Denník N

Banská Štiavnica (7.10.2022)

mesto, okres Banská Štiavnica, Slovensko

novoobjavená plocha a poloha Banskej Štiavnice na mape Slovenska

Krásny slnečný víkend počas tej prvej, farebnejšej polovice jesene snáď na strednom Slovensku nemožno stráviť lepšie, ako výletom do Banskej Štiavnice. Centrum tohto baníckeho mestečka však u nás patrí naozaj k turistickému mainstreamu, preto som sa ho rozhodol obísť a pozrieť sa na oblasť z inej perspektívy. Z autobusu som vystupoval na Hájiku – šofér ma už vopred varoval, že možno zabudne zastať, pretože tam nikdy nikto nevystupuje. Ale spomenul si, a tak som teda začal svoju výpravu po vrstevnici svahov zvažujúcich sa dole do mesta.
Štiavnica naozaj na každých pár metroch pripomenie, že je miestom nevídane živých remesiel. Všade náchádzate nepravdepodobne umiestnené podniky, akým by sa nikde inde nedarilo – kováčske dielne, hrnčiari, maliari, reštaurátori. Odvšadiaľ sa ozývajú údery kladív, vrčanie cinkulárov. Niečo ako Detva na triezvo (tzn. celkový počet prstov obyvateľstva sa s časom výrazne nemení). Okrem toho, samotný priestor mesta a jeho periférie je mimoriadne bohatý a členitý – medzi domami a záhradami na svahoch sa v tieňoch starých jabloní prepletajú cestičky, kde snáď na každom metri môžete sledovať plno ľudových „upgradeov“ – drevené schodíky, kované zábradlia, vystavené starožitnosti, hrdzavé pozostatky baníckej éry, jednoducho vrstvenie času na mieste, kde sa žije už stovky rokov bez nezmyselného ničenia minulosti.

banská veža Nová šachta vyrastá akoby priamo z lesa neďaleko lomu Šobov
drobný tajch Červená studňa

Najlepšie na tom je, že prítomnosť starého do Štiavnice priťahuje nové, a nejakým zázrakom sa to tu robí v malom a citlivo. Rozkvitá tu zaujímavá umelecká scéna, turistický ruch, obchod so starožitnosťami a takisto komunitný život, ktorý sa dá vidieť v priamom prenose vo veľmi sympatickom domčeku menom Hájovňa. Má šikovnú polohu v sedle Červená studňa a určite stojí za návštevu, keby ste mali zaľubom hocičo – majú tu pivo aj Kofolu, vystavujú tu obrazy a predávajú printy, môžete si tu zahrať pingpong, stretnúť niekoho zo svojich známych (u mňa zatiaľ stopercentná úspešnosť) a dokonca aj prenocovať so spacákom. A na Facebooku Hájovne si pozrite ďalší kopec vecí, ktoré sa tam dejú. Moja cesta odtiaľto pokračovala na hradný vrch Glanzenberg. Ako milovníka hradov ma vyslovene vzrušilo nedávne zistenie, že Štiavnica má nie len Nový a Starý zámok, ale aj tento prastarý. No ostal som mierne sklamaný, pretože na Glanzenbergu zase až tak nebolo čo vidieť. Základy niekoľkých múrov a viac menej imaginárny val dookola, kompletne zarastený kríkmi, aspoň mne na navodenie atmosféry raného stredoveku nestačili. Ale nehovorím, že je sratou času toto miesto preskúmať.

výhľad na juh z najvyššieho bodu na Glanzenbergu, vpravo na obzore sa črtá Sitno

Putujúc krížom cez celé centrum mesta až na vlakovú stanicu človeka ovalia ďalšie kontrasty starého a nového, ktoré tu chcem spomenúť. Neďaleko futbalového štadióna vyrástla súkromná základná škola Guliver. Kým to neuvidíte na vlastné oči, nemôžete doceniť moje slová – je to obrovská hypermoderná budova aká nemá obdobu široko ďaleko, pripomína skôr univerzitný kampus. Niečo také som nevidel ani v Bratislave. Stačilo prejsť po chodníčku popred hlavný vstup, aby na mňa vyletel ktosi s upozornením, že tadeto sa nemôžem prechádzať, som na súkromnom pozemku. Až vtedy mi došlo, aké rozmery dosiahla migrácia bohatých západoslovákov do Štiavnice. Nič v zlom. Ale je to tak, a určite to v budúcnosti významne zmení tvár tohto mesta, ktorého jedinečný charakter udržať bude fakt výzva.

…ale ak je tu jedno miesto, ktoré s udržaním charakteru nemá najmenší problém, tak je to štiavnická vlaková stanica :)

Odporúčam?
Raj objaviteľov! (5/5)

Teraz najčítanejšie

Jakub Krátky

Do akej miery to, čo robíme, vystihuje to, kým sme? V istom zmysle viem, že do veľkej, no zároveň verím, že stále môžeme byť niečím viac. Robiť čosi celkom iné, rozhodnúť sa na každej križovatke inak a neustále sledovať, kam nás naše rozhodnutia vedú, súčasne si ale zachovávať na pozadí všetkého svoj jedinečný vnútorný svet, neovplyvniteľný vo svojej podstate tým vonkajším. Tento nekončiaci proces je tým, čo od mladosti napĺňa môj život a čo mi (dúfam) stále bude dávať zmysel, a práve cestovanie považujem za tú najpriamejšiu cestu k objavovaniu nových možností, ku konfrontácii vlastných hraníc s rozmanitosťou sveta, k inému pohľadu na to, kým sme, a kým iným by sme snáď dokázali byť. A preto by som vám chcel o ňom občas rozprávať.