Denník N

Ako dostať z terapie čo najviac…

Terapiu vnímame primárne ako rozhovor. Ale rozhovor je v nej len nástrojom, ako v duchu vedy a výskumu uzdraviť dušu človeka. Preto by nemala byť „len“ rozhovorom. Aké kritériá by mala spĺňať a ako si z nej odniesť čo najviac?

Dnes si priblížime knihu Jak selhat jako terapeut od dvojice autorov Bernarda Schwartza a Johna V. Flowersa. Ako už našepkáva názov knihy, autori skúmali dáta, na základe ktorých následne začali hovoriť o rizikách a nástrahách terapie – snažia sa pomenovať, čo všetko má vplyv na jej úspešnosť. Podnázov knihy – 57 způsobů jak stratiť nebo poškodiť svého klienta zas približuje formu, ako kniha prináša svoje posolstvo. V knihe je rozpísaných 57 „vecí“, ktoré majú vplyv na smerovanie terapie. Je to 57 úlomkov, ktoré z terapie vytvárajú liečivú mozaiku.

Pokora je cestou k napredovaniu

Carl Jung kedysi prehlásil, že dokonalosť je nepriateľom dobra. V praxi to znamená riziko – keď si myslíme, že sme naozaj dobrí, podľahneme klamu, že sme dokonalí. A prestaneme napredovať.

Môže sa nám stať, že niekomu nevieme pomôcť. To je normálne. Ale ak veríme tomu, že sme dokonalí, to že nevieme pomôcť nás nikam neposunie. Ničomu novému sa nenaučíme. A ani človeku ktorý prišiel za nami nepomôžeme. Pretože ak sme dokonalí, potom vinu za stagnáciu nesie ten druhý a my nemáme na čom pracovať.

Cestou k napredovaniu je pokora.

Problémy hneď na začiatku

Zameranie na prejavy a patológiu klienta, nás môžu odviesť od neho. Strácame z očí jeho príbeh. Zameriame sa viac na to, aký má problém, než na to, čo je v ňom dobré, zdravé a pekné a čo by mu mohlo pomôcť pracovať s tým, čo ho dostalo do ťažkostí. Je to dôraz na motiváciu – ako ho podnietiť a ukázať mu, na čom môže stavať. Nezostať pri kategorizácií.

Sme zvyknutí mať ťah na bránu a aj poisťovne tlačia na efektivitu, ale okrem nášho postoja a prístupu je dôležitý aj postoj a prístup klienta. Niekedy mu trvá, kým sa rozhľadí a uvedomí si, čo vlastne chce.

Jeho očakávania sú dôležité pri jeho pohľade na to, akým smerom sa liečba uberá a či bude v nej pokračovať.

Cesta k plnosti a možno iba cesta

Tento krok sa spája s postupnosťou krokov. Nie vždy je nutné a potrebné urobiť zmenu. Nie každý prichádza s potrebou zmeny a s ochotou ju urobiť. Mnohí odchádzajú práve preto, že zmenu nechcú. A odídu skôr, než by k nej smerovali. Je možné im pomôcť inak? Možno v tej chvíli je maximom ukázať im možnosti. Dať im priestor a čas.

Je dobré sa opierať o veci, hodnoty a postupy, ktoré fungujú v živote klienta. Aj on potom ochotnejšie robí zmeny v živote. Ak je možné, treba nadviazať na liečbu, ktorú už absolvoval. Kontinuita je dôležitá. A zmena je napriek tomu možná. Radikálne zmeny v liečbe prinášajú aj kus nedôvery. Dokonca, aj keď sa robia v dobrom. Človek je tvor podozrievavý…

Záujem o klienta a o to čo má nové, dáva priestor tomu, aby zazneli kľúčové veci. To čo je dôležité – tým žije. Potom je šanca, že tieto veci nezaznejú až pri odchode a medzi „dverami“.

Terapia môže priniesť emócie. A môžu to byť silné a aj bolestivé „veci“. Je dobré človeka na to pripraviť. Ľahšie tým prejde a zmenší sa riziko, že ho to odradí a zaskočí…

Dôležité je nedávať falošné nádeje. Ale môžeme vypočuť jeho očakávania a spomedzi nich podporiť tie, ktoré reálne sú. A tak dať nádej a tá dá silu napredovať.

Analýza situácie

Nie je to ľahké, ale treba hľadať ako odhadnúť ochotu k zmene a odpor k nej. A tomu prispôsobiť tlak a intenzitu. Aby sme ho nestratili preto, že budeme tlačiť na pílu viac, než je vhodné…

Diagnostické nástroje sú časovo náročné, ale dávajú hmatateľné výsledky a môžu posilniť ochotu vytrvať na ceste. Dnes si nepamätáte čo bolo pred týždňom, ale ak z toho obdobia máte „dáta“, alebo hoci len poznámku (zápisky) – „bolo mi dobre“, máte sa o čo oprieť. O to viac, ak pri pohľade späť vidno progres…

Nie je to ľahké, ale je potrebné spochybniť klientovi snahu o diagnostiku seba? Nie je predsa dôležitá pre liečbu. A ak liečba bude úspešná, znaky a prejavy ktoré ho k tomu viedli, pominú. Dovtedy treba byť trpezliví…

Stále existujú isté zábrany psychológov poslať človeka k psychiatrovi a naopak. Ale možno hovoriť aj o duchovných problémoch. V niektorých veciach sa k slovu dostáva aj neurológ. A prejavy môžu mať príčinu aj v iných, než duševných ochoreniach. Treba na to myslieť skôr, než vo svojom „fachu“ vyslovíme diagnózu…

Nie je to jednoduché, ale skúsiť spoznať a udržať si odstup od predpokladov. Tie môžu byť chybné. Rozmanitosť je žiaľ aj v spôsoboch, ako sa človek dostane do problému. Kým stojí pred nami, treba mu dať šancu. To neznamená – nechať sa využiť. Ale vo svojom vnútri ho neodpísať.

Vzťah spolupráce

Pre úspešnú liečbu okrem rôznych diagnostických a liečebných postupov a tiež odbornosti terapeuta / lekára, je dôležitý aj vzťah s klientom. Aj ten sa podieľa na tom, ako bude na sebe pracovať a či bude spolupracovať. Je to komplex vecí ktoré zvyšujú pravdepodobnosť a úspešnosť liečby.

Blízkosť zvyšuje riziko vyhorenia. Ale empatia je v terapeutickom vzťahu dôležitá. Dáva mu iskru. Máte pocit blízkosti. Života. Chlad a odstup poznáme zo vzťahov, ktoré nás často priviedli do kresla u terapeuta…

Vedieť rozlišovať je cestou k tomu – ako povzbudiť to dobré. A ochota nesúdiť zas vedie k pochopeniu toho, že smie „byť“. Je to prijatie, ktoré vytvára priestor. My ho nepotrebujeme zmeniť pre seba, či podľa seba.

Spätná väzba je dôležitá pre obidve strany. Obidve vďaka nej pokračujú a napredujú na ceste. Prípadne si môžu všimnúť, že sa niečo deje a premýšľať nad tým, čo to znamená a čo s tým…

To že nie sme dokonalí, je fakt. To že napriek tomu máme hodnotu, je tiež fakt. Faktom je, že klient nemusí s nami súhlasiť. A že jeho názor neznamená, že nerobíme svoju prácu dobre. Je dôležitý a treba mu dať miesto, ktoré mu patrí. Nič viac, nič menej.

Spolupráca

Tak ako pri iných veciach, aj pri cieľoch je dôležité stanoviť ich spolu. Nech za ne bojujú obaja :).

Prvé stretnutia môžu byť informatívne a zoznamovacie. Ale aj pri nich treba vedieť, čo sa deje. Dohodnúť sa na tom, ako to bude prebiehať…

Sú rôzne možnosti, ako to urobiť. Nikdy nič nepokazíte otázkami a rozhovorom. Ale rozhovor o tom, o čom sa chce rozprávať je cestou, ako ho zapojiť. Je to jeho motivácia, aj keď tým odbieha od problému, alebo dokonca je to len „zastúpná“ téma.

Dôraz na vedu

Tak ako v úvode rezonovala pokora, teraz je to úloha držať krok s vedou a pokračovať v odbornom vzdelávaní. Je to tiež dobrá prevencia pred vecami, ktoré sa za vedu len vydávajú…

Hľadajte ako sa nenechať očariť šarmom, ale aj úspechmi. Jednoducho, stále ide o vedu. Dôležité sú vedecké poznatky. Snáď ani netreba menovať mnohých samozvaných odborníkov, ktorí poplietli hlavy ľuďom… Kto iný ako odborník by mal držať odbornú líniu a chrániť sa pred pavedou?

Tak ako pokora vedie k pochybnostiam, tak aj otvorenosť dáva šancu nepremárniť príležitosť. Bola by škoda natoľko ostať v zabehaných kolajách, aby sme už nedokázali reagovať.

Stanovenie hraníc

Blízkosť je dôležitá, hoci zvyšuje riziko vyhorenia. Je však aj cestou, ako stratiť odstup a tým aj prehľad. Buď stratíme nadhľad, alebo sa dokonca príliš identifikujeme s tým druhým a akoby sme prežili to isté…

Hranice sú dôležité. Sú dôležité pre dôveru, ale aj pre normálne fungovanie a zachovanie celistvosti. A nikdy to nie je všeobecne platné. Niekomu je nepríjemné ruku podať. Niekto na nej lipne a ďalší ju môže vnímať ako obťažovanie, či náklonnosť. A toto platí vo všetkom…

Odstup je dôležitý pre nadhľad a hľadanie riešenia, môže však viesť k necitlivosti či k snahe prerušiť rozprávanie. Ak sa nemýlim, dôležité je naučiť sa s problémom žiť a ak sa dá – tak ho uzdraviť. Bez vystavenia emóciám to však nepôjde.

Otvorenosť je cestou, ako ukázať blízkosť a pochopenie. Ale môže byť aj negatívna, ak odvádza od podstaty.

Veľmi dôležité sú hranice a pravidlá ohľadom kontaktu. Akým spôsobom prebehne komunikácia a kedy. Je to aj o snahe podnietiť istú samostatnosť. Mať toho druhého stále na blízku vytvára závislosť…

Plnenie úloh

Viem ako to vzniká. Úmysel je dobrý. Ale bez spolupráce s klientom, sa nepodarí. Ak treba niečo robiť, treba ho zapojiť do toho ako. Inak to neurobí.

Nikdy to nie je otázka pokynov a usmernenia. Treba ho jednoducho na to pripraviť. A to je vždy individuálne. Môže mať aj otázky…

Pri hľadaní riešení a pri výbere možnosti treba klienta podporovať. Vytvoriť podporný mechanizmus. Je to jeho rozhodnutie, ale pomôže mu, ak v tom nie je sám.

Zmena postojov

Cestou k zmene je často potreba zmeniť postoj. Zmení sa postoj, zväčší sa ochota k zmene. Niekedy si treba pripraviť pôdu pre zmenu. Nie je to len tak.

Zmena postoja súvisí aj s emóciami. Treba klienta na to pripraviť. Emócie, pohľad späť, prehodnocovanie. Je toho viac.

Učenie prebieha cez sériu pokusov. A usmernenie cez množstvo otázok a odpovedí. Prejdite tú cestu s ním.

Niekedy v zmene bráni hlboké (jadrové) presvedčenie. Ani to nie je večné a nemenné. Len treba o ňom vedieť a s ním pracovať.

Vzájomná konfrontácia

Ľudia často vnímajú problémy ako statické, pretože nechápu ich príčiny a preto problém vnímajú ako nemenný. Je dôležité ukazovať im, ako ľahko sa okolností menia a mení sa aj vízia. Niekedy stačí zmeniť uhol pohľadu…

Bolo by zvláštne, ak by to práve tu neplatilo. Ale klienti sú rôzni a preto aj prístup k nim treba prispôsobiť. Je fakt, že s niekým sa pracuje lepšie a s niekým menej. Niektoré techniky a nástroje sú už priam našou prirodzenosťou a niektoré sú pre nás náročné.

Otvorenie sa možnostiam

Ak problémom je neprimeranosť, tak potom aj druhý extrém v podobe prehnaných reakcií. A prehnaným reakciám sa dá predchádzať informovaním. Ale vedieť to odhadnúť, to je umenie. Naozaj.

Súčasťou terapie a liečby je načrtnúť viaceré možnosti. Uvidíme, ako sa to bude vyvíjať, ale je dobré vedieť, čo sa môže stať.

Ako to uzavrieť

Mnohé starosti a obavy, ale aj nespolupracovanie či nenabehnutie na liečbu, je dôsledkom malého času venovaného otázkam ohľadom liečby. Pochybnosti môžu byť dôvodom, prečo sa klient nevyberie na cestu, ktorá je pre neho neznáma.

Je dobré, ak hneď na začiatku tu je aj možnosť ukončenia terapie. A sú k tomu rôzne dôvody. Nakoniec, nemá zmysel aby klient chodil, ak nechce. Alebo nespolupracuje…

Aj ukončenie terapie by malo prebehnúť usporiadane. Treba to uzavrieť spôsobom, aby to bol otvorený koniec. Koniec, lebo terapia je na konci a dohodli sa na tom spolu. Otvorený koniec, pretože odchádza, ale môže sa vrátiť. Má sa kam vrátiť.

Nie je to vyhadzov. Klienta sme sprevádzali a teraz už môže kráčať sám. Akoby zložil skúšky a už môže kráčať sám. Niekam sa posunul. Získal, nestratil.

Pozor na vyhorenie!

Je na to tlak hlavne zo strany poisťovní. Ale je dobré hľadať cestu, ako sprevádzať tak dlho, ako treba. Vo všeobecnosti možno síce hovoriť o istých počtoch, ale potom do hry vstupuje individuálny faktor.

Klientovi snahu bojovať a pracovať na sebe posilňuje, ak má kontakt so sebou. Tie dobré pocity ktoré zmena prináša, ho ženú dopredu. Treba ho povzbudiť v ich prežívaní…

Aj pre terapeuta platí zákon zachovania energie, v podobe rovnováhy medzi prácou a odpočinkom.

Mnohým to nenápadne, ale pre terapiu je dôležité prostredie, aby sa v ňom ľudia dobre cítili. Doprajme im ho.

Terapia u detí

Napriek sklonom k špecializácií, paradoxne to s ňou nepreháňajte. Je dobré zachovať si citlivosť na celý kontext a tu a tam prijať niečo nové, ako výzvu. Cesta k špecializácii môže byť paradoxne cestou k zakrpateniu.

Je dobré zapojiť do terapie viac ľudí, nielen samotné dieťa. Tí ľudia môžu byť pre neho niečo ako podporný tím.

Nie je ľahké sa im priblížiť, ale terapia nemá byť o dieťati, ale o tom, s čím má problém a čo ho trápi. Treba ho do terapie zapojiť.

Ani pre dieťa, podobne ako pre dospelého, nemusí byť vízia terapie niečím príjemným. A rozhovor tomu pomôcť nemusí. Treba preto hľadať, ako sa s ním zblížiť, alebo ako mu dať priestor.

Pre dieťa je liečba viac o bolesti, než o cieli. Preto aj zubár s dieťaťom zápasí. A v terapií prebieha tiež zápas. Často je to zápas o slová – dieťa hovorí málo.

Môže vám to prísť zvláštne, ale rozhovor s dieťaťom je iný. A otázka prečo v ich svete sprítomňuje skôr obviňovanie, než hlad po pravde. A záujem.

Je to zložitejšie, než u dospelých. Máme v tom veľké rezervy, ale treba hľadať diagnostické nástroje šité na mieru deťom.

Rada na záver

To čo chceli autori priblížiť v poslednej rade do terapie a aj do života, prináša aj jeden príbeh od Bruna Ferrera. Ten príbeh sa odohrával na púšti. Muž ktorý prechádzal púšťou zo zlomyseľnosti vložil do koruny malej palmy kameň. Chcel jej ublížiť. Keď sa na toto miesto vrátil o niekoľko rokov, tá palma tam stále bola, dokonca bola vyššia a krajšia, než palmy v okolí. Začiatok nemala jednoduchý. Kameň ju utláčal. Ale vyrovnala sa s tým tak, že zapustila hlbšie korene. Vďaka tomu mala viac živín, časom sa zbavila kameňa a narástla do krásy. To čo Ferrero sa snaží pripomenúť je úlohu sily ducha, alebo ak chcete vytrvalosť a nezlomnosť ducha. Vytrvať, aj keď sa ako píše rabín Kushner – stávajú zlé veci dobrým ľuďom. Ľudia sú v tejto schopnosti rôzni. Niekto unesie viac, niekto menej. Treba to rešpektovať, ale zároveň je dobré sa inšpirovať a rásť v odolnosti. To je aj cesta, ako sa vrátiť do života posilnený a zdolávať nepriazeň života.

Kniha uzrela svetlo sveta prvý krát v roku 2010. Vtedy autori pomenovali 50 spôsobov ako „zlyhať“. V publikácií ktorú priniesol Portál je o 7 „zlyhaní“ viac. Autori knihy prepracovali, či skôr doplnili pôvodnú knihu. Pribudla jedna celá kapitola venovaná čisto práci s deťmi (a mladistvými). V poslednej dobe narastá počet klientov v tak mladom veku, ktorý potrebujú pomoc. Preto ide o cenné rozšírenie pôvodného diela.

Autori knihy sa snažili problém priblížiť čo najväčšiemu okruhu ľudí. Preto okrem teórií pri každej „chybe“ ponúkajú aj príklad / príbeh z praxe a zopár bodov k zamysleniu / krátke cvičenie. Jednotlivé „chyby“ sú členene do tématických kapitol.

Na záver ako bonus pridávajú aj dotazník pre terapeuta. A diagnostický nástroj pre skúmanie účinnosti terapie. Sú to všetko praktické veci (do života).

Kniha sa zaoberá tak rozmanitými úlomkami terapie, že je vhodné sa k nej vracať stále znova a znova. Pomáha totiž znovuobjavovať bohatstvo možností, ako pohladiť dušu.

Príchod Rogersa a humanizmu priniesol do psychológie nové výzvy. Možno povedať, že práve táto kniha sa snaží pomôcť nájsť odpovede na mnohé otázky a vniesť viac „človečiny“ do terapie a rozhovoru.

Tomáš Hupka

Bernard Schwartz je klinickým psychológom a supervízorom doktorandov v oblasti psychoterapie.

John V. Flowers je profesorom psychológie na Chapman univerzite a klinickým psychológom.

Zdroj obrázku:

www. womensmentalhealth. org

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa.

Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee.

O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.

Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia...

Aktuálne "zastrešujem" projekt www.knihypredusu.sk - eshop so starostlivo vybranými knižnými titulmi...

Prajem Vám príjemné čítanie! Tom