Pôjdem voliť, som vôl?

Krajinka sa čoraz viac prepadáva do všeobecnej biedy, nielen materiálnej, jej obyvateľov, čo je podstatne horšie, mentálne sa dobrovoľne stávame väzňami v svojich mysliach. Bezvýchodiskovosť, čoraz silnejšie presvedčenie o nemennosti daného stavu, deformuje naše vedomie a konanie. Pre tých, čo sa dlhé roky živia politikou, politikárčením, poskakovaním po rôznych funkciách, vždy k dispozícii tým, čo práve vládnu, je tento stav spoločnosti požehnaním. Nevynímajúc rôzne ekonomické, záujmové skupiny. Spoločne môžu bez zábran a zodpovednosti za svoje skutky, trhať zo spoločného koláča. Preto očakávať po voľbách zmenu, aj po tých nadchádzajúcich, v akomkoľvek povolebnom zoskupení, je komické, až neúctivé voči sebe. Odovzdaním svojho hlasu legalizujem tento, proti mne, občanovi, pretrvávajúci stav, lebo nikto z nich, nemá skutočný záujem postaviť krajinku z hlavy na nohy. Taká politická formácia sa ani teraz neprezentovala, všetko sú to len dielčie úpravy, sľúbené potenciálnemu voličovi, slúžiace ako návnada.

Faktom je, že neochotou voliť, čoby dôsledku odvedenej služby zvolených zástupcov ľudu v prospech verejného blaha, si zachovávam tvár. Bez možnosti drukovať tým svojim. Druhá možnosť je, ísť voliť. Poznaním našich reálií, využijúc volebné právo, nebude mať mnou odovzdaný hlas, taktiež žiadny vplyv na zmeny a dianie v krajinke. A to je hlavná príčina prečo pôjdem voliť. Rovnaký výsledok je zaručený v obidvoch prípadoch, akurát sa presuniem z jedného bezprizorného ( vo význame opusteného ) stáda, do druhého. Najbližšie štyri roky si potom môžem vychutnávať, priradený k tým uvedomelejším, že som svojim hlasom nielen splnil, ako si to mnohí v sebaklame zdôvodňujú, svoju občiansku povinnosť, ale vedome, pasívne a útrpne, sa zúčastňujem tvorby našej budúcnosti. Lebo, či sa to komu páči, či nie, vždy sa žne zasiate, a je to celkom spravodlivé.

Už mi prichodí len stanoviť, komu dám hlas. Skôr si určiť mechanizmus, ktorým sa dopracujem k môjmu vyvolenému politickému subjektu. Objektívne, nemal by som vylúčiť nikoho. Dať však hlas súčasnej garnitúre, by odo mňa vyžadovalo osobné zúfalstvo, tým ale nedisponujem, čím sa zároveň „smerákom“ ospravedlňujem. Národniarov, ktorí, myslím, že sa tiež dostanú do parlamentu, s vedomím, že sme samostatný a zvrchovaný štát viac ako dve desaťročia, obídem. Dvojkríže so „svojstojnosťou“, výdatne korenené nemalým podielom na „raubírovaní“ verejných zdrojov, počas ich účasti na vládnutí, ma z vlastenectva tohto druhu, vyliečili natrvalo. V prieskumoch dlhodobo podvyživeným „partajníkom“, nebudem pred týmito voľbami venovať čas, podobne ako maďarským stranám Bélu a Józsefa. Na zostávajúce, aha, skoro som zabudol na kresťanských demokratov, tak s tými sa tiež rozlúčim už teraz. Je pre mňa veľká škoda, že tak nedosiahnuteľne zaostávam za nimi presadzovanými hodnotami, uvádzanými do života našej spoločnosti. Možno nabudúce, ak dospejem. Nuž, a to čo zostalo, z toho vzíde môj favorit. Úplne jasno mám v číslach. Budem krúžkovať, losovaním čísiel od 76 do 150. A tú stranu, ktorej meno napísané na hárku papiera A4, vydrží najdlhšie pribité na dverách vínnej pivnice. Pomaly aby som začal s prípravami.

Namiesto záveru: relatívne je lepšie byť volený vôl, ako byť volený volom.