Denník N

Spletitý svet školskej legislatívy alebo čo s nedostatkom učiteľov

Autorka pracuje v štátnej správe ako analytička

Na začiatku školského roka sme si zvykli na správy o nedostatku učiteľov. S koncom kalendárneho roka téma vybledla, ale možno len zažívame ticho pred búrkou – po lekároch učitelia? Posledná analýza z ministerstva školstva znie hrozivo – do roku 2025 nám bude chýbať odhadom 8 600 pedagógov, pričom najviac postihnutý je Bratislavský kraj.

Nechajme nateraz bokom diskusiu o možných riešeniach. Málokto dnes spochybňuje, že riešenia budú obsahovať zvyšovanie platov. Namiesto toho sa pozrime, čo nedostatok učiteľov znamená pre samotné školy. To, ako školy reagujú na nedostatok učiteľov, je výsledkom kombinácie krkolomných situácií, v ktorých sa ocitli a výber z možných riešení v medziach zákona. Alebo aj mimo zákona.

V našom ilustračnom príbehu základnej škole bude chýbať učiteľ alebo učiteľka informatiky, výber predmetu nie je podstatný. Hneď na začiatku musíme objasniť, že škola má zákonom upravenú motiváciu situáciu nepodceňovať a skutočne sa snažiť nájsť vhodného učiteľa. A tu sa ponoríme do sľúbeného spletitého sveta školskej legislatívy…

Ak škola nezabezpečí odbornosť vyučovania na úrovni najmenej 70 %, hrozí jej postih v podobe krátenia financovania až po dobu odstránenia nedostatku. To znamená, že informatiku má odučiť informatik a nie dejepisár. A ak by škole napadlo riešiť nedostatok učiteľov spájaním tried nad legislatívne povolené maximum počtu žiakov v triede, tak to je tiež dôvod na finančný postih.

Finančný postih je však len v prípade, že školu navštívi Štátna školská inšpekcia a na odbornosť a veľkosť tried sa začne pýtať. Paradoxne, úplne kľudne sa škola mohla do tejto situácie dostať z toho dôvodu, že nemala dostatočné prostriedky zamestnať nového učiteľa a teraz bude čeliť ďalším finančným sankciám. Rozhodnutie školy ako takúto situáciu riešiť, ovplyvňuje aj odhad rizika, či inšpekcia príde. Ak si budete trochu klikať na stránkach školskej inšpekcie, relatívne rýchlo prídete na to, že toto riziko nie je odstrašujúco vysoké. Samozrejme, že existujú aj iné motivačné mechanizmy pre školy ako prísni inšpektori, ale o tom si povieme inokedy, keď budeme debatovať, prečo Fínsko nemá školskú inšpekciu.

Pre ďalšiu diskusiu potrebujeme odčleniť pojem kvalifikácia a odbornosť. To je dosť neintuitívne, poviete si, ale veď nikto si necibrí intuíciu čítaním legislatívy. Učebnicový príklad ozrejmí o čo ide. Veľmi zjednodušene ideálna situácia v prípade učiteľa na druhom stupni základnej školy nastáva vtedy, keď učiteľ alebo učiteľka dosiahli vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v príslušnom pedagogickom študijnom odbore (kvalifikácia) a následne vyučujú predmety, v ktorých majú aprobáciu (odbornosť). Ak majú aprobáciu na dejepis a tiež ho učia, tak učia kvalifikovane a odborne. Ak učia informatiku, tak učia neodborne. Ak sa pýtate, prečo by učiteľ dejepisu učil informatiku, tak napríklad preto, lebo učiteľ informatiky išiel na rodičovskú dovolenku a učiteľovi dejepisu treba doplniť úväzok. Áno, je to pritiahnuté za vlasy, ale ak má škola dočasný výpadok v pokrytí vyučovania informatiky, úplne legitímne to môže dočasne riešiť zníženou odbornosťou vyučovania. Musí si však dať pozor, aby neklesla pod spomínanú magickú hranicu 70 %. Deti sa síce možno nenaučia programovať v Scratch, ale aspoň je na chvíľu pokoj.

Ďalšie komplikácie nastávajú pri nesplnení kvalifikačných predpokladov. Teraz sa nebavíme o odbornosti vyučovania daného predmetu ako spomínaná informatika, ale o stupni a druhu vzdelania, ktoré musí daný učiteľ dosiahnuť pre výkon povolania. Pre rôzne kategórie pedagogických zamestnancov platia rôzne kvalifikačné predpoklady, napríklad iné pre učiteľov na prvom stupni, iné na druhom stupni, a tiež iné pre vychovávateľa alebo pedagogického asistenta. Tieto predpoklady sú uvedené vo vyhláške 1/2020 Z.z. Vopred upozorňujeme, že dokument je len pre silné povahy. Pre človeka mimo školského prostredia za pozornosť stojí fakt, že ak ste napríklad študovali špeciálnu pedagogiku, čo je relatívne náročná práca s deťmi so špeciálnymi potrebami, ako napríklad autizmus, tak nie ste kvalifikovaný na výkon povolania vychovávateľa v školskom klube detí (družina v škole) a príslušné vzdelanie si musíte doplniť cez kurzy v rámci svojho profesijného rozvoja.

Vráťme sa však k našej škole, ktorej chýba informatik, a predstavme si ďalšiu možnosť. Škola si našla informatika z praxe ochotného učiť, ale ten však ako na potvoru nemá pedagogické vzdelanie. Ide teda o situáciu odborného, ale nekvalifikovaného výkonu povolania. Legislatíva na takéto prípady myslí tým, že umožňuje doplniť si pedagogickú spôsobilosť takzvaným doplňujúcim pedagogickým štúdiom (DPŠ), ktoré trvá dva roky. Informatik môže začať učiť, ale do dvoch rokov musí začať a do štyroch rokov ukončiť DPŠ. Počas tohto obdobia sa považuje za kvalifikovaného. To je pre školu super, lebo si tiež stráži tzv. kvalifikačný koeficient školy (index kvalifikácie všetkých učiteľov), ktorý vplýva na celkovú výšku financovania. Platí aj to, že ak náš informatik nezačne alebo nedokončí DPŠ počas legislatívou vymedzeného času, môže prejsť na inú školu a tento cyklus si opakovať bez toho, aby DPŠ vôbec niekedy absolvoval. Ak sa škole nedarí zohnať informatika, tak toto riešenie je schodné – legislatíva ho koniec koncov povoľuje. Legislatíva takisto povoľuje učiť učiteľovi profesijných predmetov, ktorý má úväzok do 10 hodín týždenne bez toho, aby musel vôbec niekedy absolvovať DPŠ. Asi si poviete, že je to dosť čudné, že existuje výnimka, ktorá povoľuje niekomu učiť bez pedagogického vzdelania, a dokonca dlhodobo, pričom celkovo je legislatíva dosť prísna na kvalifikáciu (v podobe tej zlovestnej vyhlášky). Áno, je to čudné, zrejme má ísť len o nejaké výnimočné situácie. Ale riešenia pre výnimočné situácie majú takú hlúpu vlastnosť, že sa občas stávajú systémovými prvkami (pre znalých veci spomeniem kompenzačný príspevok).

Kvalifikačné predpoklady ovplyvňujú aj dopĺňanie úväzkov naprieč kategóriami pedagogických zamestnancov. Napríklad, učiteľ si môže doplniť úväzok prácou pedagogického asistenta. Ak je však vo vyššej platovej triede s atestáciou, reálne by mu klesol plat. A to preto, lebo pedagogickým asistentom sa zastavujú platové triedy niekde uprostred platových tabuliek. Vychovávateľ tiež môže byť asistentom, ale je kvalifikovaný učiť aj hudobnú a výtvarnú výchovu. Doplniť úväzok si učiteľ môže aj ako výchovný poradca. Ale napríklad ako kariérový poradca si už úväzok doplniť nemôže.

Spletitosť narastá, keď sa pozrieme na ďalšie možné situácie. Škola stále nemá informatika, ale chemikárka je ochotná podujať sa na výučbu informatiky, vraví, že ju počítače vždy bavili. Ak by chcela chemikárka učiť informatiku odborne, musí si doplniť vzdelanie tzv. rozširujúcim štúdiom pre príslušnú aprobáciu. Dovtedy opäť platí, že učí neodborne. Ak si nedá pozor a bude neodborne učiť viac ako polovicu svojho úväzku, klesá jej plat. A to sa mimochodom pokojne môže stať, ak má učiteľ kombináciu predmetov vo svojej aprobácii s veľmi nízkym počtom vyučovaných hodín na malej škole. Ak si chemikárka dokončí rozširujúce štúdium, bude si môcť požiadať o profesijný príplatok, teda existujú aj externé motivácie na rozširovanie odbornosti. Našej chemikárke sa však môže hodiť počkať s vyučovaním informatiky, pokiaľ si príslušné vzdelanie nedokončí. A informatik zatiaľ chýba.

Vráťme sa však k našej škole. Aké sú možnosti, ak škola potrebuje informatika na plný úväzok? Vie ponúknuť atraktívny plat? Plat je síce len jedným z aspektov ovplyvňujúcich rozhodovanie o práci, ale pre väčšinu ľudí stále dominantný a pri nízkych úrovniach platov v školstve je každé euro dobré.

Tabuľkové platy sú nízke, to je pravda. Škola však nemusí mať prostriedky ani na zaplatenie základného tarifného platu nového zamestnanca. Ak má, legislatíva umožňuje navýšiť plat poskytnutím osobného príplatku až do 100 % výšky tabuľkovej tarify. Ako je to možné, že niektorá škola na to má a iná nie? Tu si musíme povedať niečo o mechanizme financovania škôl. Štát školám neplatí účty za elektrinu, neposiela prostriedky na výplaty, učebnice alebo pokazené záchody. Školy dostanú balík peňazí na chod školy, ktorého výška je určená počtom žiakov školy. Takže platí, že čím viac žiakov, tým väčší balík. Ale čím viac žiakov, tým rastie aj potreba zamestnancov, avšak už nie tak priamočiaro. Školy, ktoré si dokážu zefektívniť vnútorné fungovanie tak, že im zostane na školského psychológa (stále nepovinné), zopár asistentov (tiež nepovinné), špeciálneho pedagóga (uhádli ste, nepovinné) a ešte aj na odmeny a osobné príplatky, majú šťastie. Ide naozaj o šťastie, lebo ide zväčša o školy, ktoré sú veľké, majú naplnené triedy, a tak riaditelia vedia bez problémov vyskladať úväzky a ešte im aj zostanú prostriedky na nového informatika, školského psychológa a koncoročné odmeny. Nie všetky školy majú také šťastie a niektoré z nich sa musia postaviť do radu pre dofinancovanie v rámci tzv. dohodovacieho konania. Zväčša ide o malé školy, ktorým nevyjde ani na tabuľkové platy. Tieto školy si pracovné inzeráty na nových učiteľov určite nedávajú. A mimochodom, podiel malých základných škôl (do 150 žiakov) je takmer polovica zo všetkých.

Mohli by sme ešte odkryť spletitú legislatívu týkajúcu sa samotných platov alebo aj iných oblastí, ale na to nemáme dosť miesta a nie je to ani podstatné. Pointa je, že slovenská školská legislatíva je popretkávaná pozliepanými čiastkovými riešeniami na ešte čiastkovejšie historické alebo súčasné problémy bez vízie kam chceme ísť, ako tam pôjdeme a koľko nás to bude stáť. Školská legislatíva sa stala neprehľadnou a nezrozumiteľnou pre veľa škôl do tej miery, že sa nám ťažko predpovedá vplyv dobre mienených nových opatrení a legislatívnych zmien.

Do diskusie o nedostatku učiteľov preto patrí aj otázka, do akej miery je tento nedostatok problémom lokálneho nesúladu potrieb škôl a existujúcich učiteľov. Nebavíme sa o teraz odhadoch, koľko nových učiteľov bude chýbať, ak tí súčasní pôjdu do dôchodku a mladí si vyberú iné kariérne cesty. My vlastne málo rozumieme tomu, ako sa školy rozhodujú v prostredí často protichodných očakávaní kladených zo strany ministerstva, zriaďovateľov, rodičov a spoločnosti celkovo.

V úplnom extréme si predstavte, že každá škola hlási chýbajúcich pedagógov v rôznych aprobáciách a kategóriách, ale keby sme učiteľov vedeli teleportovať na chvíľu tam, kde práve chýbajú, problém by zmizol. Tento aspekt chýbajúcich učiteľov sa nedá vyriešiť platmi. Jedno z dobrých riešení je pripravovať budúcich učiteľov v širších predmetových oblastiach, tak ako to zavádza kurikulárna reforma v Pláne obnovy. Ďalším riešením je sprehľadniť a zjednodušiť kvalifikačné predpoklady pre výkon povolania učiteľa, aby špeciálny pedagóg mohol vykonávať aj inú pedagogickú činnosť, tak ako informatiku dnes môže učiť niekto bez akéhokoľvek pedagogického vzdelania. Vyššia priepustnosť medzi rôznymi predmetovými zameraniami a kategóriami pedagogických zamestnancov má potenciál zvýšiť pracovnú mobilitu a znížiť nesúlad. Umožnenie vstupu do povolania odborníkom so zjednodušeným, ale dôsledne uplatňovaným modelom DPŠ môže prilákať nadšencov bez obavy o duševné zdravie detí (ako príklad dobrej praxe slúži Teach for Slovakia).

Samozrejme, že platy učiteľov treba zvýšiť nielen pre zatraktívnenie povolania pre dnešných študentov, ktorí si vyberajú kariérne cesty, ale aj pre zabezpečenie normálneho výkonu povolania bez existenčného stresu pre súčasných učiteľov. Avšak podobne ako zoznam požiadaviek lekárov neobsahoval len platy, aj v prípade školstva platí, že platy nie sú všeliek.

Teraz najčítanejšie