Denník N

Bremená materských škôl na Slovensku

oznorMB
oznorMB

Materské školy, ľudovo nazývané škôlky, sa v poslednom čase tešia pozornosti verejnosti a médií. Bolo by však lepšie, keby sa tešili systémovej podpore a riešeniu zásadných problémov, s ktorými každodenne bojujú. V texte sa zmienim len o niektorých z nich, keďže rozpísať sa o všetkých by bolo čitateľsky nepriateľské a vhodné skôr pre formát malej publikácie ako blogu. Vyberám tie, ktorých riešenie by výrazne a rýchlo zlepšilo každodennú výchovu a vzdelávanie našich detí a odbremenilo učiteľky a riaditeľky tak, aby sa mohli venovať tomu najdôležitejšiemu – rozvíjaniu potenciálu každého dieťaťa a pedagogickému riadeniu. Sú to témy: inklúzia, financovanie, kvalita riadenia a kvalita personálneho zabezpečenia.

Inklúzia

Prvým boľavým miestom v materských školách sú podmienky pre inkluzívne vzdelávanie. Často počúvame, a je to samozrejme pravda, že úplný základ spočíva v mentálnom nastavení spoločnosti. V kontexte tohto blogu spočíva v mentálnom nastavení riaditeliek a učiteliek, od ktorých sa očakáva, že inklúziu zabezpečia. Je to prirodzené, práve oni sú na mieste toho najdôležitejšieho kontaktu a to kontaktu s dieťaťom, rodičom, jedinečným ľudským životom a príbehom. Bohužiaľ, nie každá učiteľka má potrebné znalosti či osobnostné predpoklady vysporiadať sa s rôznorodosťou a šírkou normality a prípadnou abnormalitou, ktorú bežne prináša život a je jeho podstatou a najprirodzenejšou súčasťou. Systém, v ktorom sú materské školy nútené fungovať, inkluzívnemu prístupu veľmi nenahráva. Aké-také (v podstate nedostatočné) podporné opatrenia sú pre bežné materské školy nastavené len pre deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, avšak inklúzia má mať širší záber ako integrácia dieťaťa s postihnutím. Môže ísť o deti, ktoré žijú v rodine prežívajúcej akútnu krízu hmotnú či nehmotnú, deti citovo nestabilné, s disproporčným vývinom, ktorý ich denne vyvádza z rovnováhy, deti introvertné, deti ktoré potrebujú viac impulzov, viac interakcie či viac času, menej podnetov, menší kolektív či iný priestor a čas k učeniu sa, deti ktoré nemajú zvládnuté základné hygienické návyky, pričom sú kognitívne aj emočne na materskú školu zrelé, ale aj o náročnejší deň, v ktorom dieťa potrebuje podporu… V súhrne je to celé spektrum rôznorodosti detí a rodičov v celej jeho každodennej pestrosti.

Našim nesmierne boľavým miestom je aj vzdelávanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia, detí žijúcich pod hranicou chudoby, detí s odlišnosťou či špeciálnou potrebou, ktorá im komplikuje účasť na bežnom predprimárnom vzdelávaní. V tomto zlyháva celá spoločnosť. Neziskové organizácie a obyčajní zanietení ľudia s veľkým srdcom sú často jedinými záchrancami týchto detí. Je to hanba a zlyhanie, ktoré materské školy ubíja a bremeno, s ktorým vlastnými silami bojovať nevládzu, i keď ťažisko je samozrejme v prístupe konkrétnych ľudí, ktorí v nej pracujú. Prístup a dobrá vôľa sú síce základným predpokladom, ale samotné nám pri pomoci týmto deťom jednoducho nestačia.

Je neuveriteľné, že v drvivej väčšine materských škôl na Slovensku vôbec nie je podporný personál či už pedagogický asistent, alebo popri učiteľke len ďalšia osoba v triede, ktorá sa stará o základné potreby detí. Je to drahé, človek veľa „stojí“ a akosi sa všetci spoliehajú, že to učiteľky zvládnu, lebo musia. Zvládnu, samozrejme. Najlepšie ako vedia. No po mojej polročnej skúsenosti ako učiteľky a riaditeľky so spoluprácou s pomocnou vychovávateľkou v triede musím povedať, že keď každý deň v triede pre dvadsať, alebo i len  pre desať či pätnásť detí zabezpečujú súbežne ich fyzické, psychické alebo vzdelávacie potreby minimálne dve dospelé, dobre naladené, primerane vzdelané a osobnostne zrelé osoby, kvalita  vzdelávania  a klíma triedy sa neuveriteľným synergickým efektom mení na nepoznanie. Systematická podpora, napriek toľkému deklarovaniu v zásadných dokumentoch štátu, stále neexistuje. Dostupnosť školských psychológov pre všetky materské školy, ktorí majú byť úplnou samozrejmosťou, ale aj špeciálnych pedagógov či mediátorov ostáva našim snom.  Čo sa nemusí, to sa nerobí, zvlášť ak to priveľa stojí.

Jedným z bremien a príkladom nesystémových riešení, je dočasnosť projektov, v rámci ktorých pôsobia v materských školách odborní zamestnanci, pedagogické asistentky či spomenuté pomocné vychovávateľky. Keď projekt skončí, zamestnanec odchádza, deti však zostávajú. Nárokovateľnosť personálneho zabezpečenia odbornými či pomocnými zamestnancami, je u nás v prípade materských škôl ani nie v plienkach.

Na Slovensku máme 8 267 tried v 2 793 verejných materských školách, v nich trávi čas 162 254 detí. Pôsobí v nich len 612 pedagogických asistentov. Na celom Slovensku pracuje v materských školách celkovo 340 pomocných vychovávateľov, z ktorých mnohí pôsobia v súkromných a cirkevných materských školách, nie vo verejných. Pomocná vychovávateľka alebo pedagogická asistentka by mala byť bežne súčasťou každej triedy. Učiteľka by nikdy nemala byť s deťmi sama.

Vzdelané, osobnostne zrelé, inkluzívne naladené učiteľky a riaditeľky, pomocný personál v triede a funkčný školský podporný tím – minimálne toto sú podmienky aby sme sa mohli naozaj venovať telu a duši každého dieťaťa bez rozdielu.

Financovanie

Ďalším bremenom materských škôl je stále sa opakujúca téma financovania materských škôl. Tie sa samotné často stávajú bremenom pre obce, zvlášť pre tie menšie. Ich prevádzkovanie s ohľadom na zabezpečenie riadnej kvality  je totiž finančne veľmi nákladné. Podielové dane sú správne a prirodzene vnímané samosprávou – zriaďovateľom, ako jeho majetok, s ktorým musí efektívne, ekonomicky a účelne nakladať. A tak sa šetrí, kde sa dá. Bohužiaľ, vedenie obce či mesta často zabúda, že 40% z podielových daní má aj vďaka existencii materskej školy či materských škôl na svojom území. A tak sa občas stáva, že sa rozpočtom šetrí,  nielen na kvalite, ale i na kvantite. Porušuje sa napríklad pracovné právo – sú známe, ale aj mnohé oficiálne neodhalené prípady, kde je dennodenne v materskej škole učiteľka/riaditeľka jedinou osobou zabezpečujúcou výchovu a vzdelávanie, administratívu a všetky ďalšie potrebné oblasti. To znamená, že namiesto štandardných 5,5 hodiny, kedy ju má najneskôr vystriedať druhá učiteľka, vyše osem hodín vychováva a vzdeláva povedzme 20 detí a ostatné pracovné činnosti vykonáva ako svoju voľnočasovú aktivitu. Ide nielen o činnosti ako plánovanie a príprava na vyučovanie či spracovávanie výsledkov diagnostikovania detí a vedenie pedagogickej dokumentácie, ale napríklad podklady pre ekonómku, personalistiku, vybavovačky všetkého možného druhu, vedenie ďalšej povinnej dokumentácie, spolupráca so zriaďovateľom vo veciach prevádzky a mnoho iných „drobností“, napríklad na záver dňa pozametá a pozmýva triedu. Takáto učiteľka, dievča pre všetko, sa rýchlo stáva znechutenou, vyhorenou, právom sa cíti byť zneužitou, keďže nie je v ľudských silách takýto nápor ustáť.  Spravidla ani po upozornení štátnym orgánom, nedôjde k náprave. Okrem toho, že lacnejšie je mať menej personálu, čo zvláda viac roboty, sú lacnejší z nás tí menej vzdelaní. A tak sa zamestnávajú nekvalifikované „učiteľky“ a o kvalite už nemôže byť reči. Materská škola sa stáva miestom, kde sa deti učia básničky, vyrábajú zo všeličoho ľúbivé produkty, nacvičujú program pre obec, no o vznešených ideách formulovaných v Štátnom vzdelávacom programe pre predprimárne vzdelávanie v materských školách, nemôže byť ani reči. Otvára sa veľká trhlina medzi tým, čo sa v materskej škole diať má a čo sa v nej v skutočnosti deje, v odbornom žargóne medzi zamýšľaným a realizovaným kurikulom. Kvôli nedostatku financií často padá za obeť aj profesijný rozvoj učiteliek, riaditeliek, ktorý je vnímaný tiež ako panské huncútstvo, zvlášť ak má zamestnávateľ postoj, že „veď sa len starajú o malé deti“. Profesijný rozvoj totiž znamená okrem zlepšenia kvality práce učiteľky aj zvýšenie jej platu. Aj k takýmto extrémom obec dotlačia financie. Téma právnej subjektivity materských škôl je samostatnou ekonomickou kategóriou vhodnou pre ďalší článok.

Samostatnou témou v oblasti financovania je úplná absencia účelovo viazaných prostriedkov na výchovu a vzdelávanie detí do 5 rokov. Vôbec neexistujú. Obec/mesto síce má možnosť vyčleniť finančné prostriedky aj na didaktické pomôcky, hračky, materiál využívaný vo výchove a vzdelávaní pre deti do 5 rokov, na ktoré sa nevzťahuje tzv. štátna dotácia, no keďže nemusí, zväčša to nerobí. Materské školy s právnou subjektivitou tvoriace vlastný rozpočet, si snáď vedia tieto potreby včleniť do rozpočtu, tie materské školy, čo hospodária napríklad so 700€ či 900€ ročne (nežartujem) musia hľadať iné cesty. Spravidla pomáhajú občianske združenia či rodičia donášajúci pastelky, papiere, plastelínu a iné samozrejmosti, ktoré každý súdny človek pokladá za úplne bežnú výbavu každej triedy. Často sa z riaditeľky, ktorá spravidla polovicu, alebo i viac pracovného času učí deti, lebo podľa Nariadenia vlády má túto povinnosť legislatívne ukotvenú, stáva popri osobe zabezpečujúcej personálne, ekonomické riadenie, dohliadajúcej na kvalitu vzdelávanie, riešiacej denne desiatky prevádzkových či ľudských problémov, aj kvázi podnikateľka, šikovne koordinujúca občianske združenie, ak ho materská škola má, alebo hľadajúca iné zdroje. Rodičia často veľmi ťažko na rodičovských združeniach veria tomu, že na ich deti do 5 rokov nemá materská škola ani cent a príspevok na výchovu a vzdelávanie, ktorý mesačne platia, ide spravidla len na kúrenie a svietenie.

Na lepšie časy zatiaľ nesvitá. Rokovania o zmene financovania materských škôl, presnejšie o zmene financovania z podielových daní prostredníctvom originálnych kompetencií na prenesené kompetencie či iné spôsoby financovania, aké má napríklad Česko, stroskotali po vyčíslení nákladov. A tak sa asi v tejto oblasti Plán obnovy nenaplní a obávam sa, že ak aj naplní, tak nejakým čiastočným spôsobom neriešiacim tento stav. Budeme dúfať, že naše obavy nie sú namieste a toľké roky prízvukovaná potreba zmeny financovania sa stane realitou.

Odbornosť a kvalita riadenia na strednej úrovni

Samostatnou a veľmi náročnou kapitolou a veľkým bremenom, je kvalita a odbornosť riadenia materských škôl na strednej úrovni, to znamená stupeň medzi riaditeľkou materskej školy a ministerstvom školstva. S tým súvisí aj rozsah kompetencií a vplyvu regionálnych úradov školskej správy na riadenie samotných a konkrétnych verejných materských škôl z úrovne zriaďovateľa, teda obce/mesta. Na tomto mieste chcem zdôrazniť, že som úprimne za decentralizáciu v školstve, i keď sme naozaj maličkou krajinkou. Autonómia, vysoká adresnosť riešení, úzky kontakt, komunitný spôsob nahliadania na problémy, sú veľmi dobrou cestou správy vecí verejných a takou vecou je aj predprimárne vzdelávanie na konkrétnom území, s konkrétnou societou a konkrétnymi možnosťami. Nie každá materská škola má však šťastie na kompetentného zriaďovateľa rešpektujúceho a podporujúceho pravidlá, ktorému leží na srdci kvalita predprimárneho vzdelávania v materských školách v jeho zriaďovateľskej pôsobnosti. Mnohé to šťastie majú a tie fungujú o poznanie lepšie.

Verejné materské školy zriaďuje obec alebo mesto. Niektoré materské školy majú zriaďovateľa, ktorý je vysoko kvalifikovaný, resp. zamestnáva kvalifikované osoby, ktoré sú angažované a hlboko rozumejú problematike predprimárneho vzdelávania. Úzko spolupracuje s príslušným regionálnym  úradom školskej správy, zúčastňuje sa stretnutí s radcami ministerstva a podobne. Takýto zriaďovateľ sa spravidla snaží za každú cenu dodržiavať pravidlá, riaditeľky považuje za kľúčových partnerov v diskusii a pri konzultáciách či už všeobecne záväzných nariadení, alebo aj bežných odborných či prevádzkových záležitostí. Malo by to byť bežné? Bohužiaľ nie je. Mnoho obcí však nemá pre tento účel vytvorenú žiadnu, alebo takmer žiadnu sieť a materskú školu riadia chaoticky a laicky. Práve z týchto obcí  sa na profesijné organizácie často obracajú zúfalé riaditeľky, ktoré sú v koncoch. Ochotne im síce poradí hlavná štátna radkyňa na ministerstve školstva či metodička na regionálnom úrade školskej správy, no nakoniec je len a len na pleciach riaditeliek ako si so svojim nadriadeným (zriaďovateľom) vybojovať to, čo je správne. Iste si každý vie predstaviť, ako ťažko je bojovať s nadriadeným, ktorý nemá alebo nechce mať znalosti o tom, o čom rozhoduje a užíva si moc rozhodovania. Ako príklad uvediem prijímanie detí priamo starostom – proste vezme dieťa do materskej školy bez komunikácie s riaditeľkou (čo je v rozpore zo zákonom), kupovanie stavebného materiálu, konkrétne niekoľko ton piesku, z účelovo viazaného príspevku na výchovu a vzdelávanie pre deti, pre ktoré je predprimárne vzdelávanie povinné, živelné nariaďovanie či zakazovanie rôznych činností a aktivít – ako napríklad povinné nácviky vystúpení detí v miestnom kostole, ktorým musia učiteľky podriadiť, alebo dokonca obetovať vzdelávanie detí či zakazovanie pobytu vonku, lebo deti robia hluk pri úrade a ekonómka v budove sa nedokáže sústrediť na prácu. Regionálne úrady školskej správy sú veľmi potrebné, avšak pri súčasnom nastavení kompetencií v podstave bezzubé inštitúcie, ktoré môžu riaditeľke maximálne poradiť. Riaditeľky a učiteľky nemajú oporu často ani v odboroch. Na jednej strane sa od nich vyžaduje odbornosť, profesionalita, zodpovednosť a na druhej strane slepá poslušnosť a odhodenie profesionality podľa potreby miestnej samosprávy.  Je to ťažké bremeno, o ktorom sa takmer vôbec nehovorí. Každý zriaďovateľ by mal byť povinne členom siete školských úradov a keď už sám nemá kapacitu odborne a správne riadiť, tak má mať povinnosť rešpektovať ľudí, ktorí ju majú. I keď na Slovensku nie je vyššie zobrazená anarchia pravidlom, je  bohužiaľ v niektorých obciach nekontrolovanou a nekontrolovateľnou smutnou realitou.

Personálne zabezpečenie

Dookola opakovanou témou je personálne zabezpečenie predprimárneho vzdelávania. Najciteľnejším problémom je zrejme prakticky neexistencia pomocných a odborných zamestnancov – to znamená už spomínaných pedagogických asistentov, osobných asistentov, ale aj školských psychológov, špeciálnych psychológov a podobne. Ojedinelé prípady materských škôl, ktoré majú takéto šťastie, nie sú normou, sú výnimkou. Drvivá väčšina materských škôl nemá šancu ich získať – stoja totiž peniaze. S tým súvisí aj kvalita vzdelania učiteliek materských škôl., o ktorej píšem v samostatnom článku. Nedá mi nepripomenúť, že sme jedna z posledných krajín OECD, kde ešte postačí pre kvalifikáciu učiteľky v materskej škole úplné stredné odborné vzdelanie s maturitou, t.z. že aj nadstavbové štúdium. Vo väčšine okolitých krajín je potrebné vzdelanie na úrovni prvého stupňa vysokoškolského štúdia v príslušnom študijnom programe. Kvalita vzdelania učiteľky má však vplyv nielen na kvalitu vzdelávania detí ale aj na jej platové ohodnotenie a spoločenský status, čo znamená drahší človek s vlastným kvalifikovanejším názorom. To, že takéto nízke nároky na vzdelanie sa na Slovensku spájajú s možnosťou učiť úplne bez kvalifikácie, považujem za katastrofálnu systémovú nedbalosť o kvalitu personálneho zabezpečenia predprimárneho vzdelávania, a to bez ohľadu na sentimentálne pripomínanie osobnostných kvalít týchto zamestnancov. Osobnostné kvality sú úplný základ, vzdelanie je nutnosť a predpoklad profesijnej sebareflexie, teda vhľadu do toho čo a prečo učiteľ robí to, čo robí.  Pripomínam, že ide o veľmi krehkú a citlivú prácu – o deti v útlom veku.

Záver

Predprimárne vzdelávanie na Slovensku má výborný potenciál. Materské školy (a detské opatrovne) majú takmer dvestoročnú tradíciu. Potenciál sa však spravidla vytráca zanedbávaním. Na jednej strane je tu primerane nastavená kvalita predprimárneho vzdelávania, výborní odborníci na predprimárne vzdelávanie, veľmi motivované riaditeľky, učiteľky. V podstate každý vie jasne pomenovať, čo potrebuje – rodičia, deti, materské školy, zriaďovatelia. Avšak kvalita vzdelávania je naprieč Slovenskom na veľmi rôznorodej úrovni a to v závislosti od kvality jej riadenia z úrovne zriaďovateľa a hlavne od personálneho zabezpečenia, keďže veľmi kolíše kvalita a úroveň vzdelania učiteliek.

Systémová podpora detí rizikových aj tých „nerizikových“ je veľmi slabá, sieť je deravá a odkázaná na dočasnosť projektov. A tak učiteľky, riaditeľky a materské školy nesú bremeno kvality ako vládzu. Kvalita vzdelávania a starostlivosti o deti je však zrkadlom toho, ako sa staráme o budúcnosť spoločnosti. Myslím, že deti si zaslúžia plnú pozornosť nás dospelých, zaslúžia si, aby sme sa nemuseli venovať neustálemu sizyfovskému prenášaniu bremien, ale pokojne sa im venovať vo fungujúcom systéme.

 

Zdroje: priamo v texte

Pozn. Príspevok bol prednesený na konferencii Spoločnosti pre predškolskú výchovu Materské školy v premenách času.

Teraz najčítanejšie

Michaela Vargová

Venujem sa predškolskej pedagogike. Aktuálne som riaditeľkou jednej milej materskej školy, ktorú mám veľmi rada. a predsedníčkou OZ Rada pre rozvoj materských škôl. Náš ľudský svet vo svete prírody ma fascinuje. Na zázraky neverím.