Denník N

Hej, mor ho, básnika

Prečo ľudia nerozumejú poézií?

Píšem poéziu, ale to nie je pre tento článok vôbec dôležité. ČÍTAM poéziu. A mrzí ma, že ju ľudia nemajú radi.
Modelová situácia, keď sa s niekým novým zoznámim a pohneme sa v konverzácií ďalej než „ako“ „koľko“ a „kde“:
A: Čítam poéziu.
B: Hmm… Ja ani nie.
A: Prečo?
B: Nerozumiem jej.
Tento krátky dialóg síce znel trochu vykonštruovane, ale krásne sumarizuje, prečo poézia nie je v dnešnom (slovenskom) svete populárna a sústreďuje sa hlavne v malom okruhu ľudí. Z tých mnohých dobrých priateľov, čo mám, je aj mnoho umelecky založených ľudí, ktorí radi čítajú novely či romány, chodia do divadla, idú na výstavu, majú radi performance a nové obdoby umenia, ale napriek tomu poézií z nejakého dôvodu nerozumejú.
Boli časy, a bolo to len pár storočí dozadu, keď poézia bola častou témou diskusie v kruhoch ľudí zo strednej vrstvy. Bola považovaná za umenie, ľudia ju čítali. Dôvodom, prečo jej nerozumejú teraz je, že keď sa povie slovo „báseň,“ väčšina si predstaví čudný pseudoumelecký text typu:
chladné mlieko tečie dole hrdlom
tma
vyskoč!
prerezané zápästia
Nečudujem sa. Moderná poézia je podivuhodná aj pre mňa, ale aspoň chápem prečo je taká. Pokúsim sa to vysvetliť a možno zmením názor aspoň jedného človeka, ktorý prestane chápať poéziu ako čudnú entitu, ktorá funguje na princípe sui generis, čiže sama pre seba (súčasný stav slovenskej poézie- básnici píšu pre iných básnikov). Treba sa pozrieť trošku na historický kontext.
Podľa môjho názoru, ľudia začali strácať kontakt s poéziou niekedy v 19. storočí.
Skupina básnikov, ktorý sami seba nazývali Prekliatymi a pili litre absintu (vidím prepojenie medzi týmito dvoma faktormi) vymysleli vskutku prekliatu vec, zvanú voľný verš. Poézia sa prestala rýmovať, stratila očividný melodický charakter. Voľný verš sa stal populárnym až neskôr, v 20. storočí, hlavne v Amerike počas 60tych rokov. Nečudo. Voľný verš bol pre poéziu obrovskou rebéliou, kedy sa báseň vzoprela svojej predpísanej forme. Bol zrodom myšlienky „Rob si so mnou (básňou) čo chceš, básnik, si mojím pánom“, ktorú dotiahol do dokonalosti začiatkom tohto krásneho storočia  básnik menom Apollinaire so svojimi kaligramami-čiže žánrom básne, v ktorom tvar básne doslovne zobrazuje jej obsah.
dve básne od Apollinaira
 Osobne si myslím, že táto jeho snaha bola trochu nadbytočná a viedla k tomuto zmätku čitateľa, keďže poézia má byť všetko len nie doslovná a priama. V skratke- jeho poézia nebola určená na čítanie-pre popularitu poézie to bolo z blata do kaluže. Ukázal svetu, že poézia nemusí mať zmysel a príliš mnoho básnikov ho neskôr vzalo za slovo, pokračovalo v jeho preceňovanom odkaze, splietlo ho s klasickou poéziou a vytvorilo mišmaš, ktorý máme dnes.
Napriek tomu, poézia má zmysel. Pre mňa je zmyslom. Ak máte radi obrazy alebo fotografie, predstavte si, že poézia je obraz-plátno je čistá strana, farba slová. Báseň je zarámovanie určitého okamihu v živote.
Je absurdné, že slová, ktoré používame každý deň, symboly, ktorým ľudia univerzálne rozumejú, metafory, v ktorých v podstate žijeme, nie sú pochopené, ak sa nazývajú báseň.

Teraz najčítanejšie