Strach
Denno-denne podsúvané správy o teroristoch, únosoch, strate zamestnania, zvyšovaní cien, o šírení infekčných chorôb nám do nášho vnútra ukladajú semienka strachu, ktoré sa v nás kopia a pomaly začínajú rásť.
Okolo seba pociťujem strašne veľa tlakov spoločnosti. Mám pocit, že niekto chce, aby sme sa báli. Chcú, aby sme cítili strach, lebo ten kto sa bojí je tichší a pokornejší. Takýto človek potrebuje niekoho, kto sa o ňho postará, kto mu povie, čo má robiť. A preto sú tu oni – dobre platení páni v oblekoch, v naboxovaných topánkach, s vybielenými zubmi a nagelovanými parochňami. Sľubujú mier a lásku, ale namiesto toho rozosievajú zrnká strachu a nenávisti. Najlepšie na tom je, že im za to tieto kúsky platíme. A to naozaj dobre. Tento príspevok však nepatrí im.
Denno-denne podsúvané správy o teroristoch, únosoch, strate zamestnania, zvyšovaní cien, šírení infekčných chorôb nám do nášho vnútra ukladajú semienka strachu, ktoré sa v nás kopia a pomaly začínajú rásť. Možno si to ani neuvedomujeme, ale po čase sa takáto mediálna masáž premení na nervozitu, ktorá nás začne požierať. Ovládne nás všadeprítomný pocit strachu – v obchode nás okradnú, v práci nás oklamú, na ulici nás zbijú, na cestách nás zmrzačia atď. A tak si chodíme po tomto svete každy vo vlastnej škrupinke a bojíme sa rozprávať, žiť, cítiť. Strach sa stal hlavnou zbraňou v boji proti slobode. Nie je to nič nové. V dejinách to boli raz komunisti, potom kapitalisti, neskôr nepriatelia štátu, teroristi atď. Stále sa nájde niekto, koho by sme sa mali báť a zároveň niekto, kto nás pred nim ochráni. Takýto obraz sveta je nám neustále predkladaný. Prečo by sme sa mali stále pozerať cez rameno? Veď sme sa nenarodili preto, aby sme sa báli.
