Denník N

Oxfordské zážitky: Na dva dni sa zo mňa stala stredoškolská pani učiteľka a prišla som na to, že som privilegovaná

V piatok sa mi skončili prednášky a v utorok už cestujem domov na prázdniny. Uplynulý semester bol ten najobohacujúcejší aký som doteraz v Oxforde zažila. Popri vyučovaní som sa zapojila do množstva mimoškolských aktivít a bolo to jedno z najlepších rozhodnutí aké som mohla spraviť. Mimo iného som začala intenzívny kurz nemčiny, navštevovala som prednášky iných odborov (hlavne organickej chémie), chodila na dobrovoľné laboratórne cvičenia a stala som sa ambasádorkou môjho kolégia. Pri rôznych aktivitách mi nezostalo veľa času na písanie blogov. Chcem to teraz v predvianočnom čase napraviť.

Oxford vynakladá každoročne množstvo peňazí a úsilia na takzvaný „Outreach.“ Podstatou Outreachu je znížiť nerovnosť medzi študentami ktorí si podávajú prihlášku do prvého ročníka. V roku 2019, iba 45% novoprijatých Oxfordských študentov prišlo z britských štátnych škôl. Až 30% prijatých uchádzačov sa k nám dostalo z drahých súkromných škôl*. V Británii 94% stredoškolákov navštevuje štátne vzdelávacie inštitúcie. Je teda nepopierateľné, že návšteva súkromnej školy predstavuje pri prihláške do Oxfordu obrovskú výhodu. Je tomu tak preto, že súkromne vzdelaným žiakom sa dostáva stoviek hodín profesionálnych príprav priamo zameraných na prijímací proces. Častokrát ide o deti ktorých rodičia, starí rodičia a prastarí rodičia navštevovali Oxford. Vedia im teda napríklad pomôcť s písaním motivačného listu. Oxford sa snaží zlepšiť si svoju povesť a bojovať proti tejto nerovnosti. Jeden zo spôsobov je cez študentov, ktorí navštevujú stredné školy v znevýhodnených oblastiach. Cez interaktívne stretnutia rozvíjajú v stredoškolákoch vlastnosti, ktoré sa im zídu pri prijímacích pohovoroch.

*Zvyšných 21% študentov bolo zo zahraničia.

Pred dvoma týždňami som sa do jedného takéhoto „Outreach“ podujatia sama zapojila. Pracovala som so stredoškolákmi vo Warringtone – historickom mestečku na severovýchode Anglicka. Tí ktorí žili v Británii asi vedia o tom, že v Anglicku existuje nepomer medzi severom a juhom. Juh, vrátane Londýna a Oxfordu je bohatší. Sú tu lepšie školy. Študenti majú vyššie šance dostať sa na prestížne univerzity. Sever je chudobnejší a žiaci z tejto oblasti majú nižšie šance dostať sa do škôl ako Oxford či Cambridge.

Pred mojím prvým stretnutím so študentami z Warringtonu som bola pomerne nervózna. Neviem prečo som mala predstavu, že keďže sú zo znevýhodneného prostredia, budú vyrušovať a nebudú dávať pozor. Opak bol ale pravdou. Žiaci s ktorými som pracovala boli jednoducho úžasní. Čokoľvek som sa ich spýtala, hneď reagovali a bolo vidno, že ich aktivity, ktorými som ich prevádzala, bavia.

Prvá časť nášho stretnutia bola zameraná na štúdium na univerzite. Hrali sme sa na novinárov. Žiaci so mnou viedli interview o štúdiu v Oxforde, aby si akože pripravili článok pre vymyslené noviny. Spolu s ďalšími aktivitami rozprávanie o univerzitnom štúdiu zabralo asi hodinu.

Následne prišla hlavná časť programu. Dve hodiny som viedla interaktívne vyučovanie o vesmíre. Prvý deň som rozprávala o etických dilemách spojených s cestovaním do vesmíru. Na druhý deň sme sa so skupinou trošku starších žiakov zamerali na vesmírnu komunikáciu. Cieľom bolo vzbudiť u žiakov zvedavosť a viesť ich k tomu, aby si začali klásť komplexné otázky typu: Je morálne obetovať jednotlivca pre záchranu skupiny? Ako sa dá čo najefektívnejšie komunikovať na diaľku? Obidve stretnutia ktoré som viedla boli do detailu naplánované vedcami z Oxfordu. Nádej je, že ak žiaci prejdú cez viacero takýchto stretnutí, naučia sa lepšie komunikovať svoje postrehy a myšlienky. Tieto zručnosti ich zvýhodnia pri prijímacom procese.

Ja som dopredu dostala všetky materiály potrebné na organizáciu týchto dvojhodinových aktivít. No dopredu ako dopredu. Moji nadriadení boli v neskutočnom časovom sklze a tak sa ku mne všetky inštrukcie dostali až tesne pred začatím výučby. Tak sa napríklad stalo, že zatiaľ čo žiaci pozerali krátke video, ja som rýchlo čítala poznámky o tom, čo sú myšlienkové experimenty – téma na ktorú som mala následne viesť desať-minutovú diskusiu.

Držať sa časového plánu, zaujať študentov a ubezpečiť sa že všetci majú priestor vyjadriť sa nebolo jednoduché. Dostala som praktickú pomoc od učiteľov a mala som so sebou ako podporu jedného zamestanca Oxfordu. Iba ja som ale mala podrobné informácie o tom, ako presne majú stretnutia prebiehať. Hrali sme veľa rôznych poučných hier, pri ktorých som musela vysvetľovať pomerne zložité pravidlá. Bola ale radosť vidieť, že to deti baví.

Počas týchto aktivít som o sebe zistila dve veci. Po prvé, ja asi skutočne viem po Anglicky. To som si plne uvedomila, keď som sa pristihla pri tom, ako mojim anglickým študentov vysvetľujem význam niektorých zložitých slov. Po druhé, moja angličtina je viac „posh“ ako som si myslela. Je ťažké vysvetliť, čo presne znamená slovo posh. Google mi ukazuje že slovenský preklad je nóbl. To ale nevystihuje úplne podstatu veci. Za týmto slovom je skrytá celá škála sociálnych rozdielov. Juh je viac „posh“ ako sever. Čím ste z vyššej spoločenskej vrstvy, tým ste viac „posh“. Proste byť „posh“ znamená byť zo zvýhodneného prostredia. Niekto je hrdý že je „posh“, niekto je práveže hrdý na to, že „posh“ nie je. Vo všeobecnosti, ľudia z juhu majú „posh“ prízvuk, čiže dôkladne vyslovujú každé slovo. Na severe ľudia slová hovoria kratšie a teda im trošku ťažšie rozumieť. Ja mám stále slovenský prízvuk, ale spôsob akým rozprávam sa až nebezpečne začína podobať na mojich posh spolužiakov. Oh, well…

Celkovo boli dva dni strávené vo Warringtone pre mna neoceniteľnou skúsenosťou. Aby som bola transparentná, za vedenie oboch interaktívnych stretnutí som dostala od Oxfordu zaplatené. Okrem toho som mala preplatenú stravu (viď. hlavný obrázok), nocľah a aj dopravu. Čiže som si aj zarobila, aj som sa niečo naučila, aj som navštívila nový kus Anglicka. Zároveň som sa začala viac zamýšlať nad problematikou spoločenských rozdielov. Uvedomila som si, že ja sama pochádzam z privilegovanejšieho prostredia ako mnohí. Mám úplnú rodinu. Moji rodičia sa mi od malička venovali. Čítali mi každý večer knižky. Moja mama so mnou zostala doma, až kým som nešla do školy. Do výchovy mňa a mojich súrodencov sa vložila na sto percent. O to viac obdivujem tých ľudí, ktorí študujú bez podpory rodiny.

Z istého hľadiska som asi menej privilegovaná, ako väčšina mojich spolužiakov tu v Oxforde. Vyrastala som v maličkom Partizánskom, nikdy som nechodila do súkromnej školy, okrem hodín angličtiny som nikdy nemala súkromného tútora, ktorí by ma pripravil na prijímačky. Z finančného hľadiska som tu na úplnom chvoste. Musím kamarátom vysvetľovať, že si nemôžem dovoliť ísť s nimi na dvojdňový výlet, na obed do reštaurácie, na bál či slávnostnú večeru. Šetrím kde sa dá a vo voľnom čase doučujem.

Moje nedostatky privilégií sú ale v niečom sami o sebe privilégiom. Musím o moju pozíciu tu v Oxforde viac bojovať. Prekonávam jazykové, spoločenské a aj finančné bariéry. Mám viac starostí ako študenti okolo mňa, ktorí sa spoliehajú na plnú finančnú podporu od rodičov. Zároveň ale získavam skúsenosti, o ktoré oni prichádzajú. Učím sa viac vážiť si to čo mám, radovať sa z privilégií ktorých sa mi dostalo. Ako som už spomenula, podpora mojej rodiny je jedným privilégiom. Ďalším neoceniteľným privilégiom je to, že mi s platením školného pomáhajú stovky štedrých Slovákov. Každý deň si uvedomujem, že moje štúdium v Oxforde je jedným veľkým zázrakom a privilégiom.

Teraz najčítanejšie

Paulína Vicenová

Vďaka štedrým Slovákom, ktorí podporujú mojú verejnú zbierku môžem už tretí rok študovať biomedicínu na Oxfordskej Univerzite.  Cez tento blog  postupne dokumentujem môj študentský život na jednej z najlepších univerzít sveta. Aj takýmto spôsobom chcem zostať v kontakte s mojimi podporovateľmi a ukázať im, ako sú ich finančné dary využité. Zároveň dúfam, že sa mi podarí aspoň trošku pomôcť Slovákom, ktorí by radi šli na kvalitnú školu v zahraničí, ale sú na pochybách, čo všetko to obnáša : ).