Denník N

Náhoda – nehoda. Malér…

Dnes vytiahnem včerajšie poznámky k prednáškam o fenomenológií a skúsim zase niečo napísať na tému náhoda – nehoda. Čo je toto tu? Čím si smieme byť naozaj istí? A či pravda oslobodzuje? Bol som večer na divadelnom predstavení v Divadle Astorka Korzo ˇ90 a tam – náhodou – dávali výbornú hru na túto tému. Akoby autor dopĺňal, či geniálne v skratke a vo všetkej tej výstižnosti riešil tie témy, ktoré som skúšal trochu i ja tu . do obeda. Čo je sen? Čo je vina? A ako to je, keď sa niekto o nás zaujíma? Keď nie sme sami so svojou „ilúziou“, s vlastným sebaobrazom seba…s egom…

Ako píšu na stránke divadla, pozerám dnes ráno…autor tejto groteskne ladenej hry – F. Durrenmatt – sa preslávil výrokom:

„SÚČASNOSŤ NEMÁ TRAGICKÝCH HRDINOV VEĽKÉHO FORMÁTU. A ZMÄTKU TEJTO DOBY ZODPOVEDÁ SKÔR GROTESKA.“

Ako uvádzajú predstaviteľ postavy Alfreda Trapsa – Marián Labuda – získal za ňu prémiu LF 2020/2021. A mne sa naozaj páčilo, že to hral tak trochu „civilne“, nesnažil sa spraviť z toho „prvoplánovú“ grotesku. Išlo vlastne o vážne veci poznania či zmyslu života.

Trochu mi táto hra pripomínala i hru, ktorú kedysi napísal V. E. Frankl a vyrovnával sa tam tiež akosi „snovo“, vďaka postavám filozofie, ktoré to celé dianie na Zemi, ktoré sa odohrávalo počas holocaustu, komentovali.

Teda ako hovorí niekde v prednáške i docent Pinc a je to použité i ako titulok tohto blogu, náhoda pochádza od rovnakého koreňa slov ako nehoda.

A ide o to, ako sa dejú udalosti, ktoré vnímame? Čím si môžeme byť naozaj istí?

Máme snahu hľadať pravdu, byť otvorený, z úcty k pravde a oslobodiť sa?

Alfrédo ide autom, rieši veci života, …kto ublížil jemu, komu ublíži zas on, zapletá sa do kolobehu „karmy“ na tomto svete…a auto sa mu pokazí. Hľadá nocľah a príde do domu, kde sugestívne nastoľujú podmienky vnímania reality, v rámci hry, jeho noví spoločníci.

Chvíľu s nimi hraje podľa spoločenských konvencií, robí to, o čom si myslí, že sa to tak robiť „má“, že to je „in“. Potom zneistie a má dojem, že hra je veľmi osobná a naozaj hľadajú niekde vinu, zodpovednosť a on sa cíti vinný, pochybuje o svojom príbehu úspechu.

Alfrédo si nie je istý, čo je skutočnosť. Odohráva sa to celé v noci, sugestívne, hráči to hrajú „dobre“, užívajú si a súdia neverejne…. Hráči si užívajú dobré jedlo a sú „opantaní“ i kvalitnými nápojmi…

My diváci môžeme vnímať fakt, ktorí zažili mnohí hoc na základnej škole, keď sa niekomu niečo stratilo, prišiel učiteľ a všetci museli sedieť na mieste, kým sa vinník nepriznal. Väčšina vo chvíli, keď sa nik nehlásil k vine, mala chvíľu pocit, že možno on je ten vinný…keď i na neho tak hľadia, podozrievavo…

Teda zápletka ako z dnešnej doby, kedy niekto niekoho zatvorí, ten nevie za čo, keď je všetko skôr pochybné a očakáva sa, že sa „zlomí“, prizná, keď bude on svedčiť na iných a tak sa vykúpi…taký kolobeh obvinení, strachu…snahy o „očistu“…

Teda  nájdu spoločne v činoch prvky viny, nájdu skrytý motív …

A tu nastane zvrat. Tam, kde by sa mal niekto báť, on hrdina hry, akoby zažíval určitú blahodarnú liečivú silu pravdy, ktorá ho „osvietila ako lúč a vnútro mu očistila“ (parafráza) a cíti sa zodpovedným za činy. Svet a jeho závoj klamu, ilúzie, prestal pôsobiť a on očistený je ochotný prijať smrť…

Obhajca to jeho konanie, nie, vnútorné pohnútky ktoré je skôr typické pre väčšinu ľudí a je (žiaľ) až banálne, vidí inak. Povie ctenému súdu, súdiacim, že tam bolo veľa náhod, že preto sa stala nehoda – nie úkladná vražda. Počasie pôsobilo, choroba sužovala obeť dlhodobo…karma a tak…

Nie je nakoniec jasné, čo pomohlo hrdinovi Alfrédovi k tomu, že sa živí ráno mohol vrátiť k svojmu opravenému autu a mohol pokračovať v banálnom živote, v štýle „kto je väčší pes“ a mohol sa vydať ďalej za slobodou, za uskutočňovaním práva na slobodné podnikanie, právom na zisk…obchod…vo svete, ktorý je tvrdý, dáva rany i občas raní…

Pomohlo mu to, že prežil určitú očistu vďaka pravde? Tam, kde sa iní zvyčajne cítia nevinní a odsedia si s týmto pocitom celý trest, tam on zvolil pohľad na celú skutočnosť, pravdu, očistil sa, pozerajúc „smrti“ do očí? Preto neostal ako iní v dome „hráčov“? Preto ho pustili na „slobodu“?

No asi toľko k deju hry geniálneho autora. Docent Pinc ho v určitej prednáške na youtube OIKUMENA i spomína. Pokladá ho za jedného z najväčších mysliteľov minulého storočia.

A zas mne z tých jeho prednášok, kde spomína úvahy zakladateľa novovekej filozofie R: Descartesa, ostáva v pamäti tá otázka, čím si môžeme byť naozaj istí? Ako práve včera, keď som to po dlhšom čase znova počúval, s pýta, ako vnímame v snoch to svoje telo? Môže mať tá naša duša len toto telo? Môže sa prípadne pridať k ďalšiemu „voľnému“ telu a tam zas myslieť, pochybovať, vnímať vedomie?

Veda je založená na evidentnom. Mienku preveruje. „To, čo trvá pod zmenami…“

Descartes ako autor objavu vedomia. Veci i svet je však i relatívny. Poznávame vtedy, keď sme si vedomí seba…. Kde je Descartes, keď dáva súradnice? Je v strede, v bode nula, v priesečniku…a je zároveň i niekde v danom priestore, má náhľad, názor na dané fenomény, ktoré sa v jeho mysli zrkadlia…ktoré vďaka telu môže vnímať zmyslami a ktoré môže potom v reči  – prostredníctvom tela – pomenovať druhým v dialógu. Raz je nehmotný, raz zase hmotný v priestore. Je vec mysliaca i vec rozprestierateľná… Niekedy sme ako v stroji, inokedy môžeme mať dojem, že snívame svoje telo.. Telo zbaviť vedomia, aby sme mohli objektívne skúmať…

Premýšľam, prečo to tu píšem…Možno je to skôr tip pre niekoho, aby išiel do divadla, sám si pozrel predstavenie, podporil kultúru, spravil si názor…

alebo to je i ako dôkaz pôsobenia tej náhody, že do obeda som niečo písal, vnímal, a potom podvečer inde, iný, sa umením, divadelnou sugesciou, vyjadroval „k svetu“, k ľuďom, podobne…

Sme v sieti banalít a koľkí sú vinní tým, že dávajú o niekom informácie, chcú tak získať postavenie, výhody…udávajú…kto im dá možnosť prežiť proces očisty? Kto sa o nich zaujíma? Kto nastaví dialóg, kedy medzi nami (ja a ty), v tom priestore, pôsobí „nebo“, opak „pekla“, ktoré pôsobí skôr vtedy, keď sme sami, keď si utvárame sami súdy, keď máme dojem pravdy, napríklad pri sledovaní správ tv, médií…dojem slobody, pravdy, pohltení sugestívnym vplyvom „závoja ilúzie“, mája…autor akoby ukázal hráčov, ktorí boli vlastne láskaví, odpustili drobnému človiečikovi jeho vinu, lebo sa priznal k sebe, vnímal skutočné vnútro, to svoje nič, keď do neho prenikol ten jasný lúč…v hlbine vnútra…:-)

Ako som vlastne písal už včera a možno to nebolo jasné. Možno sa to dalo celé vyjadriť dvomi vetami. Ide o to, že z toho presného sveta vedy si máme zobrať len niečo. Nemáme byť „neurotickí“ v snahe o presnosť vedy, keď ju dávame do bežného života. Keď sme veľmi nároční k sebe i k druhým, keď súdime, keď tvoríme nekriticky tábor nepriateľov a seba v tábore „dobra“ a „sveta“. Ako vravel pán v tej prednáške Oikmena, presnosť vedy má len inšpirovať a máme sa zmieriť s tým, že žijeme bežný život, prežívanie nedokonalosti a máme „zvoľniť“, máme vedieť odpúšťať.. Hľadať mier…vonkajší, porozumenie, ..i vnútorný… PEACE of MIND… „Život je jen náhoda.. jednou si dole, jednou nahoře…“ (…a nestratiť nádej…je pointa tej piesne z citátu…)

Teraz najčítanejšie