Na potulkách s Julesom Verneom

Na detstvo spomíname všetci. Niekomu detstvo pripomenú hašlerky, inému omamná stuchlina, ktorú často cítil u starej mamy, lebo už zanedbávala domácnosť. Mne ho pripomína Jules Verne. Sčasti. Skôr sa mi totiž spája s dobrodružným bádaním sveta detskými očami.

Nepatrím medzi romantických čitateľov, ktorí sa schovávali pod perinou s baterkou v ruke. Rodičia totiž vždy dbali na dostatočné osvetlenie, teda aspoň kým sa nerozšírili tie pochybné úsporné žiarovky. Vernea som ako šarvanec spoznával z Mladých liet. Generácia po nás žrala Pottera, naši predchodcovia Mayovky a ešte pred nami vraj leteli Leninovky. Dodnes sa však vraciam len k jednému z nich.

Verne a Meliés

Verne je pre mňa taký literárny Meliés, ku ktorému som sa dostal až neskôr. Meliés bol pionierom špeciálnych efektov vo filme. To ešte boli časy, keď nemusel v každom filme padať popol, sneh alebo prach, aby vyznel 3D efekt. Ako prvý režisér si vo filme zosadil hlavu z krku a vypálil z dela raketu priamo do tváre mesiaca.

Prvý pochopil neskonalé možnosti strieborného plátna. Dobrodružstvá neobmedzených možností. Nikdy ste netušili, čo striehne za ďalším strihom, mohli na vás vybafnúť mesační ľudia, ktorých však dobrodruhovia zneškodnili dáždnikmi, či vás napadol diabolský sen. Postavy sotva jednorozmerné, ale pre danú situáciu dokonalé. Nesmierne naivné dobrodružstvá, ale vzrušujúce. Presne ako Verne.

Meliés považoval film za šancu vydať sa tam, kde sa dosiaľ nikto nevydal. Kamera preňho znamenala spôsob, akým oživiť detské predstavy a sny. Znamenala preňho presne to, čo pre Vernea papier. A pre niektoré podniky hospodárska súťaž.

Medzi rojkom a vedcom

Určite sa nájde kopec ľudí, ktorí sa vďaka Verneovým románom rozhodli stať geológmi, prírodovedcami či kozmológmi, jednoducho vedcami. Ja som však bezbrehé opisy o morských chaluhách, na ktoré narazil počas svojich ciest kapitán Nemo, vnímal len ako doladenie atmosféry. Phileasove Foggove opisy Indie som si pretváral na bájnu krajinu a nevnímal som ju ako kúsok zeme hentam na východe. A geologické poznatky Hansa Bjelkeho cestou do stredu Zeme ma bavili len preto, lebo som si mohol domýšľať ich tvary.

Na nedostatkoch jeho románoch sa dnes človek len pousmeje. Postavy sú zväčša čistokrvní džentlmeni, ktorí sa dokonale hodia do daného príbehu, majú ukážkovú výchovou, ale zároveň sú zdatní a nemajú problém ohnúť chrbát, využiť všetky dostupné zdroje a postaviť si na opustenom ostrove pomaly haciendu. MacGyver šuviks. Páni do koča aj do voza. Schválne píšem páni, lebo tých ženských postáv sa veľa nenájde a ich popis je viac než komický.

Zároveň to však bol nesmierne vnímavý autor s perfektným zmyslom pre vykreslenie atmosféry. Dobrodružstvá síce nikdy nezažíval, ale dokázal ich vykresliť pôvabnou naivitou, ktorá vás jednoducho strhla. Či opisoval cestu po mori, alebo jeho hrdinovia len odhadovali čas podľa polohy slnka, mali ste pocit, že stojíte priamo pri nich. Akoby aj sám Verne chcel zažiť podobné dobrodružstvo a jednoduchšie bolo si ho napísať, lebo len tam ho dokázal transformovať to preňho ideálnej podoby.

Taký už nebude

Našťastie som ešte neprečítal všetky jeho romány, a keď aj prečítam, rád si dám repete. Vraciam sa k ním príležitostne, väčšinou na Vianoce. Zase sa cítim ako ten malý ufňukanec, hoci už s úspornými žiarovkami, ktorý sa tešil na každú jednu stranu, obzvlášť na tú s obrázkami, ktorá sa objavila len kde-tu. Do knižiek sa navyše medzičasom votrelo habadej prachu a ten mi pri každom obrátení strany perfektne vynahrádza 3D efekty hocakého súčasného filmového hitu.

Verne má jednoducho vracia do čias, kde som nevedel o živote nič, skoro ešte menej ako teraz. Aj na všetky tie racionálne fyzikálne zákony a realitu nedokonalých ľudí dokážem na pár hodín zabudnúť a tváriť sa, že ešte onen kúzelný svet len začínam objavovať. A nikto mi ho nepredkladá tak, ako Verne.

Zaujímavé je, že okrem pár podarených adaptácii Zemana, spomínanej Meliésovej Cesty na Mesiac a ruskej seriálovej verzie Detí kapitána Granta sa medzi filmármi neteší veľkej obľube, resp. naozaj kvalitných adaptácii je ako šafránu. Z českých (s Michalom Dočolomanským v hlavnej roli) by som vyzdvihol ešte Tajomstvo hradu v Karpatoch. Hoci sa posledné roky objavili nejaké pokusy o mainstreamové sfilmovanie Verneho fantázii, autori buď totálne nepochopili podstatu Verneho odkazu alebo sa už dnes proste nenosí. A možno obe.

Má nám ešte dnes čo ponúknuť? Asi nie. Ale nostalgia je sviňa.