Denník N

Čas vlkov bol začiatkom rozhodujúcej dekády pre budúcnosť Nemecka

Počas druhej svetovej vojny sa väčšina Európy ocitla v troskách. Nemecko ako hlavný vinník vojny sa stal najväčším vyhnancom starého kontinentu. Pod sutinami po bombardovaní bola pochovaná jeho minulosť a na sklonku vojny začala v mysliach Nemcov prevládať aj obava, že ako národ sú odsúdení aj na stratu práva na budúcnosť. Starý nacistický poriadok bol našťastie pre svet mŕtvy, a ten nový bol ešte stále iba vo hviezdach.

Čas nikoho, čas vlkov

Počas vojny zaplatilo životom 6% všetkých Európanov. V Poľsku zabili dokonca až jednu šestinu obyvateľov, t.j. 6 miliónov ľudí. V židovských rodinách sa nepočítali mŕtvi, ale tí, ktorí prežili. Vo vojne padlo viac ako 5 mil. nemeckých vojakov. Po vojne zostalo 1,6 milióna nemeckých detí polovičnými alebo úplnými sirotami, niektoré ani nevedeli ako sa volajú. Krajinou sa potulovali deti a mladiství, či už jednotlivo alebo v tlupách, lúpili, robili výtržnosti a prostituovali sa.

Na konci septembra 1945 bolo 6,5 milióna nemeckých mužov stále v západnom zajatí a viac ako 2 milióny hladovalo v sovietskych táboroch. Nemecko bolo po roku 1945 krajinou žien, ktoré sa počas dobýjania Nemecka spojencami, stali obeťami bezprecedentnej, pomstou motivovanej vlny znásilnení. Znásilnených bolo až 2 milióny žien, často opakovane. To svojím spôsobom mnohé nemecké ženy utvrdilo v názore, že vojna bola dielom mužov, hoci mnohé ženy pred vojnou svojím nadšením pre Hitlera, v ničom za mužmi nezaostávali.

Bez mužov mnohé rodiny počas a bezprostredne po vojne prerástli do sprisahaneckých komunít, ktoré boli odkázané na seba viac, ako kedykoľvek pred vojnou. Zvykli si na prežívanie bez otcov, pričom ženy sa počas vojny naučili zastávať všetky dovtedy mužské pozície a povolania. Aj z týchto dôvodov nemeckí vojnoví veteráni po návrate domov už často nespoznávali vlastné manželky a odcudzili sa im aj ich vlastné deti. Mnohí nemeckí vojaci si s konečnou platnosť uvedomili, že vojnu prehrali, až keď sa vrátili k svojim rodinám.

V lete 1945 bolo na území štyroch okupačných zón približne 75 miliónov ľudí. Veľká väčšina však nebola tam, kam patrili alebo kde by chceli byť. Túto niekoľkomiliónovú masu tvorili utečenci, bezdomovci, presídlenci, dezertéri, vyhnanci, bývalí táboroví väzni a iní uviaznutí. Celkom až 40 miliónov rôznym spôsobom vykorenených ľudí. Po vojne bolo treba tiež zabezpečiť návrat do pôvodnej vlasti 8 až 10 miliónom nútene nasadených a zároveň integrovať niekoľko miliónov príslušníkov nemeckého etnika z území, ktoré s Nemeckom definitívne stratili spoločnú štátnosť.

To, čo zostalo z Nemecka sa teda iba ťažko dalo nazvať spoločnosťou. Hovorilo sa o „čase nikoho“, „čase vlkov“. Panovala obava z kolapsu akejkoľvek spravodlivosti a morálky. Všade vládli hlad, chlad, odcudzenie, krádeže, rabovanie, kríza rodiny, morálky a chvíľami aj nepredstaviteľná beznádej. Koniec vojny nanovo definoval pojmy chudobný a bohatý. Peniaze v podstate stratili hodnotu. Tento stav spôsobil tzv. deprofesionalizáciu kriminality. Zločin prenikol do každodenného života širokých más, kto nekradol, okrádal svoju rodinu a blízkych.

Rok nula

Po vojne sa začal pre Nemcov rok nula. Ako sa však z takéhoto chaosu dá znovu vybudovať fungujúca spoločnosť? Na túto otázku sa pokúsil dať odpoveď Harald Jähner – nemecký novinár a spisovateľ. Jeho historická analýza s názvom Čas vlkov (Život v troskách Tretej ríše) je viac ako kompetentná. V desiatich kapitolách, prieskumom viacerých sfér povojnového života, predstavuje na jednej strane kompletný a živý obraz tohto zmaru, ale zároveň popisuje aj spoločenské fenomény a procesy, ktoré boli palivom pre zrod novej povojnovej spoločnosti.

Samozrejme nevyhýba sa ani otázke viny a zodpovednosti za zločiny, ktoré Nemci napáchali v mene národa a rasy. Podrobuje kritike toto povojnové spoločenstvo, ktoré možno neprejavovalo dostatočnú pokoru a pri zmienke o holokauste mlčalo so sklopeným zrakom, no zároveň poskytuje aj niekoľko zaujímavých spoločensko-psychologických posudkov tohto stavu, ktoré s odstupom času dávajú možno väčší zmysel, ako keby boli vyslovené v období prvej povojnovej dekády.

Podľa Haralda Jähnera sa v prvých povojnových mesiacoch a rokoch pocit viny v plnej miere nedostavil z dvoch hlavných dôvodov. Mnohým Nemcom noci plné bombardovania, kruté hladové zimy prvých povojnových rokov a každodenný boj s anarchistickými podmienkami prosto vypudili z hláv spomienky na ich nacistickú minulosť. Pod váhou nových ťaživých okolností, odkázaní iba na milosť víťazov sa sami považovali za obete, pretože keby si naplno pripustili zodpovednosť za systematické masové vraždenie v ich mene, ťažko by dokázali nazbierať odvahu a energiu, ktoré boli potrebné na prežitie povojnových rokov.

V druhom slede bol za mlčaním pocit obrovskej hanby a tiež akási snaha vytesniť vlastné zlyhania do kolektívneho nevedomia, kde však potom ako ťažký dedičný hriech ťažili najmä ďalšie generácie Nemcov. K dôslednejšej kolektívnej duchovnej a národnej očiste podľa autora prišlo až v 60. rokoch 20. storočia a vykonala ich až generácia vojnových a povojnových detí.

„Môžeme nedostatok lásky k pravde v nemeckej povojnovej spoločnosti odsudzovať, no nemôžeme jej uprieť, že podala výkon vo vytesňovaní, z ktorého jej potomstvo maximálne profitovalo“. Podľa autora to, že aj napriek určitej nejednoznačnej ochote vyrovnať sa s minulosťou a tiež návratu nacistických elít do inštitúcii a politiky, sa v oboch nemeckých štátoch presadili spoločnosti, očistené od národného socializmu, predstavuje oveľa väčší zázrak, ako úspech súvisiaci s hospodárskou obnovou.

Fénix vstáva z popola

Nemecko vstalo z popola. Vojna zanechala Nemecku približne 500 miliónov kubických metrov trosiek. 45% všetkých obydlí bolo zničených. V zbombardovaných Drážďanoch pripadalo na každého preživšieho 40 kubických metrov sutín a oficiálne sa odstraňovanie trosiek skončilo až v roku 1958, pričom posledná brigáda na odstraňovanie škôd ukončila svoju službu až v roku 1977. V mnohých nemeckých mestách bolo najskôr potrebné, a to doslovne nájsť pôdu pod nohami, aby sa dali opäť položiť základy obnovovaných miest.

Boli zničené továrne, výrobné závody, cesty, železnice a ostatná infraštruktúra. Mnohé existujúce majetkové statky sa stali objektom vojnových reparácií. Povojnová administratíva vo všetkých okupačných zónach zaviedla prísny prídelový systém. V britskej a americkej zóne bol povolený len denný prídel 1550 kalórii, 65% toho, čo lekári v tom čase považovali za potrebné pre dospelého človeka. Sľúbených 1550 kalórií bolo však čoskoro dramaticky podhodnotených. V najhorších prvých troch rokoch sa prideľovalo iba 800 kalórií na dospelú osobu. Samozrejme, že takéto opatrenia zároveň stvorili prebujnený čierny trh.

V západnom Nemecku znehodnotila menová reforma až 93% úspor v ríšskych markách. Západné Nemecko bolo síce zahrnuté aj do Marshallovho plánu, ale ako jediný príjemca, vzhľadom na svoju nacistickú minulosť, muselo peniaze aj vrátiť. Aj v tomto bode však kniha Čas vlkov ponúka fascinujúcu panorámu odhodlaného národa, ktorý sa svojou disciplínou a cieľavedomosťou postavil opäť na nohy. Západná NSR dokonca po čase prerástla do ekonomického tigra Európy, pričom po páde Železnej opony bola schopná finančne vyživovať aj svoju dlhodobo podvyživenú a stratenú východnú sestru.

 

Harald Jähner: Čas vlkov (Život v troskách Tretej ríše), N Press, 2022, Preklad: Miloslav Szabó

Teraz najčítanejšie