Adoptovaná veľryba
Od nápadu poslať na knižný veľtrh v Taipei moju knihu o malej ružovej veľrybe uplynuli presne tri roky. A ja sa stále častejšie vraciam k jej prekladu a krstu. K tomu, čo ma ohromilo najviac…
Nebola to len pocta, ktorej sa mi dostalo, keď jedno z najväčších taiwanských vydavateľstiev siahlo po preklade mojej knihy. Brala som to ako dôsledok práce mnohých ľudí a ešte jedného vzácneho priateľstva, ktoré celú akciu odštartovalo. No najmä ako zásluhu ilustrátorky Andrey Tachezy, ktorej kresby získali knihe jedno z najvyšších ocenení na Slovensku. Aj preto som si myslela, že Taiwancov očarilo práve grafické stvárnenie príbehu.
Mýlila som sa. Taiwancov očaril v prvom rade môj text. Ohromili ma kritiky a rozhovory s umelcami, ktorí ho čítali. Ohromilo ma, že oni si tú moju knihu vlastne adoptovali. Pretože to, čo je v knihe rozprávkovým príbehom, keď mláďa veľryby túžiace po priateľstve a uznaní uteká na pomoc svojej mame, ktorú more vyhodilo na plytčinu, a po ceste získava pre záchrannú akciu ďalšie morské zvieratá a ľudí, sa stalo pre Taiwancov ich vlastným príbehom.
Taiwan je taká ostrovná Ukrajina v Juhočínskom mori, ktorá si vytrpela nekonečné zlo zo strany mocnejších krajín. Hrdý, pracovitý a vzdelaný národ dlhé roky gniavený čižmou inej krajiny. Túžiaci po uznaní a priateľstve. Národ, ktorý s empatiou im vlastnou vníma ohrozenie iných národov.
A ja sa s odstupom času a v kontexte celosvetového diania ospravedlňujem tejto krajine, že som o nich tak málo vedela.