Denník N

W. Styron: Sophiina voľba (Čitateľský denník 54/2022)

„Jedného dňa pochopím Osvienčim. Toto bolo smelé, ale aj naivne nezmyselné tvrdenie. Nikto nikdy Osvienčim nepochopí. Presnejšie som to mohol vyjadriť takto: jedného dňa napíšem o Sophiinom živote a smrti a možno sa mi podarí ukázať, ako absolútne zlo sa nedá zo sveta nikdy vykoreniť. Osvienčim sám naďalej zostane nevysvetliteľný. Najvýstižnejšia definícia, akú som kedy o Osvienčime počul, vlastne nie je definícia, ale odpoveď.
Pochybovačná otázka:
‚Povedzte mi, kde bol v Osvienčime Boh?‘
A odpoveď:
‚A kde bol človek?‘“

V rýchlosti mi nenapadá žiaden iný prípad moderného románu, ktorého názov by zľudovel natoľko ako Sophiina voľba. Ešte aj ľudia, ktorí ho nečítali, označujú niektoré svoje ťažké rozhodnutia práve týmto slovným spojením. Ako sa Styronovi podarilo zapísať tak rýchlo do akéhosi kolektívneho vedomia západnej civilizácie? Jednoducho tým, že napísal excelentný mnohovrstevnatý román, na ktorého zaverečnú pointu len tak ľahko nezabudnete.

Ako to už pri klasike býva, niečo iné som si o tejto knihe myslel a niečo úplne iné od nej nakoniec dostal. Prvá vec, ktorá ma prekvapila, bolo zasadenie hlavného deja — ten sa neodohráva počas druhej svetovej vojny v Európe, ako som očakával, ale až po jej skončení a v Amerike.

Mladý spisovateľ Stingo, alter ego samotného Styrona, sa tu objavuje ako rozprávač popisujúci život v New Yorku na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov. Pôsobí ako editor v knižnom vydavateľstve, no jeho snom je napísať veľký výpovedný román o živote na Juhu. V novom podnájme, ktorý mu mal slúžiť ako tiché miesto na písanie, však spozná Sophiu — krásnu Poľku s číslom vytetovaným na zápästí a strašným pocitom viny vrytým vo svojom vnútri.

Štruktúra Sophiinej voľby nie je usporiadaná chronologicky. Dej — tarantinovsky poprehadzovaný medzi mnohými časovými rovinami — najprv ukazuje dôsledky, až následne príčiny konania tej ktorej postavy. Tie sú vykreslené plasticky a plnokrvne, majú svoje skryté túžby i viny, nádeje aj zúfalstvá, tmavú i svetlú stranu.

Od začiatku som bol zvedavý, ako chce Styron zaplniť tých masívnych šesťsto strán — vďaka stredoškolským spomienkam z hodín literatúry som čakal útlu novelu odohrávajúcu sa na ploche jedného koncentračného tábora. Vrstvenie tém ako sexualita, vina, odpustenie a súvislosti medzi nacizmom a južanským rasizmom však prirodzene vytvorili kostru pre román väčšieho rozsahu a dali priestor nenásilne vyniknúť aj jednej z najhlavnejších tém celej knihy — kde sa stratil Boh, keď milióny duší letelo komínmi osvienčimských pecí?

Román roku 2022 je u mňa jasný.

W. Styron: Sophiina voľba
Tatran, 1987
622 strán
*
95 %

Čitateľský denník vo forme podcastu môžete počúvať na:
Spotify, SoundCloude, Apple alebo Google podcasts.

Moju výtvarnú tvorbu môžete sledovať na:
Facebooku alebo webe.

Teraz najčítanejšie

Jakub Lenart

Naivné mudrovania o knihách, komiksoch a kultúre.