Vzťah, ktorý si BUDDY dobrovoľník vybuduje s dieťaťom z domova, je navždy

Hipsterčina medzi panelákmi

Stretnutie s Ľudkou sme si dohodli v jej obľúbenej kaviarni Háj v Petržalke, kde sa so Zuzkou zvykne stretávať.

Je príjemný prázdninový deň. Krokom pomaly míňam jeden sivý vežiak za druhým.

V ruke držím navigačku, ktorá ma vyslobodzuje z tejto hry na hľadanie pokladu medzi bytovkami, terasami a nadchodmi.

Byty podobné jeden druhému, a predsa ukrývajú toľko príbehov.

Pátraciu akciu za správnou odbočkou sprevádza nepretržitý plechový zvuk áut a príležitostný náraz podvozkov do veľkej jamy na ceste.

Zrazu sa predo mnou otvára zelená oáza ukrytá vo vnútrobloku. Hluk z ulice utícha, obďaleč počuť vravu detí z ihriska a mne zrak padne na malú kaviareň s terasou, ktorá sa nachádza v strede tohto ostrova pokoja.

Vstupujem do miestnosti. Ovalí ma výrazná vôňa praženej kávy a čerstvých domácich koláčov.

Z dovolenkového rozjímania ma nečakane vytrhne Ľudka.

Zoznamujeme sa.

Hneď na úvod mi rýchlosťou Vlhovej slalomu na svetovom pohári porozpráva, ako si svoj mobil zabudla v kočíku a teraz sa za pomoci čašníčkinho telefónu márne snaží skontaktovať s manželom.

Urgenciu tejto situácie pochopím až vtedy, keď zistím, že bez mobilu nebude Ľudka vedieť dnes večer pustiť do sály Divadla Stoka desiatky divákov.

Sadám si na terasu s napeneným kapučínom.

Opäť sa na chvíľu ponorím do nezvyčajného ticha, ktoré obklopuje toto miesto.

Zaraz prichádza Ľudka s kávou a koláčom.

Ešte si odbehne po cukor, aby mi mohla, podľa jej slov, venovať plnú pozornosť, rýchlym krokom sa vracia ku mne a šikovne si sadá na lavičku.

„Poďme na to,“ vraví ešte zadychčaným hlasom, ale s milým širokým úsmevom, ospravedlňujúc sa za zmätočný úvod, a odpíja si prvý glg.

Zapínam diktafón.

Produkčná na dôchodku

„Kto som,“ opakuje nahlas moju otázku.

„Som mama skoro dvojročného syna Benjamína. Vo februári to však vyzerá tak, že budem matkou už dvoch detí,“ vraví, hladí si pritom malé bruško vyčnievajúce spod šiat a bez uvažovania poverčivo klopká na stôl.

Ľudka vyštudovala divadelný manažment, keďže ju srdce vždy ťahalo k doskám, ktoré znamenajú svet. Po škole sa zamestnala ako eventová manažérka, takže môže naplno využiť svoju kreativitu, rýchlosť bytia a radosť z práce s ľuďmi.

„Divadlo som však neopustila,“ dodáva rázne. Už ôsmy rok pomáha Divadlu Stoka so všetkým, čo treba. Spravuje ich sociálne siete, tvorí newslettre, komunikuje s návštevníkmi, pomáha s písaním grantov, fyzicky predáva lístky pred predstavením a púšťa divákov dnu do sály.

Tak ako dnes.

Zatiaľ to však vyzerá, že večer ich usadí bez oskenovania lístkov, len na dobré slovo.

Ako produkčná pôsobí ešte pri ďalšej inscenácii, ktorá hosťuje v Štúdiu L+S. Ale s tým pomaly končí. „Som už stará. Alebo na to mám už príliš veľa detí, doma a na ceste,“ nahlas sa rozosmeje a opíše mi všetky úlohy, ktoré napriek nižšiemu platu prináležia k tejto role.

„Divadlo sa nedá robiť pre peniaze. Divadlo sa jednoducho vždy robí z lásky,“ vysvetľuje oduševnene a rozhadzuje pri tom rukami.

Filantropia bez pozlátka

Pýtam sa jej, prečo sa pri množstve aktivít rozhodla ešte zapojiť do iniciatívy BUDDY a ponúknuť tak svoj čas a pozornosť dieťaťu z detského domova.

„Vraciam karmu,“ odpovedá bez rozmyslenia. „Ja sa mám dobre. A tak som túžila pomôcť niekomu inému mať sa trochu lepšie. Chcela som mu ukázať, že svet môže byť pekné miesto,“ dodáva a odpije si pritom z kávy.

O veľké myšlienky sa so mnou delí bez prehnaného pátosu.

Jednoducho tak, ako to cíti.

Priateľsky ma pritom núka čokoládovým keksom.

Netypické rande naslepo

Zisťujem, že po absolvovaní všetkých potrebných školení a rôznych psychotestov, ktoré tvoria súčasť výberového procesu programu BUDDY, sa Ľudka prvýkrát stretla so Zuzkou začiatkom roka 2020.

Zuzka je mladá, dnes pätnásťročná šikovná slečna. Pred troma rokmi prišla tragicky o rodinu. Zo dňa na deň sa ocitla v detskom domove – centre pre deti a rodiny, v prostredí, ktoré nepoznala, s ľuďmi, ktorí jej boli cudzí. Uzavrela sa do seba. A so svetom komunikovala iba jednoslovnými odpoveďami.

Na rozdiel od Zuzky, vysoké percento detí v detských domovoch v skutočnosti rodičov má. Tí však nie sú schopní sa o ne z rôznych dôvodov postarať.

Zuzka je výnimka.

Ostala úplne sama.

Pred prvým stretnutím vraj bola Ľudka nesmierne vystresovaná. Koordinátori programu ju pre istotu pripravili na rôzne scenáre. „Napriek tomu, že sa Zuzka do programu BUDDY prihlásila dobrovoľne, nevedeli sme, ako bude reagovať pri zoznámení. Či ma bude úplne ignorovať alebo sa postaví a odíde,“ dodáva a vraští pritom obočie.

Všímam si, ako jej tvár prirodzene odhaľuje rôzne emócie, ktoré sprevádzajú jej výrazný prejav.

„Bolo to však miliardukrát lepšie, ako som očakávala,“ usmeje sa a nahlas si vydýchne. Akoby momenty prvého stretnutia prežívala opäť odznova.

„Bolo to, samozrejme, trápne ako nejaký blind date, na ktorý ťa dotiahli kamošky. Tešilo ma však, že Zuzka sa so mnou, síce ostýchavo, ale predsa, rozprávala. Dokonca sa pri jednej príhode aj zasmiala,“ spomína na začiatky dnes už skoro trojročného BUDDY priateľstva.

Plány sa plánujú, blázni sa radujú

Dievčatá mali množstvo nápadov na spoločné aktivity. Chceli chodiť cvičiť alebo na aerobik či si doma zorganizovať maratón s Harrym Potterom. „To bol február 2020. A o mesiac sa všetko zavrelo,“ trpko dodáva Ľudka.

Ich komunikácia sa tak preniesla do online sveta.

Limitovaný prístup na internet v domove, všetky spoločenské obmedzenia, lockdowny a Zuzkine postrácané mobily, ktoré boli však aj tak zväčša bez dát či kreditu, výrazne sťažili možnosti kontaktu. „Budú to tri roky, čo sa stretávame. A z toho dva a pol roka tu bola pandémia,“ dodáva Ľudka.

Zvážnela a pomaly vyberá slová.

Pije kávu a z koláča si odkrajuje ďalší kúsok.

Prežúva pomaly a zamyslene.

Nechávam jej priestor.

Korona sa na nás podpísala. Na všetkých.

„Bála som sa, že náš vzťah pôjde do stratena. Som preto veľmi rada, že sa tak nestalo. Nesmierne mi záležalo na tom, aby Zuzka vedela, že som tu pre ňu. V dobrom aj zlom,“ vraví Ľudka.

Dávam, čo dali kedysi mne

Napriek obmedzeniam spolu strávili množstvo krásnych chvíľ. Ľudka Zuzku zobrala na Trenčiansky hrad či na vyhliadku do Bojníc. Užili si spolu vianočné trhy, prechádzky po meste, obrazy v Národnej galérii či Galérii Nedbalka. Chodili spolu do kina, na nákupy, do kaviarní, na zmrzku. Veľa sa spolu prechádzali a zároveň kočíkovali malého Benjamína, ktorý sa narodil v decembri 2020.

„Pamätám si, že Trenčiansky hrad ju úplne uchvátil. Bol to pre ňu jeden z prvých hradov, ktoré kedy navštívila. Ja v jej veku som s rodičmi videla asi 350-tisíc hradov,“ dodáva rozhorčene. „Opäť ma to primälo zamyslieť sa nad tým, aké šťastie som mala na svojich rodičov, ktorí ma po kadejakých výletoch ‚vláčili‘ od detstva. Tak ‚málo‘ stačí. Iba sa ‚dobre‘ narodiť,“ zamýšľa sa nahlas.

Zrazu sa jej tvár celá rozžiari.

V diaľke vidí svojho manžela, ktorý jednou rukou manévruje kočík smerom k nám a druhou na Ľudku máva mobilom.

Večerné predstavenie v divadle je zachránené.

Hurá.

„Môj Matúš je úplne úžasný. Pozorný a milujúci manžel, láskavý a nápomocný otec. Som rada, že Zuzke aj takto môžem ukázať príklad fungujúceho vzťahu s manželom a dieťaťom. Aby to raz mohla aplikovať na svoju rodinu,“ vraví.

Stredobod vesmíru

Zaujíma ma, čím sú ich stretnutia výnimočné.

„Individuálny záujem,“ vychrlí zo seba Ľudka.

„Jeden vychovávateľ má v detskom domove na starosti približne desať detí. Venovať sústredenú pozornosť iba jednému dieťaťu, ktoré to práve potrebuje, je nad jeho ľudské sily,“ hovorí.

„Preto sa Zuzke počas našich stretnutí snažím poskytnúť všetku pozornosť. Pýtam sa jej na rôzne detaily, jej učiteľky, kamarátov, frajera, školu, tábor, všetko, čo by bežne rozprávala doma,“ dodáva Ľudka.

Následne sa mi úprimne zverí, ako ju trápilo, keď otázky kládla iba ona a mala pocit, že jej život Zuzku vôbec nezaujíma. „Pomohlo mi však uvedomiť si, že byť centrom pozornosti je pre Zuzku vlastne veľmi vzácne. Málokedy sa stáva, že jej niekto venuje toľko individuálneho času, zaujíma sa do hĺbky o jej prežívanie a chce ju počúvať. V tom momente ja a môj život jednoducho nie sme podstatné. A je to v poriadku,“ vysvetľuje mi s veľkou dávkou pokory.

Uvedomujem si, ako sa poloha a zafarbenie jej hlasu menia podľa obsahu slov. Z piskľavejšieho rýchleho prejavu do hlbokého, nízko položeného hlasu.

Je zaujímavé sledovať tieto premeny.

Sestra na telefóne

Okrem priateľskej podpory Ľudka Zuzke pomáha aj s každodennými aktivitami. Učí ju, ako si vygoogliť informácie k projektom do školy alebo číslo na vedúcu kuchyne v škole či zamýšľať sa nad názormi ľudí okolo. Chodia spolu nakupovať, ukazuje jej, ako byť viac samostatná, ako si viac veriť, ako si vybrať nové topánky a od pani predavačky vypýtať inú veľkosť.

„Nám to pripadá také prirodzené. S rodičmi sme v detstve neraz absolvovali skúšanie topánok v obchode. Postláčali nám špičky, dopýtali sa, či nás nikde netlačia a nerobia otlaky, prinútili nás vyskúšať si aj tú druhú a prejsť sa po uličke. Ak dieťa toto nikde nezažilo, aj taká jednoduchá aktivita, ako je kúpa nových tenisiek, môže byť preň vlastne úplnou neznámou,“ približuje detaily svojej zodpovednej roly.

Ľudka na chvíľu odskočí od témy. Uvedomila si, že Zuzka bude mať čochvíľa narodeniny.  Uvažuje, aký darček jej kúpi. Ideálne nie niečo, čo by mohla mladá tínedžerka, s ktorou vraj momentálne riadne máva puberta, predať.

Po pravej strane si všimnem mladú rodinku.

Otec pred sebou tlačí tmavomodrý kočík, mama drží za ruku malého, asi desaťročného chlapca a v ruke nesie jeho ruksak.

Aj Ľudka sa otočí tým smerom.

Na chvíľu opäť stíchneme.

Pýtam sa jej, ako vlastne vníma ich vzťah.

„Mám pocit, akoby bola Zuzka moja mladšia sestra. Kamarátov si vyberáš. My sme sa však nevybrali. Nestretli sme sa na ulici a neskamošili sme sa. Naopak. Nás dali dokopy. Ako keď ti domov zrazu príde súrodenec a ty ho máš ľúbiť. A ľúbiš ho. Takého, aký je,“ vysvetľuje oduševnene.

V tom momente si spomenie na príhodu spred troch rokov, keď akási dievčina počas úvodného BUDDY workshopu položila otázku Kedy sa tento program končí.

„Vzťah, ktorý si BUDDY dobrovoľník vybuduje s dieťaťom z domova, sa jednoducho nekončí nikdy. Ani svojej kamarátke raz nepovieš – poznáme sa už štyri roky, stačilo,“ rozhorčuje sa Ľudka, hlas sa jej mierne trasie.

„Sme tu jedna pre druhú.

Stále.

A tak budeme.

Navždy,“ uzatvára.

Všimne si, koľko je hodín, znervóznie a dopije posledný glg už dávno studenej kávy.

Musí utekať.

Nevadí.

Nadnes bolo všetko povedané.

Môže sa ísť do divadla.

*Meno Zuzka bolo zámerne vymyslené z dôvodu ochrany súkromia maloletej.

Autor: Simona Lučkaničová

Fotografie: Paulína Ščepková, Marek Švančara

Program BUDDY spája deti z detských domovov s dobrovoľníkmi, aby mali lepšiu šancu na dôstojný život.

Prečítajte si aj ostatné články z BUDDY sveta.