Denník N

Keď odíde kamarát

Pochovávame predsa starších ľudí, ktorí odchádzajú na zaslúžený odpočinok po dlhom a naplnenom živote. A nie mladých ľudí, spolužiakov, priateľov v našom veku. Na niečo také sa nedá nachystať, nedáva to zmysel, nie je možné to len tak stráviť

Keď sme boli menší, ešte na škole, občas sme zasvätene debatovali, aká skladba by nám mala znieť na pohrebe. Pripadalo nám to zásadné a dôležité, aký definitívny odkaz za sebou zanecháme. Tie skladby sa priebežne menili podľa aktuálneho rozpoloženia či vkusu. Ale všetci tam budú stáť a počúvať to, zatiaľ čo ja budem niekde hore na obláčikoch sa usmievať.

Nikto z nás však nečaká, že to zažije tak skoro. Pochovávame predsa starších ľudí, ktorí odchádzajú na zaslúžený odpočinok po dlhom a naplnenom živote. A nie mladých ľudí, spolužiakov, priateľov v našom veku. Na niečo také sa nedá nachystať, nedáva to zmysel, nie je možné to len tak stráviť. A čo tam po našej sebaľútosti a spracovávaní šoku. Niekto práve prišiel o syna či vnuka, manžela či otca. Áno, mal dcéru, ktorá je o rok staršia od našej.

Bol to blízky kamarát, bývali sme na tej istej ulici. Bol síce v inej partii, na základnej škole bol vo vedľajšej triede, ale stretávali sme sa skoro každý deň. Na strednej sme spolu štyri roky sedeli v jednej lavici a každé ráno šlapali pol hodinu na autobus. Nie preto, že by sme mali zastávku ďaleko, ale preto, aby sme nastúpili na prvej zastávke a celú cestu do školy sedeli. Prípadne sa aspoň dostali do autobusu. Vždy sme toho stihli veľa prebrať.

Po maturite sa naše cesty rozdelili ale len naoko. Začal pracovať v obchode s počítačmi, kde som bol pečený-varený. Aj tento laptop na ktorom píšem, je odtiaľ. Môj brat tam začal pracovať tiež, takže boli niekoľko rokov kolegovia. Vždy keď som tam vkročil, vedel som, že tam bude. Takmer vždy veselý, pripravený pomôcť, či poradiť. Popri konzultáciách sa vždy vtipkovalo a prebralo mnoho tém.

V tomto sme boli rovnakí, veď sme sa narodili počas toho istého týždňa. Tá veselosť nebola umelá, ja ju tiež používam ako obranu proti absurdite sveta, keď je už toho veľa a človek je unavený. Keď je zle, treba si začať robiť srandu. V tomto sme si rozumeli. Aj v kadečom inom. Okrem toho, že vtipkoval, mnohým ľuďom pomohol. Na rozlúčku prišlo toľko ľudí, že pomaly ani nemali kde stáť. A neboli to zďaleka len bývalí spolužiaci či spolužiačky. Skrátka pospoznával a pospájal mnohých ľudí. Vedel to.

Ale teraz tu nie je, do prdele. Ako sa to môže stať? Čo môžete na rozlúčke povedať matke, ktorá stratila jediného syna? Vdove, ktorá má zhruba toľko ako vy? Všetky problémy, ktoré máme sú nič. Lebo sme tu, sme zdraví a máme možnosti. Iste. Naháňame sa, nestíhame, rátame peniaze, aby to nejako vyšlo, deti dávajú zabrať, spánok má cenu zlata. Ale sme tu a to nie je samozrejmosť. A preto by sme tu nemali byť len pre seba. Pozostalým treba dať vedieť, že sme tu pri nich. Ak máme tú možnosť, máme pomáhať. Blbosť. Vždy je tá možnosť. A nemáme zabúdať, kto s nami ostáva v mysli, v skutočnosti nikam neodišiel.

Už je to niekoľko týždňov a na um mi príde takmer každý deň. Vynárajú sa spomienky a rôzne situácie, ktoré sme zažili. Sú to také smuto-smiešne pocity. Sú to veselé spomienky a občas mu mám chuť napísať, ako sa má. A vtedy mi to zase a znovu dôjde. Ostáva nám len žiť. Žiť s tým. Na druhej strane, môžem zobrať dcéru a zoznámiť ju s novu kamarátkou – rovesníčkou, nikdy sa totiž nestretli, akosi sme to nestihli zorganizovať.

Kamarát je tam hore, už som si vypočul pesničku, ktorú si vybral na pohreb. Naďalej však pomáha. Mne pomáha si uvedomovať, že všetci máme svoje problémy. Ja som však rád, že mám tie „problémy“ ktoré mám. Nie sú to totiž skutočné problémy, len také bežné starosti.  A to je životná výhra. Skutočne je. A preto buďme vďační, žime, nezabúdajme a pomáhajme.

Obrázok: Pete Gormak

Teraz najčítanejšie

Tomáš Mikulík

Som slušný človek s veľkou hubou :) (dovolil som si citovať klasika).