Denník N

Ponuka, ktorá sa nedá odmietnuť?

Krstný otec je film so skvelým príbehom a ešte lepšou hudbou, ktorý dokážem pozerať donekonečna. Ale na jeho nie úplne vydarenú paródiu, ktorú som sa snažil popísať v tomto blogu, sa mi díva veľmi ťažko. Aj preto, že zatiaľ čo pôvodný film trvá „len“ niečo cez tri hodiny, táto paródia môže trvať celých 12 rokov.

„Můj otec mu pomohl s kariérou.“

– „Pomohl? Jak?“

– „Pojďme poslouchat píseň.“

– „Michaele… Prosím, Michaele, povídej.“

– „Když Johnny začínal, podepsal takový osobní kontrakt s velkým kapelníkem. A jak jeho kariéra stoupala, chtěl z toho ven. Johnny je otcův kmotřenec. Otec šel za tím kapelníkem. Nabídl mu deset tisíc dolarů, aby Johnnyho pustil. Ale kapelník řekl ne. Takže druhý den za ním šel otec znovu, ale s Lucou Brasim. Do hodiny podepsal uvolnění za ověřený šek na tisíc dolarů.“

„Jak to dokázal?“

– „Udělal mu nabídku, kterou nemohl odmítnout.“

– „Co to znamená?“

– „Luca Brasi mu dal pistoli k hlavě a otec mu řekl, že na tom kontraktu bude buď jeho podpis, nebo jeho mozek. To se opravdu stalo. To je moje rodina, Kay, ale ne já.“

Kto by nepoznal túto kultovú scénu z Krstného otca, v ktorej Michael Corleone popisuje svojej snúbenici priebeh jedného z obchodných rokovaní svojho otca – hlavy mafiánskej rodiny. Okrem pocitu značného rozhorčenia a obáv bola táto scéna tým prvým, čo mi preblesklo hlavou včera večer, keď som sa dozvedel, koho sa naši volení zástupcovia rozhodli poslať na profesionálny dôchodok a dožitie na Ústavný súd.

Z rôznych zdrojov zaznieva viacero výhrad voči navrhovaným kandidátom, ktoré sa v zásade odvíjajú od dvoch dôvodov. Tým prvým je, že ide o aktívnych parlamentných politikov vládnej strany. A tým druhým zase obavy z nedostatočnej kvalifikácie kandidátov v oblasti ústavného práva. Po tom, ako som si všetky tieto výhrady vypočul alebo prečítal, ponúkam aj môj pohľad na to, v čom podľa mňa spočívajú riziká tejto nominácie.

Politická minulosť

Skutočnosť, že niekto vykonával alebo vykonáva poslanecký mandát (a teda sa venuje aktívnej politike) sama osebe ešte neznamená prekážku v uchádzaní sa o funkciu ústavného sudcu. Pokiaľ však niekto presadne zo dňa na deň z poslaneckej lavice priamo na Ústavný súd, je to veľký rizikový faktor z pohľadu jeho budúcej nestrannosti a nezávislosti. Miera tohto rizika klesá úmerne s časom, ktorý uplynie medzi zánikom jeho poslaneckého mandátu a nástupom na Ústavný súd. Niekto sa môže nazdávať, že takáto „pauza“ medzi skončením jednej funkcie a začatím druhej je bezvýznamná, no podľa mňa má dosť veľký význam. Pozrime sa na to, prečo je to tak.

Najvýznamnejšou právomocou Ústavného súdu je vykonávať abstraktnú kontrolu ústavnosti, čiže posudzovať súlad zákonov a iných právnych predpisov s ústavou. K ústavnému prieskumu zákonov až na výnimky poväčšine dochádza v relatívne krátkom čase (do pár rokov) po ich prijatí zákonodarným zborom. Ak sa v priebehu týchto pár rokov z poslanca stane ústavný sudca, tak sa pokojne môže stať, že ako člen pléna Ústavného súdu bude mať za úlohu posudzovať ústavnosť zákonov, o ktorých sám ešte ako poslanec hlasoval. Nenapadne mi veľa lepších dôvodov na podanie námietky zaujatosti (a to som ich už v mojej praxi podal dosť :-).

Ak niekto ako politik hlasoval za prijatie nejakého zákona alebo naopak proti jeho prijatiu, naozaj si neviem predstaviť, ako by ten istý človek mohol neskôr nezávisle a nestranne posudzovať, či je daný zákon v súlade alebo v nesúlade s ústavou. Bol by to asi podobný prípad, ako keby advokát spísal pre klienta zmluvu, následne by sa stal sudcom, a mal by rozhodovať o platnosti alebo neplatnosti tej zmluvy, ktorú sám vytvoril. Taký sudca by nestranným ani nezaujatým nebol, a ani by sa takým nejavil v očiach účastníkov konania a verejnosti.

Na Ústavnom súde v súčasnosti leží značné množstvo návrhov na preskúmanie ústavnosti zákonov, za ktoré dvaja nominovaní kandidáti zdvihli ako poslanci ruku (prípadne aj palec). Ten z nich, ktorý by prípadne bol prezidentom vybratý za ústavného sudcu, by z týchto konaní mal byť pre pochybnosti o nezaujatosti vylúčený. Potom je ale namieste otázka, na čo nám je na Ústavnom súde sudca, ktorý najbližšie dva-tri roky bude vo vzťahu k významnej časti agendy Ústavného súdu pre zaujatosť nepoužiteľný? Nebude tak ohrozený riadny chod tohto ústavného orgánu?

Niekto by mohol oponovať, že veď aj teraz sú na Ústavnom súde sudcovia, ktorí boli poslancami. Nuž, sú. Ale nikto z nich sa tam nepresídlil rovno po dlhom pôsobení ako poslanec, všetci boli buď určité obdobie mimo aktívnej politiky alebo boli poslancami veľmi krátky čas, a teda riziko, že budú mať posudzovať zákony, ktoré sami tvorili, bolo tým znížené na minimum.

Politickú minulosť ústavného sudcu teda samu osebe za problém nepovažujem, pokiaľ ide o minulosť dostatočne časovo vzdialenú. Bolo by však veľkým problémom a ohrozením ústavnosti, ak by sa niekto chystal na ústavnom súde rozvíjať v talári ústavného sudcu svoju politickú budúcnosť.

Kvalifikácia

Možno niekoľkých právnych puristov sklamem, no nemyslím si, že Ústavný súd by mal byť obsadený výlučne ľuďmi spĺňajúcimi prísne či menej prísne definičné kritériá pojmu „ústavný právnik“. Tak ako v špičkových nemocniciach nepôsobia len chirurgovia, ale aj anesteziológovia, gynekológovia, pediatri či iní medicínski odborníci, tak aj na Ústavnom súde ako elitnej klinike práva by mali byť ideálne zastúpení odborníci z rôznych oblastí práva, a to tak z akademickej ako aj praktickej sféry. Je to tak preto, lebo Ústavný súd sa zaoberá otázkami zo všetkých oblastí práva, pričom ústava a ústavné právo sú iba optikou, cez ktorú sa na tieto otázky tento súd pozerá.

Ako to už obvykle býva, oveľa dôležitejším kritériom kvality ústavného sudcu než jeho technická znalosť ústavy a ústavného práva (nie nadarmo sa hovorí, že aj Diabol veľmi dobre pozná Bibliu) je jeho osobný vzťah k ústave a ústavnosti a jeho osobná ochota a schopnosť sa im podriadiť a rešpektovať ich za každých okolností aj napriek prípadnému vlastnému nepohodliu.

Ak sa chceme dozvedieť niečo bližšie o tom, aký má niekto osobný vzťah k ústave a ústavnosti, tak jeho poslanecká minulosť môže byť naopak výhodou. Poslanec parlamentu má (možno viac ako ktokoľvek iný) pri výkone mandátu veľa príležitostí preukázať svoj vzťah a rešpekt k ústave, a to aj verejne. Napríklad vtedy, keď sa jeho kolegovia z politicko-ideologických dôvodov snažia pretlačiť zákon, ktorý je celkom zjavne protiústavný. Alebo vtedy, keď prezident v súčinnosti s inými verejnými činiteľmi protiústavne a svojvoľne odmieta vymenovať platne zvoleného generálneho prokurátora. Poslanec, ktorý má pozitívny vzťah k ústavnosti a neberie ju iba ako príťaž, by sa v takýchto chvíľach mal ozvať a hlasovať proti, alebo aspoň povedať, že to nie je v poriadku – „lebo ústava“.

Aj aktuálni dvaja kandidáti na ústavných sudcov mali počas svojho poslaneckého pôsobenia možnosť verejnosti ukázať svoj vzťah k ústave. Urobili tak napríklad svojím hlasovaním o zákone o vyvlastňovaní pozemkov pod diaľnice, či o zákaze zisku zdravotných poisťovní (oba boli neskôr vyhlásené za protiústavné). Rovnako tak aj svojím hlasovaním o zákone, ktorým sa malo retroaktívne zrušiť právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu o vylúčení dvoch sudcov v kauze Čentéš. A nakoniec aj svojím hlasovaním vo voľbe kandidáta na generálneho prokurátora v júni 2013 v čase prebiehajúceho súdneho konania, v ktorom sa vymenovania na tento post domáhal skôr platne zvolený kandidát. Čitateľ si sám môže odpovedať na otázku, či ich postoje vyjadrené hlasovaním v týchto veciach boli prejavom rešpektu alebo naopak ľahostajnosti k ústave. A možno si túto otázku položí aj prezident republiky, na ktorom leží konečná zodpovednosť za zabezpečenie riadneho chodu ústavných orgánov, vrátane Ústavného súdu.

Epilóg

Mám z tejto ponuky kandidátov pocit, ako by mala za cieľ byť pre prezidenta ponukou, ktorá sa nedá odmietnuť. Nie však pre jej nespochybniteľnú kvalitu, ale pre okolnosti, za akých je predložená.

Ak sa vrátime na začiatok k scéne zo svadby dcéry Vita Corleoneho, tak jeho úlohu hrá v tomto príbehu vládna strana. Chce „pomôcť s kariérou“ svojim dlhoročným reprezentantom, ktorí sú tu v role Johnnyho Fontana. Prezident ako osoba, na zodpovednosti ktorej je urobiť konečné rozhodnutie, je v podobnej situácii ako ten kapelník, ktorý mal na vec svoj vlastný názor a bránil sa nátlaku Dona. Postavu neobratného a hrubého Lucu Brasiho s pištoľou si „strihol“ sám Ústavný súd svojím nedávnym rozhodnutím o „kvázi-výklade“ ústavnej menovacej právomoci prezidenta, v ktorom svoj výrok omylom uviedol iba v odôvodnení. Rečníckou otázkou je, kto bol  autorom tohto príbehu, keď Mario Puzo je už mŕtvy?

Krstný otec je film so skvelým príbehom a ešte lepšou hudbou, ktorý dokážem pozerať donekonečna. Ale na jeho nie úplne vydarenú paródiu, ktorú som sa snažil popísať v tomto blogu, sa mi díva veľmi ťažko. Aj preto, že zatiaľ čo pôvodný film trvá „len“ niečo cez tri hodiny, táto paródia môže trvať celých 12 rokov.

Teraz najčítanejšie

Peter Kubina

Texty zverejnené na tomto blogu vyjadrujú osobné názory ich autora a nevyjadrujú postoje a názory spoločnosti Dentons Europe LLP, v ktorej autor blogu pôsobí ako partner. / Texts published on this blog represent personal views of their author and do not necessarily represent the positions and opinions of Dentons Europe LLP, of which the author of this blog is a partner.