Denník N

Ako uspieť v boji s nutkavými myšlienkami

Možno ste zažili okamih, kedy ste vyšli na balkón a napadlo vás – čo keby som…? Niekto má takú skúsenosť na nástupišti vlaku. Prípadne mu príde na um myšlienka, že tam niekoho strčí. Poznám príbeh nábožného človeka, v ktorom pred Bohom zarezonovala nadávka (voči nemu). A čo obava, že niekomu ublížime? Alebo myšlienka na sex s mladším človekom… kde sa to v nás berie a čo to hovorí o nás?

Už je tomu pár rokov, čo som bol v divadle na hre Chrobák v hlave. V tejto hre jedna z hlavných postáv dostala od iného človeka myšlienku, ktorú prijala za svoju a zmenilo jej to život. V podstate išlo o pochybnosť ktorej dovolila, aby zbúrala jej svet istôt. Preto má táto hra tak blízko k dnešnej téme.

Nutkavé myšlienky patria k životu

Dnes si priblížime knihu Brouci v hlavě od dvojice autorov Martina Seifa a Sally Winston. Jej témou sú nutkavé myšlienky.

Ľudia sa boja hovoriť o tejto téme, pretože vnímajú nutkavé myšlienky ako stigmy, ako niečo nežiadúce, čo by ostatní odsúdili. A preto ich schovávajú. Dôvod prečo ich schovávame, je ich obsah. Bojíme sa, že sú svedectvom o tom, že sme niečo „menej“, bojíme sa pravdy o sebe alebo sa bojíme, že máme problém a že budeme potrebovať vyhľadať pomoc.

A tak s nimi zápasíme. Bojujeme s nimi, potláčame ich, snažíme presmerovať pozornosť, prípadne sa pokúšame utopiť ich v alkohole, alebo ich premeniť na cigaretový dym. Nič z toho však neplatí a nefunguje. Skôr či neskôr sa vrátia a opäť nám „otravujú“ život.

Je načase im dať miesto, ktoré im patrí. Dnes spolu prejdeme cestou, na ktorej konci im dáte zbohom. Poďme na to.

Hneď na úvod treba napísať, že skúsenosť s nutkavými myšlienkami má 9 z 10 ľudí. Je preto „normálne“ ich zažiť. A nie je to znakom menejcennosti, či ochorenia. Je to rovnako bežné, ako keď vás tu a tam niečo zabolí. Či chcete, alebo nie, nutkavé myšlienky vás budú sprevádzať celý život. Otázkou je, aké miesto im dáte a ako ovplyvnia váš život.

Bojíme sa ich obsahu

Nutkavých myšlienok sa bojíme, aj kvôli ich obsahu. Ten obsah nás naozaj môže šokovať. Ale pointou je, že nie je náš…

Každému človeku sa sníva a hoci nie každý si pamätá svoj posledný sen, asi každý má skúsenosť so snom, ktorý pospájal rôzne úlomky z nášho dňa. Cez sen sa pripomenuli určité veci. Ale nie sú naše. A rovnako tak má asi každý skúsenosť so snom, ktorý bol úplne absurdný a nezmyselný. Akoby ho natočil nejaký režisér v duchu postmoderny. Ani tento obsah nie je náš. Sen nám veľmi dobre pripomína, že je len nástrojom, vďaka ktorému sa projektuje tok informácií. Nič viac a nič menej. Samozrejme, že sen môže hovoriť aj niečo bytostne o nás, dokonca môže nám pripomínať dôležité veci a niesť v sebe víziu a posolstvo.

Prečo spomínam sen? Lebo myšlienky, ale aj emócie a pocity sú na tom v podstate rovnako – ako sen. Sú nástrojomsprítomňujú určitý obsah.

To že máme nutkavú myšlienku neznamená, že je naša a že hovorí niečo o nás. Môžeme byť len „médiom“, cez ktoré informácia v podobe myšlienky prejde. A preto jej obsah, nie je náš.

Sen bol pre Freuda kráľovskou cestou k nevedomiu. Pre myšlienky to neplatí a preto ešte menej zrkadlia to, čo sa v nás odohráva.

Dávame im život

Všimnite si spojenie nutkavé myšlienky. Myšlienky môžu byť naozaj rôzne. Čo však rozhoduje o tom, že získajú prívlastok nutkavé?

S myšlienkami máme bohaté skúsenosti. A predsa niektoré nás zaujmú, či upútajú viac. Práve táto prepojenosť, viazanosť, vzťah či spútanosť je príčinou toho, že nás myšlienka začne „prenasledovať“.

Predstavte si existenciu čiernej diery, ktorá pohlcuje svet okolo seba a žije z neho. Podobný je príbeh myšlienky, ktorá sa stala nutkavou. Nutkavou ju urobil náš záujem – začali sme jej venovať pozornosť a venovať jej svoju energiu a tým ju držíme pri živote. Je jedno, či sa ju snažíme spochybniť (racionálne), potlačiť, vytesniť, presmerovať pozornosť, alebo siahneme po všímavosti v nádeji, že nás niečo upúta viac. Tento boj s myšlienkou je márny a naša pozornosť ju živí. Vďaka nej má chuť do života.

Možno si spomeniete na fantasy film Nekonečný príbeh – svet fantázie v ňom bude existovať, kým sa nájde dieťa, ktoré bude snívať a tým ho držať pri živote. Podobné to je aj s nutkavými myšlienkami. Je úplne jedno, aká myšlienka to je a aký je jej obsah. Ak budeme s ňou bojovať, bude žiť. Náš zápas jej dáva chuť do života. Doslova…

Diskusia o ničom

V našej hlave s myšlienkou diskutujeme. Ozývajú sa v nás hlasy – akoby sa rôzne „mechanizmy“ hlásili k životu a snažili sa situáciu vyriešiť.

Najprv sa k slovu prihlásia rôzne strachy a obavy. Čo keby sa myšlienka stala skutočnosťou? „Čo keď…?“ a narastá miera úzkosti.

Potom sa k slovu prihlási hlas snažiaci o útechu. Snaží sa spochybniť myšlienku a oslabiť úzkosť a napätie. Prináša útechu, ale len na chvíľu. Tá nutkavá myšlienka je veľmi často iracionálna a preto racionálny dôvod nie je tou správnou odpoveďou.

Preto sa znovu hlási o slovo pochybnosť – „ale čo ak naozaj…?“ a tak stále dokola. Je to začarovaný kruh.

A predsa v pozadí na príležitosť čaká sila nášho ducha v podobe mysle. Ako múdry starec pripravený zasiahnuť do hádky a priniesť riešenie. Pustíme ju k slovu? Táto časť z nás zachováva pokoj. Má v tom jasno. Dokonca sa môže čudovať nad tým, čo tí dvaja riešia. Máme problém ju pustiť k slovu, pretože kladieme väčší dôraz na to, čo hovoria tí dvaja, ako by sme pripustili, že je to debata o ničom.

Prijať ich a nechať tak

A tým sa blížime k riešeniu problému s nutkavými myšlienkami. Ak ich pri živote drží náš záujem a pozornosť, tak cestou ako ich vyprevadiť do zabudnutia, je prijať ich a nechať byť.

Nepotláčame ich, nepopierame, nepresúvame pozornosť inam, ani sa nesnažíme upútať niečím iným. Jednoducho ich zaregistrujeme, dáme im miesto, ktoré im patrí a prestaneme sa im venovať. Tým stratia zdroj sily – začnú slabnúť a pomaly sa začnú vytrácať.

Nech už čokoľvek bolo príčinou ktorá spôsobila, že sme normálnej myšlienke začali venovať viac pozornosti, teraz s tým prestaneme a tým z nutkavej myšlienky urobíme opäť „normálnu“. A tá ako každá iná normálna myšlienka – odpláva do zabudnutia.

Náš mozog je veľmi usilovný a nemá rád nečinnosť. Má potrebu sa stále niečím zamestnať. A preto vždy tu bude nejaký obsah, ktorý bude prechádzať cez nás. Stále máme k dispozícii informácie z okolitého sveta, ale aj z nášho vnútra a tiež naše spomienky…

Preto nám neosoží utiecť zo sveta, ale potrebujeme vybojovať pokoj v našej duši. To je dôležité. A ak sa nám to podarí, dokážeme ho udržať hoci aj na rockovom koncerte. Sila ducha.

Rôzne podoby myšlienok

Pre spoznanie a identifikovanie nutkavej myšlienky možno pomôže priblížiť si niektoré podoby, ktoré môže mať. Môže byť v podobe konania, ktoré je v rozpore s etikou, s morálkou, prípadne s náboženskými predpismi. Môžu to byť nečisté myšlienky, či sexuálne fantázie. V náboženskej rovine slová plne rúhania, dokonca nadávok. Patria sem myšlienky spojené s obavami – čo keď to pokazím, zlyhám, nepodarí sa to, nenaplním, nebude ten druhý spokojný… ale aj otázky po zmysle života, veľké témy života, pochybnosti o sebe… čo keď ochoriem… bude má mať rád? Posudzovanie druhých, škrupule…

Ale nutkavú povahu môže mať aj myšlienka v podobe obrazu. Predstava, obraz, vizualizácia… a odtiaľ je blízko k zmyselným vnemom a pocitom. Stále cítim tvoj dotyk, cítim tvoju vôňu. Počujem hlas / pieseň. Dozvuky zážitku/ stretnutie / filmu…

Myšlienky sú naozaj rôznorodé a nie je na tom nič divné. A preto nutkavou môže byť hociktorá z nich – ak jej začneme venovať pozornosť.

Sú len spoločníkom

Myšlienky zohrávajú v našom živote dôležitú úlohu. Preto nečudo, že vzniklo v spojitosti s nimi niekoľko mýtov.

Ľudia si často myslia, že myšlienky máme plne pod kontrolou. My síce dokážeme myšlienku „vyvolať“ a dokážeme s ňou pracovať. Ale mnohé myšlienky jednoducho žijú svojím životom a nemáme ich pod kontrolou. Mnohé len tak plynú okolo nás a nič s tým neurobíme. Nemáme ich pod kontrolou a preto nie sme za ne zodpovední. Zodpovední sme len za to, ako ďalej narábame s myšlienkou – ako ju rozvíjame a či ju necháme premeniť sa v slová a v skutky.

Niektorí vnímajú myšlienky ako indikátor charakteru. Akoby hovorili o tom, aký sme. Ale ak len tak plynú okolo nás a cez nás… o charaktere a o nás hovoria naše rozhodnutia. Nie myšlienky.

Myšlienky majú podľa predstáv niektorých hovoriť o našom ja. O tom, čo sa v nás deje. Ale ak prichádzajú samé od seba a bez toho, aby sme ich ovplyvnili… Prebiehajú v nás procesy, ktoré nemáme úplne pod kontrolou. Stále platí, že dôležité je, ako s myšlienkou naložíme.

Ďalší mýtus hovorí, že myšlienka je snahou nevedomia ovplyvniť naše vedomie a tým aj rozhodnutie. Myšlienky však naozaj prichádzajú a odchádzajú. Je ich toľko a sú tak rôzne, že nie sú smerodajné.

Jeden z najpopulárnejších mýtov hovorí, že myslenie ovplyvňuje, čo sa stane. Myslenie tak získava akýsi magický rozmer. Stačí si pomyslieť a budú sa diať veci. Ale tak to nie je. Iste, myslenie môže ovplyvniť našu náladu. Môžeme mať sklon začať myslieť napríklad negatívne. Ale myšlienky samotné nemajú silu stať sa skutočnosťou.

S predchádzajúcim mýtom sa spája aj opačné tvrdenie. Ak na niečo myslíme – tak sa to nestane. Akoby sme myšlienkou vytvorili bezpečné prostredie a niečomu zabránili. Ale veci sa dejú, či chceme, alebo nie. Môžeme sa o niekoho báť, môžeme na neho myslieť… ale udalosti idú vlastnou cestou…

Tak ako skoro každý má skúsenosť s nutkavými myšlienkami, tak skoro každý má skúsenosť so zvláštnymi či divnými myšlienkami. A preto nič nehovoria o našom duševnom zdraví.

Jeden z mýtov tvrdí, že stojí za to zaoberať sa každou myšlienkou, pretože hovorí niečo o nás. Ale ten tok myšlienok miesto vysielania jednej rozhlasovej stanice, pripomína skôr vysielanie všetkých staníc dostupných v éteri. Akoby sme neustále medzi nimi prelaďovali a hľadali tú svoju. Preto ani chvíľkové zameranie na jednu z nich nehovorí nič o nás.

Dokážeme prijať premenlivosti jednej myšlienky, ale keď sa opakuje, tak to už nie je náhoda. No nie je. Ale neopakuje sa to preto, že je dôležitá, ale preto, lebo jej venujeme pozornosť. Prichádza obdobie Vianoc a vtedy máme intenzívnu skúsenosť s reklamami, ktoré nám po istom čase tak lezú na nervy, že sa ich hudba a slová tu a tam pripomínajú, aj keď nemáme pustené rádio či tv. Tak to proste je a nič to nehovorí o nás. Niekedy fungujeme ako „špongia“ – naberieme informácie a trvá, kým sa ich zbavíme. Sme od nich zašpinení, ale tá „špina“ nie je naša…

Nutkanie bez impulzu

Mnohí sa nutkavých myšlienok boja, pretože si ich spájajú s impulzívnym konaním. Samotné nutkanie, je nepríjemné. A každá myšlienka po istom čase môže byť otravná.

Nutkavé myslenie je však v protiklade s impulzívnym konaním. Impulzívne konanie je často bez premyslenia a teda „na rýchlo“. Nutkavé myšlienky sa spájajú s premýšľaním. Ak by sme nepremýšľali, už dávno by sme konali v ich duchu. Nemusíme sa preto báť, že nutkavé myšlienky = impulz k vykonanou toho, čo nám prišlo na um.

Nezabúdajte, že s nutkavými myslením sa kladie veľký dôraz na sebakontrolu a tá je v protiklade s impulzívnym konaním.

Nutkanie je ilúzia

Rozhovor o nutkavých myšlienkach a impulzivite je dôležitý, pred ďalšími mýtami ktoré si rozoberieme.

Ak sa vo vás zjaví myšlienka spojená s násilím, nie je to znak hnevu a agresie vo vás. Nutkavá myšlienka je opakom toho, po čom túžime. Preto s ňou zápasíme.

Môžete mať pocit, že vás nutkavá myšlienka doslova „tlačí“ k jej uskutočneniu. Akoby dávala k tomu impulz. Je to však len ilúzia. Dôsledok úzkosti, ktorú prežívame.

Môže vás nutkavá myšlienka svojim obsahom vydesiť. Môžete sa naozaj báť, že by sa zrealizovala. V prvej chvíli na túto hrozbu reaguje naša amygdala v mozgu a berie túto hrozbu vážne. Ak však zachováme chladnú hlavu, k slovu sa dostane mozgová kôra a tá jej dá miesto, ktoré jej patrí. A hrozba pominie.

Máte pocit že musíte s nutkavými myšlienkami bojovať? Nemusíte. Naozaj to nie je vhodné a dobré. Len ich tým udržujete pri živote.

Keď sa to tak vezme, tak obsah nutkavej myšlienky predsa len hovorí niečo o nás – ak ju odmietame a s ňou bojujeme, potom je pre nás dôležitý opak toho, čo hovorí. Inak by sme sa jej nebránili. Máme pocit, že klame, a že nám krivdí…

Cena za prežitie

Amygdala nám pomáha prežiť. Dáva impulz ku konaniu, kedy treba konať a tým zvýšiť šancu na prežitie.

Je to však často nepremyslené a impulzívne konanie, ktoré je aj zbytočné a unáhlené. Až neskôr sa k slovu dostane mozgová kôra, ktorá vyhodnotí reálne riziko, dokonca premyslí optimálne riešenie. Problém je v tom, že bez amygdaly by sa mozgová kôra nemusela dostať k slovu, pretože kým by na ňu prišiel rad, jedinec by bol po smrti.

Daňou za záchranu života a zvýšenie šance na prežitie je skutočnosť, že sa tu a tam bojíme zbytočne. A čím iným je nutkavá myšlienka, než strachom a obavou a to naozaj často neopodstatnenou. Nutkavé myslenie sa rodí v okamihu, kedy vstúpime do procesu a rozohníme obavy amygdaly. Potom ani mozgová kôra už nezvládne uhasiť rozpálený plameň a horí v nás pochybnosť v podobe myšlienky. Myšlienky, ktorá nám nedá spať.

A nielenže sa rodí nutkavé myslenie, k slovu sa dostáva aj úzkosť. A možno hovoriť o úzkostnom myslení. Kým nutkavé myšlienky hovorili o opaku toho, čo chceme, úzkostné žiadajú istoty. Pri nutkavej myšlienke sme sa báli, že sa stane. Pri úzkostnej požadujeme záruky, že sa nestane. Sme však v takom rozpoložení, že nič nie je pre nás dostatočným argumentom a zárukou.

Nekriesiť nutkanie, zamávať mu na cestu

Keď sme hovorili o hlasoch, ktoré nás dostávajú do problémov, existujú aj tri faktory, ktoré nás ponáraju do nutkavých myslienok.

Prvým takýmto faktorom je „lepiaca, či skôr myseľ„. Keď sme unavení, alebo vystresovaní, tak máme blízko k úzkosti a k nutkavým myšlienkam.

Druhým je paradoxné úsilie – čím sa viac snažíme, tým je to horšie. Myšlienky získavajú na sile.

Tretí faktor by sa dal pomenovať ako ponorenie – ponorili sme sa do sveta myšlienky a začali s ňou viesť dialóg. Vďaka tomu sme sa dostali do jej pazúrov a bude pre nás ťažké ju opustiť. Je to ako fenomén tekutého piesku – čím viac sa snažíte, tým viac sa do toho ponárate.

Tak ako v iných oblastiach, tak aj tu platí, že keď budeme cvičiť, budeme dbať na zdravú stravu a životný štýl a budeme sa venovať záľubám a doprajeme si aj oddych, tak budeme mať viac síl, hoci aj na boj s nutkavými myšlienkami. Je veľa spôsobov, ako zvýšiť silu ducha a jeho schopnosť čeliť náročným okamihom.

Čaro prijatia

Ale čaro zápasu s nutkavou myšlienkou nie je v boji, ale v prijatí.

Postoj prijatia zahŕňa šesť krokov. Tým prvým je schopnosť pristupovať k myšlienkam s ? Nemusia byť naše. Je to schopnosť rozlišovania. Ale nutkavú myšlienku je ľahké spoznať vďaka tomu, že sa vracia.

Druhým krokom je presvedčenie, že nutkavá myšlienka sama o sebe je neškodná. Môžeme ju nechať tak. Nemá ako nám ublížiť.

Tretí krok – dovolíte im, aby prišli. Nesúdite ich a ani neposudzujete. Nevediete s nimi dialóg a ani neprijímajte ich posolstvo. Len im dovolíte byť a nevenujeme im pozornosť. Ak nehovoria o vás, tak nemá zmysel sa im venovať.

Štvrtý krok nás vedie k prítomnosti. A neriešiť minulosť. Žime tým, čo je.

Piaty krok nás vedie k tomu, aby sme si dopriali čas. Nutkavá myšlienka má tendenciu „hrať“ to na naliehavosť. Ale prečo by ste sa mali ponáhľať? Všetko má svoj čas. Unáhlené konanie často vedie k nepremysleným krokom.

A tak prichádzame k šiestemu kroku a tým je pokračovať v tom, čo sme robili pred tým, než sa objavila nutkavá myšlienka. Prečo by sme sa ňou nechali ovplyvniť? Ona si žije svoj život a my svoj.

Posledné nástrahy boja

Ak niečo podráža nohy v boji s nutkavými myšlienkami, tak je to pocit viny. Práve nutkavé myšlienky často prinášajú tému viny a máme výčitky a preto sa necháme zaangažovať tam, kde to nie je vhodné.

Okrem viny nám škodia pochybnosti. Prehlbujú problém spojený s nutkavými myšlienkami. Akoby ten začarovaný kruh nemal koniec. Vďaka pochybnostiam sa do toho ponárame stále viac.

A tým tretím rizikovým faktorom je naliehavosť. Keď uveríme nutkavým myšlienkam – že ide o veľa a treba konať, vyradíme mozgovú kôru z prevádzky a dovolíme amygdale, aby „stavila“ všetko na jednu kartu. A to je voda na mlyn, teda cesta k tomu, aby myšlienka sa stala nutkavou.

Máme skúsenosť z boja s nutkavými myšlienkami. Stalo nás to už veľa života a energie. A pritom jediným efektívnym postojom, je prijatie myšlienky. Aby sme s ňou nebojovali. Nedať jej príležitosť, aby sa zmenila na nutkavú. A keď sa zmenila na nutkavú – vystaviť sa obávam a úzkostiam ktoré vyvolala – postaviť sa tomuto napätiu a diskomfortu a ustáť ho. Časom tlak začne klesať. A myšlienka sa vytratí. Stratí sa. A ostane len pokoj.

Svedectvo o prostredí, nie o nás

Tak majú myšlienky nejaký hlbší význam, alebo nie?

Keď prežijete náročný okamih, je prirodzené, že sa myšlienkami k nemu vraciate. Myšlienky prezrádzajú, že je to pre vás dôležité.

Keď prežijete traumu, tak sa myšlienky budú hlásiť o slovo. Nebudú nutkavé, ale aj tak budú chodiť kedy sa im zachce a pripomínať zranenie.

Pokiaľ zápasite s obsesiou, vtedy prežívate vyšší level zápasu s nutkavými myšlienkami. Spravidla vám bránia normálne fungovať, pretože vás úplne zamestná a vyčerpá boj s nimi. Ale ani vtedy vás nedoženie k hlúposti, „len“ prestanete normálne žiť. Ako by ste vyhoreli.

Myšlienky môžu prezradiť čím žijete. Môžu pripomínať, čím ste prešli. Sú skôr však takou tou pečiatkou v pase, ktorá prezrádza krajinu, ktorú ste navštívili.

Pozor si treba dať, až keď je tá miera za „hranou“. Možno si spomeniete na človeka, ktorý niečím žije, že dokáže o tom hovoriť celé hodiny a venuje sa tomu. Tam už naozaj nejde o náhodu, či svedectvo že to dotvára jeho život, ale že je to niečo dôležité v jeho živote. Kým ide o nutkavú myšlienku – je otravná, ale nikdy sa nestane skutočnosťou. Problém by nastal v okamihu, keby sme si ju osvojili – prijali ju za svoju. Vtedy by mohla výrazne zmeniť náš život. A tá zmena nemusí byť pozitívna…

.

Za bežného stavu myšlienky vydávajú svedectvo o tom, čím žijeme. Nič viac a nič menej. Nutkavé myšlienky sú otravné, ale v podstate neškodné. Zaujímavejšia než nutkavá myšlienka je obava, či strach, kvôli ktorým prepadáme pochybnostiam. A nutkavé myšlienky sú len dymovým signálom, ktorý ukazuje na slabé miesto. Ak sa treba niečoho obávať, tak sú to myšlienky, ktoré sú „toxické“ a príjmeme ich za svoje, pretože tie nám negatívne poznačia život. Nutkavá myšlienka je otravná, ako mucha v sparnom lete. Nenechajte sa ňou otráviť…

Ak stále máte pochybnosti, nebojte sa vyhľadať odbornú pomoc. Buď vás uistia, že „to“ nie je problém, alebo vám pomôžu problém prekonať. Riešenie existuje. A aj úľava od úzkosti.

Tomáš Hupka

Sally M. Winston založila inštitút pre úzkostné a stresové poruchy.

Martin N. Seif je spoluzakladateľom Americkej asociácie pre úzkosť a depresiu.

Zdroj fotografie:

www. impulsetherapy. com

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa. Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee. O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.  Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia... Prajem Vám príjemné čítanie! Tom