Denník N

Čierne vrany na čiernej zemi cenné miesta tvorili

Taký pokus literárnou skratkou, umeleckou hyperbolou, priblížiť pár myšlienok. Istotne, náš velikán Ján Hollý, velikán, znalec múz, myšlienok, slov a príbehov, by to zvládol oveľa lepšie, Alebo hocikto iný, Ale, ak nič iné, aspoň som ho v určitej intencionalite dal do pozornosti prípadnému čitateľovi.

Už staré kultúry mali predstavu o tom, že všetko je jedno, celok, že je tu nejaké duchovno, sily, a hoc kameň, ak chceme, ak máme k tomu vôľu dobrú, vnímať môžeme i jeho ducha. Verili, že i hmotné veci, ktoré sú okolo nás, majú ducha…majú silu. Verili tiež tomu, že i človek, ich predok, ak už stratí to telo, ak sa odoberie do iných dimenzií, na večnosť, že tu je sále, ak je v úcte, je to pre všetkých lepšie. A prečo by si mali potomkovia vážiť predkov? Možno preto, že spoločne a zodpovedne uverili tomu, že spoločne to zvládnu. Uverili nejakému vladykovi, uverili možno predsedovi národnej rady, či predsedovi ústredného výboru a prijali plán, víziu a snažili sa naplniť ciele, ktoré si stanovili. Potom spoločne oslavovali, užívali si úspech, ktorý sa dostavil. Spoločne si rozdelili plody svojej práce.

A tak, i človek „milión, i vrana obyčajná, čierna, bola hodná ocenenia. Neznáma od sadzí, malty, vápna „umônená“…Nielen biela vrana.

Teda, skúsme prijať ten literárny konštrukt, tú myšlienku, že všetko to, čo tu je, to, čo leží na čiernej zemi, na našej zemi, ktorú sme zdedili po predkoch, tu kedysi nebolo. Má to asi určitú cenu, však? Je to hodné obdivu? Chodíme predsa i pre to do rôznych múzeí, na zámky, sledujeme to, čo sa zachovalo, snažíme sa do toho spôsobu života a myslenia, hodnôt, vžiť…

A teda zoberme si, že tomu všetkému, tým priehradám, cestám, mestám, fabrikám, poľnohospodárskym družstvám dáme nejakú hodnotu. Možno sme to zdedili. Možno si vďaka tomu, HDP, môžeme požičať. Niekto ocení i nášho ducha, schopnosti, šikovnosť, zdedené tradície, uverí, že sa oplatí investovať do nás, do našej krajiny.

A tak niekto nás zamestná a my máme prácu. Iný nám požičia a môžeme si kúpiť byt, aby mal kde žiť.
Je jedno, že presne ten istý byt postavili „jeho rodičia“, že vtedy stál možno 25 000, – Eur a dnes, preto, že je dopyt a inflácia, má hodnotu povedzme 230 000, – Eur.

Je jedno, že zamestnávateľ, kapitalista, za tovar či služby, ktoré spolu „tie vrany“ vytvoria, si nerozdelí primerane? Že mu je možno jedno, že spoločne tvoríme jedno? To duchovno, múdrosť, ktorú ako udržateľný spôsob života, solidaritu a empatiu, schopnosť porozumieť si, chápať potreby, …máme odovzdať zas ďalej a povedzme zo suky tisíc si päťsto odloží na tajný účet, uloží si to v nejakej banke, aby neplatil daň? No jemu to nie je jedno, lebo u tej banky má kredit. Umožňuje mu to získať od nej úver, povedzme päťsto niečoho, povedzme dolárov.

A teda, čo spraví ten zamestnanec tá obyčajná „vrana“, neocenená, čierna, s hodnotami, ktoré zdedila, so šikovnosťou rúk, s príbehmi otcov, so znalosťou literatúry, povedzme Jána Hollého, šťastný, že má v sebe i znalosť rytmov hexametrov, sonetov, láskavosť obrazov pastierov rôznych Selaniek.. ten si „požičá“ „včul“ od banky sumu, ktorú mohol dostať, ak by bolo viac kultúrne, slušne a  spravodlivo a má svojich povedzme päťsto niečoho, povedzme dolárov. A babka k babce, kúpi si ten byt povedzme za 230 000…a bude ho splácať povedzme tridsať rokov i s úrokom.

Otázka je, ako by sme mali nazvať tých nevyplatených a do tajnej pokladnice zakopaných povedzme 230 000 dolárov? A ako tých, ktoré iným chýbajú a musia si ich preto požičať? Je to teda celková suma, povedzme 500 000 dolárov, ktoré mohli pracovať v ekonomike a sú raz virtuálne a raz v uložené v banke, lebo chamtivosť, spôsob života, namyslenosť, či lakomosť, či zlo, či choroba myslenia „boháča“?

A áno, môže sa odborník, ekonóm, sporiť o to, či je tu v hre, v otázke 230 000 „lakomých“ nezdravých peňazí, ktoré mali „prúdiť“ a „stoja“, alebo 500 000…to je jedno.

Isté je to, že vďaka viere tých obyčajných „čiernych vrán“, ktoré kedysi uverili, že si prácou smerom do budúcnosti, zabezpečia pokračovanie života, udržateľnosť, reprodukciu seba, že budú ocenení, že sa niečo hodnotné postavilo, vyrobilo, spotrebovalo…vykonalo. Hrubý domáci produkt… A teda, štát si vďaka tomu vie požičať, vie si predať štátne dlhopisy, ktoré vydá. Aj mladý a výkonný si vie požičať na základe toho, že niekto v banke, znalec, ocení to, čo chce kúpiť, nehnuteľnosť.  A jediný, kto nie je ocenený je ten zrobený, slabí a možno chorý senior, ktorý má stále dôchodok v sume napr.: 500, Eur. Možno sa dočká a podľa poradovníka sa mu o rok ujde posteľ v nemocnici, kde ho bude operovať nejaký doktor, ktorý i vďaka nemu býva v byte, ktorý má hodnotu povedzme 230 000,  -Eur. a i vďaka svojmu pacientovi, má možno svoje VŠ vzdelanie, lebo školy sú bezplatné, platené zo spoločného…a má svojich 4000, – Eur plat… A ako v rozprávke O zlatej rybke, toľko niekto dostával a toľko si to, čo dostal, nevážil, až o všetko prišiel. Ostalo mu rozbité koryto a deravá sieť… Dáme si dva svetre a vzývame mier, či víťazstvo dobrého nad zlým. Objednáme si kabát a starý včas vyhodíme. Ak nám bude zima, požiadame sused, aby nás schoval pod ten svoj. Veď vie, že sme si zaplatili za tovar, ktorý nám nedodali, že nm len tak môže pomôcť, a rád to urobí. Jeden sused už vníma koľko letí taká stíhačka, taký prostriedok na ochranu pred zimou z Kečkemétu do Komárna, lebo nepoletí s ňou na Michalovce, kde hrozí skôr problém (?), a iný možno skúma letovú dráhu z Varšavy do Popradu či do Levoče a nie na Svidník či Stropkov, kde bude chrániť naše dedičstvo UNESCO, drevené kostolíky bez jediného klinca postavené… Lebo naše stíhačky necháme zhrdzavieť, lebo vieme, že ten, kto ovláda nebo, ten má v prípadnej vojne vyššiu šancu ubrániť si zem…štát…našu krajinu (ako to tu občas volá naša pani prezidentka…). Lebo nik si nepamätá, že pred sto rokmi jeden náš sused napadol nový štát, ktorý vznikol vtedy na Slovensku, zo severu a ten druhý zas z juhu…Lebo veríme, spoločne a zodpovedne…lebo ľahšie oceniť jednu bielu vranu ako oceniť všetky obyčajnú „čierne“ vrany…lacnejšie ctiť budúcnosť ako predkov? Lebo cti otca i matku svoju, aby si dlho žil na Zemi? Tak sa písalo? Dajme cenu a ocenenie tým, ktorí si to zaslúžia a dajme „spravodlivú“ odmenu i tým „darebákom“, ktorí tu robia roky zlo….Dajme hodnotu slovám, nech sa nimi pravdivo pomenuje to, čo tu je. Nech sa dobre pomenuje to všetko, tak, ako to je…ako to vidia, cítia všetci…i tí naši predkovia, ktorí tu možno sú s nami i teraz, keď píšem tieto slová…Skúsme sa do toho vcítiť, vnímať to inak…

P.O. Hviezdoslav: „Je mrzkosť k plnému bez zásluh stolu sadať!“

Teraz najčítanejšie