Denník N

Architektúra pre bezdomovcov?

Daniel Talesnik je vyštudovaný architekt, ktorý sa špecializuje na modernú a súčasnú architektúru a urbanizmus, pričom sa zameriava najmä na pedagogiku architektúry a vzťahy medzi architektúrou a politickými ideológiami. Stretli sme sa na jar na podujatí New European Bauhaus Festival. Výskumný projekt Who’s Next: Homelessness, Architecture and Cities dal novému Bauhausu nový rozmer. Má všetku odbornosť, sociálnu angažovanosť a ambície skúmať a formovať novú realitu lepšie.

Daniel Talesnik navštívil Slovensko minulý týždeň, kde prezentoval projekt Who’s Next: Homelessness, Architecture and Cities kultúrnej verejnosti na festivale umenia a udržateľnosti Nasuti.

Každý má právo na životnú úroveň, zabezpečujúcu jemu i jeho rodine zdravie a blahobyt vrátane potravy, šatstva, bývania, lekárskej starostlivosti a nevyhnutných sociálnych opatrení; má právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v chorobe, pri pracovnej nespôsobilosti, pri ovdovení, v starobe alebo v ostatných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré nastali okolnosťami nezávislými od jeho vôle. (Všeobecná deklarácia ľudských práv, článok 25)

Múzeum architektúry v Mníchove si už dlho kladie za cieľ zaoberať sa architektúrou predovšetkým ako spoločenskou disciplínou. Z rozsiahleho výskumu vzišla putovná výstava a „nadupaná“ publikácia. Je dostupná v nemčine i v angličtine na viacerých e-shopoch, aj ak práve nemáte cestu okolo Mníchova či Hamburgu, kde je výstava nainštalovaná teraz, v Múzeu umenia a remesiel. Rozsah bezdomovectva bol málokedy taký viditeľný ako dnes – keď boli ulice prázdne pre lockdowny, zostávali na nich len bezdomovci. Ako mali zostať doma? Moderná (kapitalistická?) spoločnosť priniesla množstvo výdobytkov, s ktorými prichádzajú aj nežiaduce javy, ktoré ostávajú nedoriešené. Základné ľudské právo na dôstojný prístrešok sa zamieňa s právom na majetok. Ochrana majetku má prednosť pred ochranou dôstojnosti. Na celom svete rastie počet ľudí žijúcich na okraji systému. Musíme o tom hovoriť. „Kto je ďalší?“ – už titulná otázka poukazuje na to, že sa to môže stať v podstate každému; často stačí pracovný úraz, dlhá choroba alebo rozchod, prírodná katastrofa, aby človek prišiel o svoj doterajší život a ocitol sa na ulici. Hrozivé je, že aj keď dôvody môžu byť rôzne, výsledky sú často medzinárodne „prenosné“ a rovnaké.

V prípade tohto výstavného a knižného počinu by nemalo ísť o ďalší akademický výskum, ktorý sa z tepla svojej privilegovanej obývačky pozerá na to, ako sa približne 1,6 miliardy na celom svete márne snaží neutopiť. Bezdomovci ako sociálna skupina patria medzi najzraniteľnejších členov spoločnosti. Prečo sa napriek nemalým financiám naliatym do možných riešení problém nezmenšuje? Kniha analyzuje nielen ústredné témy, ako je viditeľnosť a neviditeľnosť bezdomovcov, ale aj ambivalentnosť reakcií zvyšku spoločnosti, ktoré sa pohybujú medzi represiou a odmietaním. Bezdomovectvo nie je prezentované ako individuálna tragédia či nebodaj stratégia, ale ako problém spoločnosti, ktorý si vyžaduje systémové riešenia. Okrem analýzy celosvetových štatistík a ich sociálno-politických súvislostí skúma aj súčasné krízy bezdomovectva v mestách ako Tokio, Bombaj, New York, Los Angeles či Moskva.

Mníchov, najbohatšie mesto Nemecka, nemá v publikácii žiadny projekt. Pravdepodobne preto, lebo je tam všetko super, ironicky recenzuje projekt denník Süddeutsche Zeitung. Slovákov sa potom téma asi absolútne netýka… Zdá sa, že sa ešte len podľa príkladu Ameriky učíme, ako aplikovať stratégie na vyháňanie bezdomovcov z nových ulíc a wannabe polyfunkčných štvrtí vlastnených kapitálom. Kniha okrem rozsiahleho fotografického materiálu prezentuje aj konkrétne architektonické projekty v oblasti inkluzívneho bývania a vysvetľuje, prečo fungujú. Príklady ukazujú, že nestačí len postaviť bytové domy na okraji mesta a potom ich zaplniť bezdomovcami, pretože v týchto prípadoch sa vytvárajú getá. Napríklad Hotel Vinzi Rast sa nachádza uprostred Viedne, v pamiatkovo chránenom biedermeierovskom dome. Zvláštnosťou je zloženie obyvateľov: polovicu tvoria bývalí bezdomovci, druhú polovicu študenti, pričom obe skupiny sú v bytoch rozdelené zmiešaným spôsobom. Budova sa otvára do mestského priestoru, reštaurácia, cyklistická dielňa a strešný ateliér na verejné podujatia refinancujú dom, ktorý funguje už desať rokov. Stáva sa bývanie reintegráciou?

Kniha sa snaží apelovať na čitateľov a čitateľky, že o tejto téme treba inak hovoriť. Aj keď by sme si mohli v takzvanej vyspelej Európe vydýchnuť, že ozajstné „prúsery“ sa dejú až za našimi dvormi, nie je na škodu mať pre prípad krízy pripravené funkčné riešenia alebo, ešte lepšie, kríze predchádzať. Tím odborníkov a odborníčok zostavil na tieto účely slovník pojmov. Pretože slová majú moc tvoriť koncepty a koncepty zas riešenia. Juliane Bischoffová z Dokumentačného centra nacionálneho socializmu píše o pôvode pojmu „asociál“ a o tom, ako sa z demokratickej spoločnosti v 30. rokoch 20. storočia stal totalitný režim s cieľom neužitočných vyhladiť. Všetci vieme, ako to dopadlo. Len myšlienky o objektívnej vyššej hodnote určitých skupín obyvateľstva sa nebezpečne vracajú v pravidelných vlnách. Spoločenský darwinizmus predstavuje zväčša dôležitú zložku ideológie radikálnej pravice. V skutočnosti však ani neexistuje homogénna skupina ľudí s názvom „bezdomovci“. Bezdomovectvo je vzťah medzi ľuďmi, štátom, trhom a systémom.

Prečo sa točíme v kruhu? Podobne ako victim blaming (obviňovanie obetí) je na tom aj názor, že bezdomovectvo je zdravotný problém – ohrození sú ľudia s chabým duševným zdravím a narkomani. Tieto pohľady sú však pomerne krátkozraké, takisto ako jednorazové ameliorácie problému cez dizajn či architektúru prostredníctvom konštrukcie lacných a dostupných úkrytov. Určite má zmysel premýšľať nad dizajnom najlacnejších obydlí, tieto úžasné prelomové riešenia sa však asi ešte nikomu nepodarilo implementovať v dostatočnej mierke. Autorka tohto textu sa pokúšala aj na vlastnú päsť rekonštruovať jedno provizórne bývanie na slovenskom vidieku. Výsledkom bola deprimovanosť, že napriek vlastnému zdraviu a sociálnemu zabezpečeniu nie je v silách jednotlivca takéto situácie svojho blížneho udržateľne riešiť. Zmysluplnejším ako nákupy tovarov v hobby centre sa ukázalo pestovať s „príslušníkmi vylúčenej skupiny“ normálny vzťah. Starostlivosť sa ťažko kvantifikuje a kapitalizuje, ale bez nej to nejde. Hlavným spoločným menovateľom bezdomovectva po celom svete je nemožnosť dlhodobej dostupnosti (affordability) dôstojného bývania. Jednorazové a jednotlivé skutky pomoci sú len chabá náplasť na systém, ktorý potrebujú zabezpečiť samosprávy a vlády.

K typológiám, s akými sa na Slovensku bežne nestretávame, patrí Mausoleo Dignidad v Čile (s. 254), cintorín pre osoby, ktoré si nemôžu dovoliť pohreb. Po takejto publikácii sa ľahšie verí, že ako ľudstvo ešte nie sme stratení. Bezdomovectvo, nedostatok i stavba domov a domovov sa určite týkajú architektúry, ale housing system, teda systém výstavby, je predovšetkým politický problém. Systém zahŕňa okrem fyzickej infraštruktúry zastavaného prostredia aj ekonomické štruktúry a idey, ktoré tieto štruktúry udržujú v pohybe. Na nich vieme ako architekti i celá spoločnosť ešte popracovať. V časoch kríz ako pandémia koronavírusu by sme sa mali zameriavať na hĺbkové skúmanie podstaty javov, podmienky a štrukturálne príčiny sociálnych problémov, aby sme vedeli posilniť hodnoty solidarity, férovosti a rovnosti. Marginalizácia a vylúčenie robia ľudí neviditeľnými a berú im možnosť participovať na chode spoločnosti. Ignorovaním sa problém nevyrieši. Kedy prídu naozaj funkčné inkluzívne a férové politiky a dosiahne sa ich dôsledná implementácia? Začiatkom môže byť aj umenie, tvorba a pestovanie konceptov či architektúry ako spoločenskej disciplíny.


Foto: Lukáš Rohárik

Prednáška Daniela Talesnika sa konala v rámci projektu Rok pre klímu . Ide o iniciatívu inšpirovanú celosvetovými environmentálnymi hnutiami a diskusiou o zmene klímy a jej vplyve na komunity. Koncepčné pozadie poskytujú témy iniciatívy Nový európsky Bauhaus.

Plný text recenzie publikácie Who’s Next: Homelessness, Architecture and Cities nájdete v jesennom čísle časopisu ARCH

Teraz najčítanejšie

Zuzana Duchová

Site specific súčasné umenie, architektúra, dizajn, reprezentácia Slovenska a iné presahy