Čakanie na Zelenského.

1. 

Slovensko: „Hľadáme lídra pre zmenu“.

Objednávatelia /spoločnosť/:  „Prosím nič explicitne a radikálne  nemeniť, stačí pôsobiť dojmom lídra“.

Mantra konsenzuálnosti, umiernenosti, slušnosti a pôsobenia na úrovni ukazuje, že nevieme ako robiť potrebné zmeny v spoločnosti.

Nikto zo spoločenských elít nie je ochotní vykročiť zo spoločenskej hmly a hovoriť tak a robiť to, čo potrebuje slovenská spoločnosť. Boja sa byť presní, rázni, akční. Nechcú sa do toho vložiť. Nie je to komfortné. V špičke uvedomelej a správnej politiky /najprv ju potrebujeme stvoriť/ potrebujeme závan radikálnosti, ktorý dostane hrdzavejúcu spoločnosť do „docku“ na hĺbkovú renováciu.

Vo všetkých  kritických civilizačných témach poslednej doby my, slovenská spoločnosť,  zlyhávame. Vlastne iba bojujeme a plytváme energiu, čas a peniaze s našou civilizačnou nevyspelosťou. Dianie v spoločnosti prebieha  živelne, na vlne „ochoty a neochoty“ národa. Odborníci len jednotlivo „pracovne“ komentujú nejakú tému.

V priebehu dvoch rokov sme si prešli veľkými spoločenskými krízami –

1. Covid – majorita spoločnosti niesla uvedomelý antivaxerizmus alebo jeho tolerovanie
2. Vojna na Ukrajine -/ne/chápanie podstaty problému a /ne/chápanie podstaty pomoci bolo ešte to lepšie spektrum národa. Zvyšok chcel „ukončenie vojny“ a asi nemysleli víťazstvo UA
3. LGBTI – akí sme /ne/civilizovaní, /ne/úvedomelí, /ne/tolerantní „či sme ako spoločnosť /ne/dozreli“,
4. Neschopnosť sa odpútať od spektra politických strán, ktoré škodia spoločnosti – SMER ,HLAS, Sme rodina ,SNS, Republika, Kotlebovci.

Tieto posledné spoločenské otrasy nie  je všetko, čo vieme vyprodukovať. Príďte s ďalšou civilizačnou témou a narazíme opäť na anticivilizačnú barikádu názorov v spoločnosti. Tie barikády sú čoraz väčšie a stávajú sa niečím legitímnym, už to nie je tá strašná hlúposť, už to je iný názor, možno aj druhá pravda, možno aj prvá. Deje sa to preto, že sme ticho, bojíme sa, alibizujeme vysvetlenie svojho neangažovania. Dovolíme im ich stavať, prejdeme okolo nich a pekne sa pozdravíme. „Spájame sa a nepolarizujeme“. Konsenzuálne s barikádami ideme budovať funkčnú spoločnosť.

Vyhodnocovanie historických a spoločenských prelomov sa deje až s odstupom času. Historici a sociológovia, až keď všetko prehrmí, a majú čierne na bielom, čo sa stalo, vedia udalosti kauzálne vyhodnotiť. Nijak to však  neznižuje  škody a hrôzy, ktoré sa stali. Takže by to malo pôsobiť do budúcnosti a spoločnosť by mala byť uvedomelejšia a vyspelejšia. No avšak ani to nie je obraz dnešného sveta. A vôbec to nie je obraz Slovenska.

Niekde sa robí chyba. A my si musíme uvedomiť kde a čo máme presne robiť na zlepšovanie.

Presnosť, jednoduchosť a dôslednosť sú to, čo dokáže niečo zmeniť.

Alebo budeme, ako doteraz, len pozorovatelia?, ktorí opisujú a hodnotia jednotlivé udalosti v ich aktuálnom čase a to akoby stačilo? Máme to ako „iba prácu“ /novinári, politici/, alebo iba hobby /civilisti/ a potom máme svoj svet – rodinu, kruh dobrých známych, svoje záujmy, kam utiekame ako do normálneho sveta. Pokiaľ nám takéto dvojsvetové žitie ponúka komfortný životný štandard, vieme v tom aj ďalej pokračovať, veď sme Slováci. Pojmy ako svojbytnosť a zapojenie sa pre správnu vec, by sme si museli doinštalovať. Aj to z času na čas robíme, trocha sa pohráme a popýšime sa s novým programom. Po chvíli nám ho však operačný systém „Slovak nature“ vymaže.

Ako spoločnosť sme ochotní uvažovať a konať, len v štruktúre slovenskej mentality. A to je neustále fungovanie v omyloch, prežitkoch a prešľapoch.

Spoločnosť je z pohľadu schopnosti a uvedomelosti zložená z troch vrstiev:

1. Máme majoritu v spoločnosti, ktorá nás ťahá a tlačí do civilizačného bahna.
2. Uvedomelá časť populácie, schopná správne rozmýšľať je tichá mikromenšina.
3. A časť populácie, ktorá je schopná aj správne konať a vyjadrovať svoje postoje potrebným spôsobom je nanomenšina.

Aby táto tretia skupina bola braná spoločnosťou na vedomie, a zjednocovala sa so skupinou dva, potrebuje silu, jednotu a charizmu.

Možné sily zjednotenie sú tieto:

• Silná politická strana postavená na hodnotách západnej liberálnej demokracii – vytvorenie štandardnej politickej strany, nie ad hoc, nie pseudostrany, nie strany jedného stvoriteľa a lídra. Ale strany s veľa rovnocennými a schopnými ľuďmi, ktorí sa dopĺňajú v odbornosti a zároveň vedia posúdiť veci komplexne a s nadhľadom. Postavená na hodnotách  západnej liberálnej demokracii. Bez populizmu a orientovaní sa podľa preferencií. Niekto, čo povie, čo máme robiť a nie vyhovieť tomu, čo by /chorý/ národ chcel robiť. Kde máme tých schopných, vzdelaných, šikovných  a dobrých Slovákov, ako sa glorifikujeme?. Vyzerá, že tu nemáme osoby. Prehrabávame politické smetiská. A z tých 2-3-4, čo poznáme a sú akceptovateľní pre tento koncept, tam nechce ísť nik.
• Charta 22 – názorové zjednotenie naprieč spoločnosťou. Byť signatárom charty by bol odkaz spoločnosti, ktorý by sa nedal prehliadnuť. Zádrheľom vplyvu charty je slovenský pohľad na veci – „Vyplatí sa mi to?“  „Nestratím tým spoločenskú kredibilitu?“ „Je to idealizmus, ktorý je odsúdený na neúspech“.  Musí to byť masívne spojenie autorít a chariziem, ktoré budú ochotní, tí menej odvážni, nasledovať a pridať sa. Samozrejme počítajme s antichartou. Počítajme, prispôsobme kroky, ale nezľaknime sa. To je najdôležitejšie, vydržať v postavení a neustupovať. Z civilizovaných hodnôt a svetonázorov nemôžme ustupovať.
• Krízový líder, ktorý nám nastaví morálne spoločenské zrkadlo a my nato povieme áno, mohli sme konať inak. Povie nám, čo je zlé, aj čo máme robiť /zväčša sú to jednoduché veci, len naša spoločnosť ich alibisticky a dramaticky odsudzuje ako nereálne/. Vodcovská osobnosť, ktorá bude rozbíjať mohutné vrstvené šíky neuvedomelosti, hlúposti, alibizmu, pokrytectva , kultúry velebenia úspechu a prospechu, klanovej kultúry, kultúry známostí a svojich ľudí, inklinovania ku konšpiráciám a geopolitickej dezorientovanosti a celkovo civilizačnej pomýlenosti.

Slovenská myseľ je ohraničená v mentálnom svete Slovenska, preto aj opis takého lídra sa vníma ako baladické utopické verše. Ale pozrime sa na svet. Západný svet má takého lídra. Bol nikto, prišiel z krajiny pre nás zaostalej a priklonil nám, múdremu a vyspelému západu, to zrkadlo. Volodimyr Zelenskyj – jednoduchý človek, bez vesmírneho vzdelania. Jednoducho vie čo je správne a búcha to o hlavu celému svetu. Všetci prezidenti, premiéri, ministri nejak precitli /nad zabíjaním asi už museli/,  sklápajú oči a nasledujú ho. Zelenskyj im nehovorí im nič, čo by nemohli vedieť predtým, a s čím by nemohli prísť oni sami. Síce zahanbujúce, ale ku cti im pridáva to, že si to priznávajú  a deklarujú, že prežitú schému geopolitiky chcú spolu s ním zmeniť.

/Nie, nie je to Zuzana Čaputová. Reaguje oneskorene, vajatá, prináša doložky, neodsudzuje,  stráži si formálnosť a dôstojnosť  jej funkcie. Vyjadruje sa právnicky obozretne a taktne, tým zväčša nič nikam neposúva a nepresiahne  mieru „ako dozrela spoločnosť“. Prezident nie je pápež. Vo vyjadreniach môže byť nepríjemne presný a pravdivý. Má vytvárať posolstvá, ktoré budú meniť spoločnosť. Upokojovať spoločnosť by nemalo byť jadrom pôsobenia. Tou by mala byť potrebná zmena. /Pri LGBTI a reakcii cirkvi zasvietil náš morálny maják v spoločnosti ???/

 Jednoduchosť riešenia je – definovať správnosť, nasledovať správnosť a žiť správne.

Bez plášťov formalizmu, ktorými sme si doteraz prekrývali svoje vnútorné ciele, charakternosť, kult svojho prospechu. Bez trendovej konsenzuálnosti, ktorá má spájať všetko  ale vlastne prispieva k tolerovaniu zlého.

Takto sme fungovali na národnej  a spoločenskej úrovni a vlastne všade – v práci, v biznise, v súkromí. My sami si plášťom formalizmu zahaľujeme naše charakterovo skrivené fungovanie.

Slovensko potrebuje svojho Zelenského, aby narovnal chrbticu našej krajiny. Ten proces bude strašne bolestivý, ako náprava zle zrastenej kosti. Bude to  priznávanie si životných chýb a svetonázorových omylov. A my si musíme vybrať, či chceme zdravú, alebo zle zrastenú a chronicky lámaciu sa chrbticu spoločnosti.

Spoločným problémom jednoducho je, že nevieme vystúpiť zo svojej komfortnej a zabehnutej spoločenskej platformy a spraviť  niečo rovné do tejto skrivenosť.

Sme roztrieštení na tom, že každý máme svoj pohľad, svoju ochotu niečo obetovať, svoje vlastné problémy a tým alibizujeme svoju nečinnosť. A hlavne sa už nechceme namočiť do ničoho, čo nezaručuje úspech. Pokiaľ nevidíme víťaza, ostávame stáť. Sme spoločensky vypočítaví. Sme ochotní sa pridať k pravde, ak však najprv zvíťazí.

Slovensko, už sa odpútaj zo svojej neschopnosti fungovať elementárne normálne. Spravte niečo, lebo tu sa fakt nedá žiť. Nepozerajte sa na nich, nekomentujte ich, už všetky sprostosti poznáme a vieme. My potrebujeme niečo robiť. Nie s nimi, ale so sebou. Nie doma, ale vo verejnom priestore. Nie potichu, ale nahlas. Nie jednotlivo, ale spolu. Je to jednoduché a správne. Ale my sme formálni, pokryteckí a alibistickí. Preto my jednoduchosť a správnosť považujeme za „proti nám pôsobiacu“. Zmeňme svoje pôsobenie, zmeňme spoločnosť .

Uzdravme krajinu, v ktorej sa bude dať spoločensky žiť a nie z nej kvôli tomu utekať.

Musíme sa stať hrdinami, ktorí sú pripravení padnúť v boji, inak to nejde. Ibaže my nie sme národ hrdinov. Sme národ chrapúňov, pokrytcov, alibistov a prospechárov. Hanbím sa za Slovensko. Nie za pojem Slovensko ,ale za  každého z vás, čo mohol niečo spraviť, ale zlyhal v tom.