O roľníkovi, ktorý sial, no úrody sa nedočkal.

(Jean de Mazac)

Od rána do mrku, deň čo deň, neúnavne a ťažko drel na svojom rozľahlom poli na smrť chorý roľník. Oral, sial, zalieval a o každý záhon, každý jeden klások sa staral s takou láskou a obetavosťou, akoby to ani nebola roľa, ale jeho vlastné dieťa. Veru, široko – ďaleko nebolo tak krásnej a zdravej úrody, ako na poli tohto roľníka. Keď však nadišiel čas žatvy a roľa sa pod slnečnými lúčmi premenila v zlatom zaliatu pláň, ležal už neborák na smrteľnej posteli. Prichádzali za ním susedia z okolitých hospodárstiev, aby sa s ním rozlúčili a aby mu pochválili jeho zlatú roľu, ktorej krásou sa on už, žiaľ, pokochať nemohol. I pýtali sa ho: „Načo si tak ťažko, deň čo deň, od rána až do mrku drel, oral, sial a zalieval, keď si dobre vedel, že ty sám sa žne svojej úrody už nedožiješ a nemáš ani žiadnych príbuzných, ktorým by si plody svojej obetavej práce zanechal? Cudzí budú teraz žať tam, kde ty si celý rok a na smrť chorý oral, sial a polieval.“ Roľník im na to odvetil: „Celý život som sa o túto svoju roľu s láskou staral, a predsa nikdy som vopred nevedel, či budem aj žať, čo som zasial. Nikdy som dopredu nevedel, či moju úrodu nezničí krupobitie, mráz, či škodcovia. A hoci som teraz dobre vedel, že zo svojej úrody ja sám už nebudem mať žiaden osoh, nemohol som svoju roľu opustiť a prenechať iným, aby ju obrábali. Na cudzom predsa nikto nevynakladá také úsilie a s takou láskou ako na svojom vlastnom. A napokon, či azda matka Zem nedáva človeku svoje plody bezplatne? Nezahŕňa snáď každý rodič svoje dieťa obetavou láskou a starostlivosťou bez toho, aby za to očakával odmenu? Tak aj ja som teraz oral, sial, polieval a staral sa o svoju roľu bez nároku na odplatu. A predsa ľahšie sa odchádza človeku z tohto sveta s vedomím, že zastane živým v plodoch svojej práce – v úrode, ktorú zasial, aby druhí po ňom mohli žať.“