Denník N

Niečo sa ukazuje niekomu

Mám trochu čas a chuť zhrnúť doterajšie poznámky výkladu J. Pinca k prednáškam fenomenológia Jan Patočka z roku 2017. A tento názov, podľa docenta z Univerzity Karlovy v Praze, je objav fenomenológie. A o tom to asi je, uvedomiť si, čo sa skúma. Kto skúma. Cˇo je predmet poznania a vedy. Čo je prirodzené prežívanie, žitie. Nie je to to isté. A zdá sa, že poznanie fenoménov, či akéhosi podkladu poznania, podmienok (toho, kto je na druhom konci palice), je dôležité pre určitú spokojnosť so žitím, zdravie,….

Na úvod, príklad toho, čo je v úvode. Ako to vyzeralo včera v obchode, keď ľudia „pochopili“, že sa „žiada“, čokoládkami s témou svätca či anjelika osláviť tradíciu. Čo na tom, že spoločnosť je inde a naše vedomie, očakávania.. sú inde. Manželka upachtená prišla domov s dostatkom sladkostí a problém bol, že nevedela nájsť nikde obal (vrecko s danou tematikou…). Spomína mi, ako to tam bolo „vyrabované“, akciové čokoládky dotrhané, spätne poukladané do pultov, že prebehol určitý „boj“,  lebo dav konzumentov plnil to, čo do nás vložili mágovia reklamy…očakávala sa dôstojne naplnený čižma…keď akože Mikuláš dobré deti navštívil…dal dary…

Teda, otázka je, koľkí z nás si kriticky všímajú, kto nám čo ponúka a prečo? A koľkí vieme slobodne k tomu zaujať postoj taký, že asertívne sa rozhodnem, bez ohľadu na okolie, že nie, ďakujem, „dištancujem sa“.- či fenomenologicky: fenomén (to, čo sa mi javí), ktorá sa mi podsúva, ktorá sa ukazuje, si uzátvorkujem, pochybujem o nej, kým nepreskúmam daný fenomén. Nenechám sa strhnúť.

Docent v známych youtube príspevkoch (OIKUMENA) si všíma to, čo sa dnes zvykne pokladať za poznanie a ukazuje i to, čo vedeli kedysi žiaci gymnázií (tak pred sto rokmi, keď sa učili klasické veci, teda, keď sa učil určitý štandard vzdelanosti).

Paradoxne preto niekoľko hodín pred samotnou fenomenológiou spomína novovek, R. Descartesa a kombinuje to s antikou, z ktorej vychádzal (Platón, idey, Artistoteles, teória prirodzeného miesta).

Príde k tomu, čo je subjekt, čo je objekt. Čo je objektívne poznaie, čo je veda a čo prirodzené prežívanie žitia každého z nás (máme právo žiť svoj život, poznať samého seba.

„Poznaj, človeče, čo si zač.  Poznaj svoje miesto v kozme. “ Parafráza na anekdotu s filozofom Sokratesom, keď povie, že on len miluje múdrosť, lebo múdri nemôže byť nik, okrem Bohov. Nápis v Delfách.

Antika nemala subjekt a objekt. E. Husserl poukázal na to, v akom svete sa odohráva veda a v akom svete život.

Teda zaujímavé je už len to, že predmet poznania, či niečo merateľné, napríklad preparát, ako predpoklad objektivizácie – merateľnosti – nie je to isté, ako veci, ktoré vnímame prirodzene, intuitívne, veci života, na ktorých sa zhodneme. Napríklad, vnímame seba (človeka), ako pozemšťana. Nevnímame pritom, že keď chodíme po Zemi, že Zem sa točí. Nevnímame rýchlosť obehu okolo Slnka (30 000 km/s), máme prirodzené prežívanie toho, že stojí Zem a slnko ráno vychádza, stúpa…)

A teda podľa Descartesa ide o to, v rámci obavu fenomenologického vnímania (cez prvú osobu, keď vedomie mi ukazuje pochybnosti  a i to, že aj keď pochybujem, zároveň i som (ako konečný s hodnotou života (nebola by taká  pri nekonečnosti)), že niektoré poznatky o svete okolo nás, sú podstatné (poloha, veľkosť…) a iné sú premenlivé (napr. vnímanie farby…).

Skutočný svet, kde je veda, je svet konštruktov, je to svet matematiky. Tam je presnosť. Základ matematiky v starom Grécku je geometria (Euklides a jeho postuláty). Je založená na harmónií. Matematika s ich pomermi úsečky (jedno – henológia), je založená na hudba (úsečka – struna). Hudba ako to najdokonalejšie, to, čo je schopné zlepšiť svet (prináša hudba niečo z osveta idey k nám do sveta premenlivého…konečného). Veda je o primeranosti a má byť presná. A život vychádza z ideálneho a postupne „zvoľňuje“, aby bolo možné žiť. Zjemňuje vedu, ktorá v skutočnosti vychádza z metafyziky (z teórie, matematiky…)

A teda ten novovek ( k tomu som sa chcel dostať (ostatné si prípadný čitateľ môže sám pozisťovať, spoznám kovať na youtube OIKUMENE…)) cez poznanie cez prvú osobu objavuje subjekt, ktorého poznatky sa snaží objektivizovať. Veci sa snažíme „uchopiť“, doslova „zmocniť sa ich“ (dáva príklad, že lekár pri operácií už preparát z „uspatého“ človeka (v princípe sen ako „malá smrť“, z človeka zbaveného – na chvíľu – života, berie preparát…a ten už naspäť nevráti…). Často i vedec (ďalší príklad) analyzuje vzorku, napr. objaveného nového vtáčika (nejaký nový druh) tak, že nakoniec „skončí v nejakom pohári“ v archíve, v depozitári, popísaný vedecky…vyjde v časopise vedeckom nejaký vedecký článok…čo na tom, či to nebol jediný vtáčik na celom svete, nejaký nový podruh..

A teda fenomenoógia, či neskôr napríklad štrukturalizmus, vychádza z opačného princípu ako „metafyzická“ veda (veda, ktorá chce byť striktná, presná, ktorá skúma večné …)…

A je vlastne zarážajúce, akú hodnotu dávame dnes takej vede. Je na úrovni skôr spoločenského konsenzu či viery (biele plášte a vedec, odborník, oddelený od človeka so svedomím (veda a svedomie – podobne ako úradník (ako ho vnímame), ktorý je stále zároveň človek (mal by mať svedomie? (ak je v práci úradníka?)).

Vedec niečo povie, môže to byť dočasne vnímané ako pravdivé (kým sa nedokáže korekcia..), ale zároveň, by malo byť jasné, prirodzené, že v bežnom živote si vystačíme s nie tak presným, prísnym, striktným (podobne ako ľudský úsudok a večná pravda, či súd na súdoch  (ľudský omylný súd) a ten večný .keď prídeme „pred tvár Najvyššieho“…).

A to, k čomu som sa chcel dostať. Z hľadiska novoveku (ktorý trvá povedzme 250 rokov) a prináša subjekt/objekt rozdelenie (neznáme napr. i v Číne), je tu niečo ako pod -stata (sub – jekt), z ktorého vychádza to vnímané, objektívne, posudzované, merané, presné… (ob – ject). (od slova vo význame: „niečo uchopiť, zmocniť sa toho, „poňať“, „poznať“ (poznať ako ženu – ako dáva príklad pán docent (Biblia)…

A je zaujímavé, že práve toto je typické napríklad pre marxizmus. Tu išlo o určitú hmotnú základňu (napríklad výrobu), z ktorej vychádza tzv. „nadstavba“ (napríklad kultúra, divadlo…kamenné (kultúra mimo bežného žitia človeka v spoločnosti, mimo bežnej kultúry vzťahov, prirodzený svet).

Ak si to zoberieme na dnešný svet, kedy sa – na zamyslenie – dávala do pomeru hodnota človeka s jeho dôstojnosťou, s právom na život a slobodu (ľudské právo – právo slobodného pohybu, prejavu…, prejav jeho zdravia, žitia…nestresovaný človek, človek, ktorý žije bez strachu, tu a teraz…) s tým, že je tu tzv. verejné zdravie a názor, že i človek, ktorý nemá prejavy choroby, nemá klinický stav chorého…môže ohroziť celok (základňu) ..a má byť radšej doma…bez možnosti zaobstarať si v žití „chlieb každodenný“….

Teda, ako hovorí názov tohto tu, „niečo sa ukazuje niekomu“.

Je zarážajúce, že dnes i vo veciach, ktoré sú jasné, ktoré sú definované sa vedú spory, že sa vytvára dojem, že máme byť ako spoločnosť rozdelená.

Ak je niečo chápané – úplne prirodzene (v rámci prirodzeného prežívania života), ako spravodlivosť (ako spravodlivé), nepotrebujeme na to, vedeckú „kapacitu“, ktorý sa v médiách vyjadrí pred národom, ktorý vníma prirodzene (A teda správne), že to je vlastne inak (lebo on je odborník, on je profesor, on je vedec…).

Ak je vedec, mal by sa vyjadrovať k tomu, čo je predmet jeho skúmania (k tomu, čo vedome v rámci dokazovania platnosti nejakej svojej teórie „vyňal) z bežného sveta.), nemal by sa napríklad profesor politológie (podľa mňa) vyjadrovať k tomu, kto je ako dobrý právnik (keďže ide o predmet skúmania právnej vedy (nie politológie)). Podobne sociológ by sa nemal z pozície vedca vyjadrovať k tomu, čo je záležitosť procesov trestného konania (príklad).

Samotné hodnotenie: „toto je dobré“, či „toto je v progresívnom raste“ (v určitom stave naberania kvalít (ktoré sú premenlivé (nie sú zo sveta podstát (Descartes, Aristoteles…)) by malo človeka začiatku XXI. storočia „zdvihnúť zo stoličky“, mal by kriticky mysliaci človek spozornieť, mal by sa ozvať, mal by napísať do rady pre vysielanie…etické kódex, právo na informovanie (mal by vedieť rozlíšiť, čo je hodnotiaci výrok a čo je informácia (a čo je hodnotenie informácie (či nejakého stavu, ktorý nastal (komentár))…

A úplne odbočím. Ako je možné, že v právnom štáte si tak vykladáme právo, že stačí nejaká zvolená masa poslancov, kde zrazu nezáleží na tom, že je podmienka výkonu mandátu poslanca v tom, že podľa vedomia a svedomia (že daný človek dáva i sľub) v praxi bude znamenať, kto prinesie na začiatku nového mesiaca, či hocikedy, dostatočnú sumu financií, ktorými si kúpi dostatočný počet hlasov poslancov na to, aby mu prešli „JEHO“ zákony???

A o mesiac príde niekto iný, možno sa vráti z opozície, a možno má za sebou nejakého oligarchu (možno z Ruska, možno z Čína -kde plní záujmy nie občanov (ako skladal sľub v NR SR), a preplatí ponuku toho, kto mal „vládu“ (teda výkonnú moc) dovtedy??? Veď to nie je trh!!! Ako je možné, že jednotlivé zložky právneho štátu (výkonná, súdna…) si navzájom zasahujú do výkonu? Ako je možné, že sa považuje za normálne, že člen vlády dá demisiu a potom ju stiahne, potom tvorí člena „novej vlády“ a tak dokolečka (to je na základe akej vôle ľudu? Ako sa tu chápe volebný zákon?). Ako je možné, že upravená vláda nepožiada o dôveru poslancov a dokonca premiér tej vlády povie, že je jasné, že to nespraví, lebo je jasné, že nemajú podporu väčšiny poslancov…Tak prečo to je zvykom robiť hneď po voľbách, keď sa dohodne nová vláda a idú požiadať o dôveru do parlamentu??? Sa spamätajme.. Cesta do pekla a tzv. dobré úmysly… Ako je možné, že je podmienka výkonu funkcie v o verejnom priestore sľub a potom, keď je jasné, že to porušil, že to je osobnosť, ktorá má také správanie, že nie je mechanizmus na to, aby taký človek bol legálne zbavený funkcie: Prečo nie je dostatok náhradníkov napríklad na funkciu poslanca, sudcu, či …..?

Základ spravodlivosti, žitia, by malo byť to, že nech si každý robí to čo má. A za to, čo spraví, nech dostane odmenu, aká mu zabezpečí podľa právneho štátu dôstojný život (viď dôchodcovia, ktorí tvorili hodnoty, ktorí tvorili národný dôchodok, HPD a teraz sa im odmena mení skôr na trest…život sa mení na utrpenie, trest…prečo si nevšímame napríklad život detí (občanov SR) v tzv. „rómskych osadách? Prečo sa tvárime, že je normálne, keď sa ukáže ubytovanie pre ženy v sociálnej núdzi, kde štát nepomôže statočným ženám, matkám…(schopným práce, hodným úcty…?).Kde je Zákonník práce? Právo na prácu a plácu? Kde je právo na zdravotnú starostlivosť? Na zdravé životné prostredie? Slobodný pohyb? Na život bez stresu? Na život bez pôsobenia zhubného vplyvu médií (bez vedeckej štúdie vplyvu – podobne ako nie je vedecky zhodnotený vplyv tzv. globalizácie) – on line, „smart phone“…v dobe, keď sa má šetriť energiou je koľko ľudí s paušálom od mobilného operátor? A čo tam tak robi? Aha, sledujú docenta z Univerzity Karlovy (OIKUMENE):_)

 

Teraz najčítanejšie