Denník N

Voľby 2023

Smer
22,94 %
PS
17,96 %
Hlas
14,70 %
OĽaNO, ZĽ, KÚ
8,89 %
KDH
6,82 %
SaS
6,32 %
SNS
5,62 %
Republika
4,75 %
Aliancia
4,38 %
Demokrati
2,93 %
Sme rodina
2,21 %
ĽSNS
0,84 %
KSS
0,33 %
Piráti
0,31 %
Modrí
0,26 %
Maďarské fórum
0,11 %
My Slovensko
0,09 %
SOS
0,08 %
Karma
0,08 %
Srdce
0,07 %
Princíp
0,06 %
Vlastenecký blok
0,04 %
Spravodlivosť
0,04 %
SHO
0,04 %
SDKÚ
0,02 %
Aktualizované 8:50
99,98 % spočítaných okrskov
Prejsť na výsledky

Rozdeľme Slovenské národné divadlo!

Koráb Slovenského národného divadla sa plaví už roky v rozbúrených vodách a v zúfalstve hľadá bezpečný prístav. Dianie v divadle zamestnáva verejnosť skôr zákulisnými pnutiami, kreatívnym narábaním s finančnými prostriedkami a bojom o „stoličky“ než originálnymi kreáciami. Pani ministerka Milanová sa domnievala, že prístav našla v osobe Mateja Drličku, ktorý mal konsolidovať financie a načrtnúť „víziu.“ (Krásny pojem, za posledných pätnásť rokov sme ho počuli veľakrát.) Medzičasom sa situácia síce zamotala, ale čo už?! Konsolidácia financií z dielne pána Drličku sa uskutočnila, ale tým najjednoduchším spôsobom. Kým posledný predchodca pána Drličku dostal od ministerstva dotáciu sedemnásť miliónov eur, pán Drlička dostal dvadsaťdva – s výhľadom až dvadsaťtri – miliónov (Hovoríme o časoch spred zvyšovania cien energií.) Z čoho podľa fanúšikov pána Drličku vyplýva, že predchodcovia na tomto poste boli „finanční neschopáci,“ kým nový boss divadla je „finančný mág.“ Okrem toho pán Drlička prestal hrať v historickej budove, kde prepustil technický personál, a počas prvého roku riaditeľovania zredukoval rolu tejto lukratívnej budovy na priestor čistej komercie. Ale najväčšie zlyhanie pána Drličku sa prejavilo v opere, kde sa de facto prestalo zmysluplne hrať. Tu treba pripomenúť, že opera je svojim zástojom z finančného a personálne hľadiska najnáročnejším súborom, ktorý počtom ďaleko presahuje počty zamestnancov v činohre. Otázka znie skôr takto: Načo je nám opera, keď nehrá? Alebo menej prísne povedané: Čo s operou, keď zredukovala svoju činnosť na minimum minima, nehovoriac o kvalite premiér, ktoré sa uskutočnili alebo sa pripravovali, ale vedenie nezvládlo ich realizáciu.

Zaujímavý, i keď málo zrozumiteľný je aj „ozdravný plán“, ktorý pán Drlička neustále zdôrazňuje pri každej príležitosti. Ak má pán Drlička na mysli fakt, že prepustil zhruba 15 sólistov opery – štyridsiatnikov, päťdesiatnikov, z ktorých niektorí vystupujú na popredných svetových scénach, pričom obdobný „ozdravný plán“ neaplikoval v činohre, v ktorej sú v zamestnaneckom pomere sedemdesiatnici a osemdesiatnici, je to dosť kuriózne. V Činohre SND sa totiž do dôchodku neodchádza. Nemenovaná herečka odišla do dôchodku v deväťdesiatich troch rokoch. Čím chcem naznačiť jeden z možných dôvodov emotívnych prejavov podpory pánu Drličkovi zo strany hereckého súboru. Isteže, v činohre zohráva úlohu aj značná benevolencia pri uvoľňovaní na mimodivadelné aktivity, ktoré sú lepšie finančne honorované ako práca v pracovnom úväzku v divadle, nehovoriac o privilégiu, akým je schvaľovanie výberu riaditeľa hereckým súborom na „aktíve,“ o akom sa pracovníkom v iných štátnych i neštátnych organizáciách ani nesníva. Zriaďovateľ sa tvári, že sa to nedeje, len aby bol pokoj. Asi aj preto sa nehľadá osobnosť, ktorá by dôsledne umelecky formovala súbor a presadzovala väčšiu disciplínu.

Pán Drlička je ojedinele talentovaný marketingový mág, dokáže šikovne promovať svoju osobu, neskutočne tvorivo prispôsobovať fakty vlastným potrebám a v neposlednom rade nadväzovať správne kontakty so správnymi ľuďmi s rôznym politickým zafarbením podľa aktuálneho politického počasia. Preto pre tých, ktorí si ešte čo-to pamätajú z minulosti, je póza nekompromisného bojovníka za umenie proti neprajným politikom veľmi úsmevná. Funkcia marketingu pod jeho vedením podstatne nabrala na význame, čo sa prejavilo značným navýšením počtu zamestnancov. V periodických médiách zabezpečil do tých čias nevídaný mediálny priestor pre divadlo – a v konečnom dôsledku pre seba – keďže finančné možnosti divadla v tejto oblasti nie sú limitované. Pre médiá je to, samozrejme, značná finančná motivácia, a aj preto sa natíska vysvetlenie, prečo dostal pán Drlička taký enormný mediálny priestor na svoju obhajobu bez odbornej oponentúry.

Základná otázka znie: Čo ďalej? Keďže patrím medzi ctiteľov tradície, dlho som zastával napriek všetkým ťažkostiam názor, že Slovenské národné divadlo by malo pokračovať v podobe, v akej ho otcovia zakladatelia založili. Vymedzoval som sa voči hlasom, ktoré už dávnejšie volali po rozdelení divadla. Tie hlasy prichádzali prevažne z činohry, lebo práve v činohre zvykol vznikať dojem, že „doplácajú“ na operu. Po rôznych peripetiách a škandáloch, ktoré divadlo za posledné obdobie zažilo, mením svoj názor. Dospel som k presvedčeniu, že nepriehľadné financovanie, diskriminačné odmeňovanie, nejednotné pravidlá pre súbory, nekoordinovanosť výroby dekorácií, ale najmä chýbajúca solidarita medzi súbormi už dávno divadlo viac rozdeľujú ako spájajú. Parciálne záujmy súboru činohry, s akcentom na udržanie vlastných privilégií, opere značne škodia. Pravdu povediac, súbory žijú vedľa seba bez úprimnej vôle umelecky spoluvytvárať profil divadla. Rozdelenie je síce z organizačného, legislatívneho a technického hľadiska zložitý, predsa ale uskutočniteľný manéver. Je to len otázka vôle a odvahy zriaďovateľa. Získala by sa prehľadnosť, adresnosť, eliminovali by sa trenice medzi súbormi.

Na záver ešte jedna poznámka na okraj. V kultúrnej krajine je neprípustné, aby sa majiteľ umeleckej agentúry, konečný užívateľ výhod podnikateľského subjektu, stal riaditeľom prvej divadelnej scény v štáte. A práve to sa na Slovensku stalo.

Teraz najčítanejšie