MS v Katare

Už dvanásť rokov zúrim pri spomienke na práve prebiehajúce majstrovstvá sveta vo futbale. Každé štyri roky je to pre mňa sviatok, ligotavý mesiac obostúpený štyrmi rokmi ponurého prítmia každodennej, ničím nevynikajúcej všednosti. Všetci vieme, prečo pre čo to dostal Katar, hoci boli omnoho lepší  normálni kandidáti, ako napríklad Austrália. Bola by to ohromná šanca rozšíriť futbal na touto hrou neobývanom, veľkom trhu a samozrejme krajina ako Austrália by sa mohla výborne spropagovať svetu. Tento prvý odstavec zakončím povzdychnutím: Kiežby základnou podmienkou pre udelenie organizácie MS bola minimálne jedna predošlá účasť na šampionáte (vybojovaná skrz kvalifikáciu, samozrejme).

Ale nie o tom som chcel písať. Pominiem tu otázky ľudskoprávne, pretože sa o nich dostatočne popísalo v médiách. Nemám tak ani na mysli kriminalizáciu homosexuality, kozumácie alkoholu, či slobodného odievania sa žien, lebo o nich sa vedelo v dostatočnom predstihu. Tu nemôžem kritizovať šejkov; každý vedel, čo je Katar za krajina a akú má kultúru. Je úplne normálne, ak si sami do nej nenechajú kecať od svetového spoločenstva. Čiže v tomto prípade je maslo na hlave funkcionárov, Platinim a Blatterom počnúc a zástupmi skorumpovateľných delegátov z jednotlivých národných zväzov a federácií končiac. Smutnejšia je skôr kafala, systém novodobého otroctva, keď nájomnej sile zoberú v Katare pas a potom ostávaš na milosť a nemilosť zamestnávateľovi. Už len toto je dôvod, pre ktorý mali organizáciu majstrovstiev sveta prideliť inému, príčetnejšiemu organizátorovi. A samozrejme, samotný akt úplatkárstva je nešvár poškvrňujúci obidve strany.

Chcem sa tu ale skôr zamerať na absolútny nedostatok futbalovej tradície v Katare, ktorú, v kombinácii s dostatočnou veľkosťou štátu (obyvateľstvo, ekonomika, rozloha) považujem za nevyhnutnú podmienku organizácie takéhoto športového sviatku. Ako je na tom ich reprezentačný tím? Dopadlo to ako keď Katar organizoval Majstrovstvá sveta v hádzanej, ponakupoval si hráčov z celého sveta do reprezentácie a nakoniec skončili druhí?

Našťastie nie.

V princípe v katarskej futbalovej reprezentácii sú výlučne hráči, čo hrajú – a prakticky celú kariéru hrali – v Katare. Niektorí z nich sa narodili v zahraničí, ale poväčšine išlo o arabské, resp. moslimské krajiny a do Katara sa prisťahovali ešte v útlom veku. Zopár hráčov si vyskúšalo aj zahraničné angažmány, ale prakticky výhradne v kluboch vlastnených katarskou Aspire Academy – a síce K.A.S. Eupen (belgická prvá liga), LASK Linz (rakúska prvá liga) a ich rezerva z Paschingu (druhá, resp. tretia liga), či Cultural y Deportiva Leonesa (španielska tretia liga) a ich rezervný tím Júpiter Leonés (piata liga, ešte aj farby dresov majú katarské!), a tiež Atlético Astorga FC (opäť španielska piata liga). A aj to s úspechom nevalným. Ich seniorské zápasy sa často dajú spočítať na prstoch rúk, prípadne tam pôsobili len ako vyhrievacie telesá na lavičke náhradníkov.

Tu je ich reprezentačná súpiska:

To samozrejme nemohlo viesť k úspechom ani na MS. Netreba sa čudovať, že tím zložený výhradne z hráčov katarskej ligy, z ktorých pár jedincov to skúšalo v zahraničí poväčšine v žalostne nízkych súťažiach a aj to takpovediac ‚po známosti‘, niečo na MS predvedie. Veď napokon ani sa na ne doposiaľ nekvalifikovali. Prešiel som si všetky ázijské kvalifikácie s účasťou Kataru a zväčša bojovali plece pri pleci o umiestnenie s tímami ako Kuvajt, Bahrajn, Irak, Sýria, Jordánsko, Čína, Severná Kórea, Uzbekistan, Libanon, Omán, či dokonca aj Laos, Palestína, Singapur, Srí Lanka. To nie je akurát „majstrovská“ spoločnosť. Z uvedeného vyplýva, že Katar má dostatok peňazí, aby si kúpil nielen organizovanie, ale tým pádom aj samotnú účasť na MS a všetku prestíž s tým spojenú. To však nezakryje fakt, že ide o tím, ktorý si na tých MS skutočne hrať nezaslúžil, čo len dokazuje skutočnosť, že ako prvý usporiadateľ v histórii prehrali prvý zápas – a takisto aj všetky ostatné.

Za normálnych okolností by som si vopred zatipoval osemfinalistov (Holandsko, Senegal, Anglicko, Wales, Argentína, Mexiko, Francúzsko, Dánsko, Španielsko, Nemecko, Belgicko, Chorvátsko, Brazília, Srbsko, Portugalsko a Uruguaj), ako aj semifinalistov (Francúzsko – aj napriek ich rozsiahlej maródke, Anglicko, Belgicko, Holandsko) a finalistov (Holandsko, Anglicko), ako som to robieval každé štyri roky. No lenže rozhodol som sa bojkotovať tento turnaj a namiesto neho si radšej zhliadnuť tie zápasy z MS 2018, ktoré som ešte doteraz nevidel.

Aký je to však potom bojkot, môžete namietať, keď tu napokon aj tak nejaký ten článok o MS načmáram? Nuž nad tým som dlho dumal, až kým som neprišiel na odpoveď, že aký má bojkot význam, keď o ňom nikto nevie, všakáno. Len keby mi to dumanie tak dlho netrvalo.

Na záver pridám ešte show Johna Olivera, ktorý miluje futbalové majstrovstvá sveta prinajmenej tak ako ja, no napriek podobne oneskorenej kritike usporiadateľa z Kataru nedokázal urobiť ani tento elementárny krok – verejne vyhlásiť, že sa zdrží ich sledovania; práve naopak, vyhlásil, že napriek kontroverziám sa na MS veľmi teší, čo vnímam ako prinajmenšom pokrytecké.