Denník N

Hoax alebo žart?

Na prvý pohľad sa zdá, že ide o slová s jasne odlíšiteľným obsahom. No nie je to tak.

Je to jasné už zo samotnej definície hoaxu, ktorá ho charakterizuje ako podvod alebo klamstvo, ktorých cieľom je zo žartu alebo so zlými úmyslami prinútiť niekoho veriť niečomu, čo nezodpovedá skutočnosti, a zneužiť jeho dôverčivosť*. Vo všeobecnosti teda žart a hoax od seba odlišuje iba ich zámer. Keďže sa ani v jednom prípade tento zámer nedeklaruje, dostávame sa k všeobecnému problému, či je vôbec možné vždy nejakým spôsobom oboje odlíšiť určitou „automatickou formalistickou“ procedúrou. Jednoznačná odpoveď je, že nie. V mnohých prípadoch to však ide, a treba poďakovať všetkým tým, ktorí sa o to snažia.

Najlepšie žarty, v ktorých si chceme z niekoho vystreliť, sú tie, v ktorých si niečo vymyslíme na hrane uveriteľnosti a vzápätí poskytneme rozuzlenie. Táto hrana je niečo veľmi neurčité, čo závisí jednak od vedomostí v určitej špecifickej oblasti a aj od ľudskej povahy. Ak ju odhadnete zle, minie svoj cieľ. Preto iné žarty majú jadroví fyzici, iné pekári a iné džezoví hudobníci. Samozrejme, musia tu byť aj také, ktorým rozumejú takmer všetci. Zneužiť žart na iné ciele ako pobavenie nie je žiaden problém a stretáme sa s tým často. Mohli by sme uviesť mnoho súčasných príkladov, ale asi najslávnejší nájdeme v románe Milana Kunderu Žert z roku 1967. Pripomenula nám ho jeho sfilmovaná verzia pri príležitosti úmrtia českého herca Jozefa Somra v jeho hlavnej úlohe.**

Tak ako možno žart zneužiť a premeniť ho na hoax, možný je aj opačný obrat. Je to jedna z dobrých foriem boja proti nezmyslom. Jednoducho robiť si z nich žarty. Niekedy je dokonca veľmi ťažké na ne nereagovať úplne spontánne. Pripomeňme si zopár z niekdajších  intelektuálnych „skvostov“, ktoré hovorili o príčinách vtedy ešte začínajúcej pandémie. Na vine bolo „všeobecné nedodržiavanie vesmírnych zákonov“ a „vraj aj prehrešky proti zákonom ľudským“. Vhodné bolo vtedy doplniť, že tie najhoršie prehrešky boli proti Ohmovmu a gravitačnému  zákonu. (Ten posledný  porušovali najmä teplovzdušné balóny.) Zoznam hlavných konkrétnych vinníkov (George Soros, Bill Gates, NASA, Rothschildovci a vojensko-priemyselný komplex) sme mohli doplniť napríklad Jurijom Gagarinom a Adolfom Hitlerom, s vysvetlením, že ešte žijú (písali na internete) a, samozrejme, „úbohou“ modrou skalicou i životu nebezpečnou kyselinou citrónovou (to je tá, ktorá škodí, kde môže).

Aj v takom prípade sa asi nedalo počítať s tým, že sa nenájde niekto, kto vášmu hodnotnému príspevku uverí a či vlastne váš žart práve takto neodštartoval svoju novú púť v podobe nového hoaxu. Taktiež mnohé zdôvodnenia, prečo niektorí ľudia držia stále palce Rusku (lebo ukrajinská susedka zle zaparkovala), ak by neboli také tragické, boli by skutočne komické nielen svojím obsahom, ale často aj solídnou odbornou, prípadne aj akademickou kvalifikáciou našich slovenských šíriteľov. Zrejme platí oboje. Sú tragikomické.

V začiatkoch epidémie, keď bolo u nás obetí ešte málo, zvažoval som, či by nebolo dobré urobiť medzinárodnú súťaž o najlepší hoax, pretože sa mi zdalo, že by mohlo ísť o druh nového umenia. Človek predsa musí obdivovať fantáziu ich autorov. Taký Pablo Picasso sa môže niekde strčiť so svojím kubistickým obrazom Sediacej ženy, na ktorom nič nie je „správne“. Hlava ženy vyzerá ako po nevydarenom chirurgickom zákroku, čomu zodpovedá aj bledomodrá farba jej pokožky. Alebo jeho obraz Dora Maarová s mačkou, predaný nedávno za 95 miliónov dolárov, na ktorom umiestnil nos ženy priamo pod hypertrofované pravé oko ženy. Čo je to v porovnaní s nápadom vložiť do rúk 90-ročného Georga Sorosa reagenčné banky, v ktorých kultivuje vírusovú pliagu a potom ju distribuuje do tiel čínskych netopierov, aby v konečnej fáze rovnomerne pristáli na našich bryndzových haluškách. A to všetko popri riadení celosvetovej migrácie a vakcinácie doplnenej čipovaním, pretože uznajte, aktuálne údaje o našom krvnom tlaku a frekvencii močenia by mali mať súčasní diktátori k dispozícii najneskôr do piatich milisekúnd. (Hlupáci, keby neboli takí netrpezliví, mohli sa to dozvedieť z priamo nášho fejsbúku.) No a, samozrejme, zvládol popritom aj určiť našej pani prezidentke, kedy sa má konať referendum o skrátení volebného obdobia. Pri hodnotení fenomenálnych schopností tohto muža nám napadá, či ešte existuje nejaká hranica, ktorá oddeľuje uveriteľné od neuveriteľného. Myslím si, že existuje. Skúsme ju zistiť napríklad „zaručenou“ informáciou, že v roku 64 Rím nezapálil Nero, ale George Soros.

Na čom sa môžeme smiať?

Táto absurdná otázka, samozrejme, nemá žiadnu rozumnú odpoveď. Dá sa zasmiať takmer na všetkom. U každého však existujú určité hranice osobného vkusu, resp. nevkusu, za ktoré už nepôjde. Samotná smrť alebo iná zúfalá situácia takouto hranicou nemusí byť. Robiť si vtipy z pandémie a zároveň sa držať rád lekárov, a prípadne ich aj propagovať. Prečo nie? Pripomeňme si humor mnohých obyvateľov Londýna počas jeho bombardovania v 2. svetovej vojne. Ani 80 000 nemeckých bômb nestačilo na to, aby ho úplne stratili. Ukrajinci si iste tiež takto pomáhajú prežiť.

Tam, kde je jasné, že sa máme smiať

Humor je dosť intímna záležitosť, a to, čo je vám skutočne smiešne, sa zväčša dozviete iba ak ste sám a mimo prostredia, ktoré vám to tak trochu nanúti. Takým je napríklad zábavný TV seriál s „umelo implantovaným“ smiechom, ktorý vás upozorní, kedy sa máte smiať. Smiech je „vysoko infekčný“, takže vo väčšom kolektíve sa smejete aj na tom, čo vám ako zábavné veľmi nepripadá. Niekedy možno už len preto, aby ste nevyzerali ako úplný autsajder. Vedieť, že smiať sa má (alebo môže) je jasné aj pri sledovaní divadelnej alebo filmovej komédie či zábavného TV, prípadne rozhlasového programu. Podobne je to pri čítaní satirickej literatúry. Tu všade sú upozorňujúce mantinely pre náš smiech jasne dané. Pri čítaní rôznych internetových textov však už túto pomôcku nemáme a musíme vlastnými silami identifikovať, či ide o žart, omyl, hlúposť alebo hoax. Problém je v tom, že humor je dosť špecifická vlastnosť. Na niečom sa niekto smeje, iný na tom nevidí nič smiešneho, ďalší vo vašich vtipoch hľadá nejaký skrytý hlbší zámer a iný vás pri vašej zábave považuje za infantilného, prípadne za úplného blázna. Sympatický neuropsychológ Robert Krause má pravdu v tom, že ľudia sú vo vzťahu k humoru veľmi rôzni, avšak toto suché tvrdenie skrýva mnoho úžasných podôb konkrétnych ľudských reakcií. Tie najzaujímavejšie sú od tých, ktorí ho nemajú. Je celkom zaujímavé pozorovať ich rozpaky. Ich prípadná prosba o vysvetlenie žartu nič nerieši, snáď iba akceleruje ďalšiu zábavu. Niekedy ľudí bez humoru tak trochu ľutujeme, pretože sa domnievame, že ich život pripravil o niečo veľmi príjemné a zároveň aj veľmi dôležité. Existuje pomerne populárny a asi aj trochu nafúkaný termín inteligentný humor, ktorý navodzuje dojem, že by sa na ňom mali zabávať iba inteligentní a vzdelaní ľudia a snáď, že zároveň „niečo iné“ by malo byť pod ich úroveň. Avšak ľudí, ktorí považujú niečo za smiešne, neoddeľuje od tých druhých vo všeobecnosti nejaká jasná hranica inteligencie a vzdelania. To však neznamená, že hlúpy a primitívny humor neexistuje.

Asi sa všetci zhodneme na tom, že dnes nie je doba, ktorá by veľmi priala žartom. Podpisujú sa na tom priamo dôsledky nedávnej pandémie a súčasnej vojny na Ukrajine, no nepriamo aj to, že vďaka fejkovým a hoaxovým zlomyseľnostiam hľadáme vo všetkom zlý úmysel a priestor pre obyčajnú radosť zo žartov sa nám takto neustále zužuje.

* Wikipédia (https://www.google.com/search?client=firefox-b-d&q=hoax)

** V románe šlo o to, že nevinný recesistický text na pohľadnici adresovanej fanatickej komunistickej revolucionárke, frajerke hlavného hrdinu Ľudvíka Jahna, študenta prírodovedeckej fakulty (taktiež komunistu), bol zneužitý na zničenie jeho politickej a osobnej kariéry. Vďaka tomu skončil v neslávne známych Pomocných technických práporoch (PTP) a vo vojenskom väzení. Bol to celkom bežný prípad, ktoré boli koncom štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia na dennom poriadku. (Paradoxne, väčšia časť trvania niekdajšieho režimu v bývalom povojnovom Československu sa potom zmenila na takmer beztrestnú zlatú éru politických vtipov.) Redukovať však takýmto spôsobom obsah románu Milana Kunderu na túto ústrednú zápletku by bolo jeho katastrofálnou vulgarizáciou.

 

 

Teraz najčítanejšie

Karol Jesenák

Prof. Ing. Karol Jesenák, CSc.
Vysokoškolský učiteľ