, ktorý robí chyby. Do kostola predsa chodíme kvôli Bohu. V tej chvíli si ale možno neuvedomujeme, že tomu malému človiečiku viažeme „mlynský kameň na krk“.

Pretože v istom období svojho života prídeme na rázcestie. A s tým rázcestím príde poznanie a konfrontácia so sebou samým. Čo má robiť pokrstený katolík, keď si jedného dňa uvedomí, že názory a postoje s jeho autoritami sú diametrálne odlišné?  Ktorý jednoducho nevyznáva hodnoty prezentujúce jeho autoritami? Alebo strčia hlavu do piesku a v čase, keď potrebujú ostatní počuť relevantné vyjadrenia, sú ticho? Ktorí sa síce obsedantne miešajú do spální iným ľuďom, ale nie sú schopní odsúdiť Jozefa Tisa a jednoznačne povedať, že bol kolaborant a vojnový zločinec? Čo riskuje pokrstený katolík, ktorý verejne deklaruje, že sa za svoje autority hanbí? Ako sa môžeme spoločne modliť za lásku, keď o nej máme úplne iné vnímanie? Biskup, ktorý sa obhajuje tým, že svoj názor prezentoval súkromne a nie verejne, len potvrdzuje, že na verejnosti klame. Ak má byť toto ospravedlnením, s hrôzou premýšľam nad tým, čo všetko si ešte myslí súkromne. Premýšľam nad tým, že ak privieram oči a ďalej sedím s nimi v jednom priestore, stávam sa spolu-vinnou a spolu-účastnou na týchto názoroch? Moje postoje k hodnotám a mravouke sa rozchádzajú s oficiálnym učením v mnohých témach. Som však viazaná členstvom k cirkvi v podobe krstu a nestačí mi iba nezúčastňovať sa liturgie. Iste. Jednou z možností je vystúpenie z nej. V súčasnosti je však tento postup dosť nejednotný a vyznačuje sa voľným formátom podania konkrétneho duchovného v danej farnosti. Taktiež o tomto formáte vieme, že je veľmi zdĺhavý a istým spôsobom aj ponižujúci (porov.: Vystúpila som z Katolíckej cirkvi, ľahké to nie je. https://blog.sme.sk/mikacova/spolocnost/vystupila-som-z-katolickej-cirkvi-lahke-to-nie-je).

Veľmi dôležité je, že samotné vystúpenie z cirkvi nerieši jej financovanie z mojej peňaženky. Okrem iného, ako jej platiaci členovia, nemáme absolútny dosah na voľbu biskupov, kňazov v jednotlivých farnostiach. Ide o čisto vnútornú záležitosť cirkvi. Hoci je platená z peňaženiek daňových poplatníkov, dožaduje sa nezávislosti s odvolaním na to, že „veriaci nemajú právo na všetky informácie“ (porov.: „Veriaci odpoveď na Bezákovo odvolanie nedostanú“.

 

Cirkevné autority veľmi radi okrem sexuality bažia po utrpení a prenasledovaní. V súčasnosti je to hon na „tradičné hodnoty“ alebo „kultúra smrti.“

Je to jednak výsmech skutočným obetiam prenasledovania počas socializmu a zároveň by bolo vhodné zamyslieť sa nad tým, akú atmosféru prenasledovania vytvárala samotná cirkev počas svojej existencie. Nie je príjemné počúvať o konkubínach, pálení žien, vedcov, pápežských deťoch. Že to bolo dávno. Odporúčam však naštudovať si, čo to tie „tradičné hodnoty“ sú. Ako sa žilo ešte prednedávnom na slovenskom vidieku, kde aj slobodné matky mali svoj priestor v kostole (babince), aby ich tam mohli domáci „opľúvať“ a zazerať. A potom sa spoločne modliť za pokoj a bratskú lásku. Alebo je to tak, že keď nemám nepriateľa, tak si ho vyrobím? Pretože žiť v čase mieru a pokoja je oveľa ťažšie, ako byť v pozícii prenasledovaného. A je samozrejme úplne scestné hovoriť o prenasledovaní v čase, keď má aj vyučovanie náboženskej výchovy Katolícka cirkev zmluvne podkuté (Katolícke náboženstvo sa vyučuje ako jeden z povinne voliteľných predmetov v základných školách a v stredných školách v súlade s podmienkami ustanovenými právnym poriadkom Slovenskej republiky. Porov.: Zmluva medzi SR a Svätou stolicou o katolíckej výchovy a vzdelávaní, článok II., o. 4).

Čo ma však tiež veľmi vyrušuje, je exkluzivita, ktorá je v Katolíckej cirkvi zakotvená a nesie sa celými dejinami. Určite to otrasie monopolom, keď sa nájdu jednotlivci, čo pribíjajú na dvere kostola svoje tézy a keď sa dovtedy darilo ich upáliť a umlčať. Tu sa len bezmocne prizerali, ako im ešte aj kostoly z dreva a bez klinca vydržali. Exkluzivita je odporná. Smrdí. Robí z ľudí vyvolených a povýšeneckých. Z histórie vieme, že smery propagujúce exkluzivitu a vyvolenosť dopadli katastrofálne. Samotná Cirkev hlása potrebu dialógu a uznáva prínos ostatných kresťanských cirkví (porov. Gaudium et spes), no napriek tomu samu seba vníma ako prostriedok a cestu nevyhnutnú na spásu: Koncil „na základe Svätého písma a Tradície učí, že táto putujúca Cirkev je nevyhnutne potrebná na spásu. Lebo len Kristus, ktorý sa nám stáva prítomným vo svojom tele, ktorým je Cirkev, je prostredníkom a cestou k spáse. Keď však výslovne zdôraznil nevyhnutnú potrebu viery a krstu, tým súčasne potvrdil nevyhnutnú potrebu Cirkvi, do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby cez bránu. Preto by sa nemohli spasiť tí ľudia, ktorí by vedeli, že Katolícku cirkev založil Boh skrze Ježiša Krista ako nevyhnutne potrebnú, a predsa by nechceli do nej vstúpiť alebo v nej vytrvať.“ Toto tvrdenie sa nevzťahuje na tých, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú Krista a jeho Cirkev: „Lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale s úprimným srdcom hľadajú Boha a pod vplyvom milosti sa snažia skutkami plniť jeho vôľu, poznanú hlasom svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu.“ „Hoci Boh môže cestami, ktoré on pozná, priviesť ľudí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú evanjelium, k viere, bez ktorej je nemožné páčiť sa mu, Cirkev má povinnosť a zároveň sväté právo evanjelizovať“ všetkých ľudí (porov.: KKC 846-848).

Sme občania slobodnej a demokratickej republiky, ktorí tak, ako majú právo slobodne voliť, mali by mať právo rozhodnúť sa, do akej cirkvi (alebo žiadnej) chcú patriť. Viažeme prevažne malé deti k ideológii na základe vlastného presvedčenia, ktoré z drvivej väčšiny ani nežijeme a nepraktizujeme. Alebo keď to dieťa dospeje, príde k inému presvedčeniu (alebo žiadnemu). Je načase dotiahnuť jednu z posledných požiadaviek Novembra 89 do konca. Bez zbytočnej hystérie.

Teraz najčítanejšie