Denník N

SCI FI XIII

Pokračovanie úspešného seriálu…. „Dostal si nové hodinky?“ Povedala filmová postava vo filme Levia žena, ktorý ma vlastne inšpiroval k tomuto písaniu. Pustil som si zvuk a padla tá veta. Ono je to vlastne o nejakom scitlivení, o vnímaní rozdielov. Ak má niekto genetickú odchýlku, kde potrebuje priratie od ľudí, lebo vyzerá ako lev – a o to viac, v skutočnej podstate je ľudský… Ako to je v praxi…film inšpirovaný skutočným príbehom… JOJ Cinema. Máme každý svoje „hodinky“, meriame prítomnosť, život, spomíname v pamäti a projektujeme si budúce scenáre, očakávania, obrazy, modelujeme skutočnosť z možností…

V rovníkovej Afrike napriek únave, ktorá je zapríčinená ťažkou fyzickou prácou a ovzduším prašným a horúcim, sa nezaspáva ľahko.

Premietal si posledné informácie z tlače. Európa, jeho domov, teray tak vzdialená.

Ako to bolo s Nemeckom?

Ako sa stali kedysi národom?

Ako na to reagoval F. Nietzsche, ktorý skôr neuznával určitú stádovitosť, stotožnenie sa so všeobecnou množinou, so známkou národa („NEMEC), potláčanie originality života na úkor individuality, tvorivosti? Pokladal to myslím z nešťastie.

Hm.

Ale nejaké zmysluplné „zakotvenie “ svojho života niekde, medzi niekým, to asi má význam pre život. Ak si tí ľudia pomáhajú…

A ako to je dnes s národom? My máme v Ústave, že tvoríme ako národ spolu s inými národnosťami, ktoré tu žijú v menšine, niečo, čo má svoje práva na sebaurčenie, vyjadrenie slobodného žitia v diele dobra…

Ako to robili iné národy? Ako sa kedysi presadzovali? Ako tvorili svoj osud, dejiny?

Ako sa vytvorili moderné národy? Ako moderné štáty, ktoré boli uznávané a chránené inými?

Myslel na udalosti po prvej svetovej vojne, kedy sa snažili mnohí o spravodlivejší poriadok.

Masa ako taká sa podceňovala. Málo sa dbalo o to, že keď je jeden s mnohými, často zabúda na seba a vníma silu celku, menej je kritický, viac si užíva dupot, pochod, spev a tie piskľavé píšťaly, ako ukazujú dobové čierno biele dokumentárne filmy z prvej polovičky 20. storočia v tom Nemecku, keď to „vrelo“. Keď davová sugescia, ochota nevidieť a nepočuť násilie mala „zelenú“. Zelený deal…

A ako to je dnes s občanom? Kto chráni takého Slováka? Kto takého Ukrajinca?

Všade sa o tom dnes hovorí. Ako sa bránia pred agresorom. Majú právo na svoju zem.

Vidno prejavy statočnosti, ducha, odhodlania, kedy hovoria, že vydržia, nech to stojí, čo to stojí.

Človek by povedal ,že podobnú vlastnosť, bojovnosť, majú i tí Rusi. Ak si pozrieme dobové hrdinsky ladené filmy s veľkej vlastníckej vojny (od slova vlasť, obrana vlasti…).

Črta ochoty sa obetovať, Cit pre nejaký celok, pre niečo, čo nás presahuje, nejaké duchovno, hlboká duša. Pre západ s jeho históriou, kde skôr to spočítateľné malo hodnotu, kde nezáležalo často na použitých stratégiách, či prostriedkoch, ktoré viedli k cieľu, ktorý sa považoval za úspech, bohatstvo…nie vždy mal ten najschopnejší, niekedy skôr tí „Schopní všetkého“. Potom sa dedilo, úroky z úrokov. A či je mrzké bez práce sadať k plnému stolu, ak ovravel v diele P.O.Hviezdoslav, to asi až tak  dediči majetkov a vyplácaných rent neriešili.

Ako je to s právom na sebaurčenie, slobodu? Ako s právom na spravodlivú plácu za prácu? Za dielo? Ocení žičlivý národ svojho člena? Dá mu prostriedky, uznanie, možnosť byť lídrom? Alebo skôr sa snaží vyrovnať rozdiely, ten nepríjemný pocit, že niekto je lepší? Resentiment podľa F: Nietzscheho? Čo škola? Akí sú učitelia? Veľkí? Niektorí určite áno. Iní, asi ako všade…Kto si žiada odmenu?

Pekne o odmene hovoria vrcholné diela staroveku, Indie. Niekto si nežiada odmenu, robí dielo z poslania, obetuje dielo tomu, ktorý mu to umožňuje, bez ktorého by tu nebol a je mu to „jedno“. Ak vyhrá, má slávu na Zemi, ak prehrá, statočný má odmenu v nebi… Nerieši majetky, skôr činy.. z vnútra ide na to, čo je povinnosť, čo sloboda,..

A teda, už skoro prebratý náš hrdina v tej čiernej Afrike, stále v úvahách. Pozerá na hviezdy a silný mesiac pred chatrčou….citlivo vníma psíka, ktorý pribehol a sadol si k nohám. I stáda oviec a kôz, ktoré dvíhajú svoje hlávky a vypínajú ušká…niečo cítia…možno myšlienku jasnú…

Ako to je s nami? Kto si vážil v roku 1989 našinca? Kto si v roku 2021 váži Ukrajinca?

Akú úlohu v rozhodovaní „elít“ má masa a akú smerovanie výslednice moci, geopolitická mapa? Záujmy? Sme naozaj iba malé ryby, potrava pre veľký svet? Má byť rád, že má doma ženu a  „kluka“  a ostatné je iba kabaret? Ako spievali naši rockeri kedysi?

Ako je možné, že dva tak podobné Slovanské národy sa proti sebe tak urputne pustili do boja? Je jedinec naozaj „nič“ v tej veľkej mise, kde sa to melie? Prečo celé desaťročia nestál nik ani o nás a ani o nich a zrazu má každý plné ústa ich práva na neviem aké rozhodovanie? Podľa čoho sa rozhodujeme my a a i oni? Myslím, že ako ľudia, ktorí smerujú z totality, ktorí máme dve ruky, dve nohy…sme si v tomto skoro rovnakí…Sme schopní sa rozhodovať slobodne medzi dvomi možnosťami vtedy, keď máme dobrú prípravu, keď máme dosť bezpečia, istoty, zabezpečenia, keď nehrozia ekonomické či sociálne tragédie z toho, keď sa rozhodneme naozaj podľa seba vzdelaní, trpezliví, hľadajúc v úsudku a v argumentoch z toho, čo je za a čo proti… ak im napríklad niekto povie, že 37% je málo, mali by vedieť, že áno, že celok je 100% a možnosti je viac,  v rôznych kombináciách…že fakty a interpretácia faktov nie je to isté…

Ale, ak si zoberieme možnosti. Nemecko. Ako by to vyzerali s celou tou strašnou vojnou, ktorej sa dalo zabrániť možno tým, že včas, rozhodne a principiálne-  preventívne, že by jedna z mocností, ktorá deklarovala ochotu chrániť záujmy malých národov, či moderných štátov v strede Európy, že by naozaj s šokujúco pustila do boja s Nemeckom.? Ako by to hodnotili svetové médiá? Takú agresiu, že niekto napadne suverénny štát, ktorý sa rozkrikuje, ktorý sa chce rozpínať? Aké boli vlastne vtedy skutočné záujmy? Kto bol vtedy ochotní dať rešpekt každému „malému“, rovnému občanovi, ktorý mal dostať za prácu zaplatené? Kto je dnes ochotný dať rešpekt každému „malému“ a rovnému občanovi, ktorý mal dostať zaplatené? Či už Slovákovi, či Ukrajincovi? Či už tu doma, alebo u nich doma? Alebo napríklad hoc v tom Nemecku? Prečo je prijímanú ako normálne, že v jednej spoločnej únií štátov, jeden za tú istú prácu dostane za hodinu práce povedzme 15, – Eur a iný, o povedzme sto km na východ dostane povedzme 6, – Eur na hodinu? A iný, povedzme na tej Ukrajine povedzme 1, – Eur..

Naozaj neviem, koľko taká Ukrajina ako štát, ktorý sa tak snaží stierať rozdiely a chce vstúpiť medzi ostatné štáty únie, naozaj dáva svojim pracovníkom. Je vlastne zaujímavé, že o takej veľkej krajine, ktorá je vlastne hraničiaca s tou našou, vieme tak málo: Povedal si, že na druhý deň po práci sadne na somárika a zbehne do okresného mesta, do knižnice a za internetom skúsi niečo o tom vygúgliť… Možno napíše i nejaký ďalší príbeh a pošle ho zo stredu Afriky do stredu tej Európy… Začínalo sa pomaly brieždiť a on si prehodil kožušinovú prikrývku cez ramená a vyšiel pod blízky strom. K hranici pozemku.. Cítil, že levy tam dnes nebudú striehnuť.. Mier, či raj, je skôr medzi ľuďmi. Ak i niekto nemyslí na tú odmenu za prácu, mal by mu ten, ktorý žije z jeho práce, spolupracovník, líder, …napriek tomu dať rešpekt, oceniť ho…tam, v takej banalite, kedy si bez strach a prejavu reči ohnutých chrbtov zapýtame za prácu, tam začína správny život, skutočné deklarovanie ľudských práv, či presadzovanie svojich práv…tak si pomyslel… toľko, koľko treba, tak, ako to má byť, to by mala učiť škola a učiteľ v tom boji za správne žitie by mal ísť žiakom príkladom…mladosť má mať zelenúúú…to má byť tá pravá energia…podporiť mladých…dať možnosti, aby mohli založiť rodinu hoc s dvomi krúžkami na chrbte, nie so štyrmi…kde iní končia, iní zas začínajú…kožený bubienok v jeho rukách začal pomaly svoj rytmický prejav, dusiví tón sa rozoznel nad ospalou krajinou v hmle, kde sú lonské snehy, pomyslel si…slnko chcel privítať s jasnou myšlienkou…

Teraz najčítanejšie